Zo skládky na smertisko. Bolo hriechom voliť Čaputovú?

Časť voličov nastávajúcej pani prezidentky extrapolovala jej proti-kočnerovské aktivity v prípade pezinskej skládky na (očakávané) aktivity (v medziach jej možností) v tých záležitostiach, ktoré vyplávali na povrch článkami Jána Kuciaka, jeho vraždou a následným vyšetrovaním. Ľudia očakávajú, že ako bola verná v malom, bude verná aj vo veľkom.

Obzvlášť pred druhým kolom mali obaja prezidentskí kandidáti záujem osloviť aj konzervatívneho voliča a získať hlasy kresťanov. Pani Čaputová bola v tejto snahe znevýhodnená vyjadreniami predstaviteľov Cirkvi.

Výrok „(postaviť sa v televízii a) propagovať kandidátku za ultra-liberálnu stranu za prezidentku je ťažkým hriechom“ zjavne obsahuje predpoklad, hoci nevyslovený, že keď už jej propagácia je smrteľným hriechom, tak isto podľa autora výroku aj sama kandidátka je v stave ťažkého hriechu. Nuž bolo potom hriechom voliť ju?

Nejde o to, kto je autentickejší hriešnik. Veď „Kristus prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich“ (1 Tim 1,15). Všetci sme hriešni. Chcem sa však pozrieť na tieto veci z perspektívy univerzálnej Cirkvi a vložiť ich do rámca, ktorý vytvárajú cirkevné dokumenty pre takéto prípady.

Vážne slová majú vážne následky. Katolík v stave ťažkého hriechu nemôže pristupovať k sv. prijímaniu, kým nekoná náležité pokánie. Aj v iných krajinách biskupi z pozície cirkevnej autority vo svojich diecézach vo výnimočných prípadoch verejne deklarujú, že určitej konkrétnej osobe alebo skupine osôb treba odoprieť sv. prijímanie. Robia tak na základe kódexu kánonického práva: „Na sväté prijímanie sa nesmú pripustiť … (tí), ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu.“ (Kán. 915)

Cirkevný právnik Edward Peters napísal viacero komentárov k uplatňovaniu tohto kánonu v praxi: [A], [B], [C]... V zásade ho považuje za zlatú strednú cestu. Na jednej strane proti extrémnemu názoru, že aktívni pro-choice politici podliehajú automatickej exkomunikácii ipso facto (prečo sa exkomunikácia latae sententiae nevzťahuje na tieto prípady pozri TU) a na strane druhej proti rozšírenej laxnosti hierarchie voči cirkevným kánonom vo všeobecnosti. Tvrdí, že tento kánon nemá charakter odporúčania, ale je pre pastierov záväzný.

Podľa Petersa je účelom aplikácie kánonu 915 nasledovné: Varovať/upozorniť jednotlivca na jeho morálne škodlivé verejné prejavy; chrániť vieru spoločenstva pred škandálom; vydať svetu svedectvo o dôležitosti učenia Cirkvi pre jej členov; chrániť Eucharistiu pred zneužitím. Jednoducho zhrnuté: Ad bonum Ecclesiae et salutem animarum.

Dr. Peters ďalej zdôrazňuje dva prvky, ktoré majú byť evidentne prítomné u (pokrstených) politikov-adeptov na takéto verejné odsúdenie podľa kán. 915: (A) preukázateľný fakt, že dlhodobo a verejne zastávajú názory, ktoré sú vo vážnej veci v rozpore s niektorým aspektom učenia Cirkvi a (B) vykonajú konkrétny skutok, ktorý vrátane svojich dôsledkov, protirečí nejakej závažnej požiadavke morálneho zákona.

Napríklad sú tieto dve podmienky splnené ak (a) je nejaký politik dlhodobo známi škandalóznou pro-potratovou rétorikou a zároveň (b) potvrdzuje ju činmi ako sú podpísanie zákona alebo hlasovanie za zákon umožňujúci aborty. Čo si treba predstaviť pod pojmom „škandalózny“ dobre ilustruje prípad Cuomo. Je to iný level, než na aký sme zvyknutí v podaní liberálnejších politikov u nás.

Mimochodom, v prípade pani Čaputovej v tomto kontexte absentuje konkrétny čin so závažným dopadom na exekutívu (bod B), skutok sa nestal. Nazdávam sa, že azda príhodnejšia chvíľa na morálno-hodnotiace vyjadrenia cirkevných predstaviteľov bola pred pár mesiacmi, keď (aj katolícki) poslanci svojim ne-hlasovaním verejne podporili súčasný zákon o interrupciách.

Javí sa, že medzi náboženskými komunitami v zahraničí sú tieto veci viac v pozornosti ich lídrov.

Keď v roku 2010 španielsky parlament schválil zliberalizovanie potratového zákona, národná konferencia biskupov sa vyjadrila, že „tí katolícki politici, ktorí podporili nový zákon sa sami oddelili od Cirkvi a nemôžu dostať sv. prijímanie.“ Na kráľa Juana Carlosa, ktorý ‚musel’ zákon podpísať, sa však tento sviatostno-disciplinárny postih nevzťahoval. Cirkev mu udelila (vymohol si?) výnimku.

Iba na okraj spomeniem belgického kráľa Bauduoina, ktorý v roku 1990 kvôli výhradám vo svedomí odmietol podpísať predmetný zákon schválený parlamentom. Dohodol sa vtedy s premiérom, že rezignuje, parlament následne prevezme jeho právomoci (a podpíše ten zákon) a potom ho opäť intronizujú. Celé to trvalo menej ako 48 hodín… Kráľ skončil, nech žije kráľ!

Späť k téme. V podobnej situácii v Írsku v roku 2013 boli medzi samotnými biskupmi rozdielne názory na to, aký postoj zaujať voči katolíckym politikom hlasujúcim za zákon, ktorý vtedy zásadne menil situáciu – k horšiemu. Arcibiskup E. Martin sa na adresu politikov, ktorí hlasovali za zákon, vyjadril slovami: „Sami ste sa exkomunikovali. Žiadny zákonodarca, ktorý sa takto zreteľne a verejne prejavil, nemôže pristupovať k sv. prijímaniu.“ Kardinál S. Brady však oponoval: „Medzi biskupmi panuje veľká neochota spolitizovať Eucharistiu.“

Biskupi USA sú v týchto politických súvislostiach aktívnejší ako európsky episkopát. Pred prezidentskými voľbami v roku 2004 vydalo pätnásť amerických biskupov vyhlásenie, že nebudú udeľovať sv. prijímanie kandidátovi demokratov senátorovi J. Kerrymu pre jeho pro-choice politické postoje. V tom čase bol voči nemu dokonca iniciovaný kánonický proces. Veľmi známi je tiež prípad katolíckej političky Nancy Pelosi, či guvernéra štátu New York, katolíka A. Cuoma.

Kvôli snahe biskupov v USA byť precíznejší a jednotnejší v prístupe voči morálnym excesom katolíckych politikov im v roku 2002 Kongregácia pre náuku viery zaslala rozsiahlejšiu inštrukciu „O niektorých otázkach týkajúcich sa účasti katolíkov na politickom živote“. Tento dokument následne zhrnul prefekt vatikánskej kongregácie dôverným listom predsedovi rady pri konferencii biskupov pre tieto otázky (vtedy-kardinál McCarrick ho použil veľmi manipulatívne). Kardinál Ratzinger píše:

5. Regarding the grave sin of abortion or euthanasia, when a person’s formal cooperation becomes manifest (understood, in the case of a Catholic politician, as his consistently campaigning and voting for permissive abortion and euthanasia laws), his Pastor should meet with him, instructing him about the Church’s teaching, informing him that he is not to present himself for Holy Communion until he brings to an end the objective situation of sin, and warning him that he will otherwise be denied the Eucharist.
***
Ča sa týka ťažkého hriechu interupcie alebo eutanázie, keď sa formálna spolupráca osoby stane zjavnou (rozumej, v prípade katolíckeho politika, ktorý sústavne agituje a aj hlasuje za zákony povoľujúce potrat a eutanáziu), jeho biskup by sa mal s ním stretnúť, poučiť ho o cirkevnej náuke informujúc ho, že nemá pristupovať k svätému prijímaniu pokiaľ neukončí svoju objektívnu situáciu hriechu a varujúc ho, že inak mu Eucharistia bude odopretá.


Bolo hriechom voliť Zuzanu Čaputovú? Nastávajúci pápež Benedikt XVI. napísal (tamtiež) výstižne aj pre náš slovenský kontext:

A Catholic would be guilty of formal cooperation in evil, and so unworthy to present himself for Holy Communion, if he were to deliberately vote for a candidate precisely because of the candidate’s permissive stand on abortion and/or euthanasia. When a Catholic does not share a candidate’s stand in favour of abortion and/or euthanasia, but votes for that candidate for other reasons, it is considered remote material cooperation, which can be permitted in the presence of proportionate reasons.
***
Katolík by sa previnil formálnou spoluprácou so zlom, a tak sa stal nehodným pristúpiť k prijímaniu Eucharistie, ak by zámerne volil nejakého kandidáta kvôli kandidátovmu tolerantnému/povoľnému postoju voči interupciám/eutanázii. Keď katolík nezdieľa kandidátove názory na podporu interupcií a/alebo eutanázie, ale volí kandidáta kvôli iným dôvodom, považuje sa to za matériu nepriamej/vzdialenej spolupráce, ktorá môže byť dovolená, ak sú prítomné proporcionálne primerané dôvody.


Tieto dôvody podľa mňa zjavne jestvujú, ako uvádzam v úvode článku. Aj samotná kandidátka na ne nepriamo poukázala v reakcii na slová arcibiskupa Oroscha: „Stojíme pred výzvou nespravodlivosti a na to je potrebný spoločenský konsenzus presahujúci názorové rozdiely. Chcem osloviť všetkých – Slovákov, Maďarov, Rusínov, Rómov, liberálov, konzervatívcov, veriacich aj neveriacich.”

Preto v súlade so slovami kard. Ratzingera nemožno tak jednoznačne považovať podporu Zuzany Čaputovej vo voľbách (buď vhodením hlasovacieho lístka do urny alebo akokoľvek) za podporu morálneho zla samého osebe (intrinsece malum), ktorým potraty nesporne sú.

Z týchto dôvodov môže byť zaujímavé ďalej sledovať, či bude pri inaugurácii pani prezidentky slávnostné Te Deum. Predseda Konferencie biskupov Slovenska vo svojej gratulácii k jej zvoleniu (zároveň stanovisku k výsledkom volieb) zjavne ubral na konfrontačnom tóne v porovnaní s výrokmi trnavského arcibiskupa.

Hoci obrazne povedané Mons. Zvolenský sa vyjadril, ako keby športový komentátor po finále Ligy majstrov zhodnotil zápas slovami „fanúšikovia sa rozišli pokojne“, jeho vyjadrenie dáva tušiť, že to Te Deum asi predsa len bude. Veď keď mohlo byť pri inaugurácii pánov Schustera (1999) a Gašparoviča (2004/9), prečo nie teraz?

Myslím si, že nikto rozumný to nebude považovať za verejnú podporu Cirkvi ultra-liberálnym názorom strany, z ktorej vzišla pani Zuzana Čaputová.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo