Rozsudok života

Rozsudok života

O dejinách textu, ktorý "zablúdil" do Jánovho evanjelia a o jeho posolstve.

Z Evanjelia podľa Jána (8,1-11): (1) Ježiš odišiel na Olivovú horu. (2) Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich. (3) Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku (4) a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. (5) Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ (6) Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. (7) Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ (8) A znovu sa zohol a písal po zemi. (9) Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku. (10) Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ (11) Ona odpovedala: „Nik, Pane.“ A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ Zdieľať

Môže sa nám zdať zvláštne, že v túto nedeľu čítame stať z Jánovho evanjelia, keď v roku C sme zvyknutí na Evanjelium podľa Lukáša. Ak sa pozrieme na dejiny tohto textu bližšie, zistíme, že to nakoniec až také zvláštne nie je. Táto stať má totiž svoj vlastný, zaujímavý príbeh.

Grécke texty evanjelií spred 5. storočia tento príbeh vôbec neobsahujú a v tých z 5.-9. storočia sa často vyskytuje na iných miestach, ako na mieste, na ktorom sa nachádza vo väčšine moderných vydaní Svätého písma. Môžeme ho napríklad nájsť za Jn 7,36 alebo na úplnom konci Jánovho evanjelia.

Dokonca ho môžeme nájsť aj ako súčasť Evanjelia podľa Lukáša, kde je zaradený za Lk 21,38. Treba povedať, že na tomto mieste sa zdá byť jeho miesto prirodzenejšie. Navyše, mnoho charakteristík tohto textu hovorí o tom, že svojím štýlom a slovníkom je bližší Lukášovi ako Jánovi (napr. zákonníci a Olivová hora sa okrem tejto state u Jána nevyskytujú vôbec, kdežto u synoptikov sú to bežné výrazy). Takisto, vykreslenie Ježišovho milosrdenstva a pozornosť k ženám sú charakteristiky viac prislúchajúce Lukášovmu evanjeliu. Preto nie je až také prekvapujúce, že si táto perikopa našla miesto v „Lukášovom liturgickom roku“.

Vykreslenie Ježišovho milosrdenstva a pozornosť k ženám sú charakteristiky viac prislúchajúce Lukášovmu evanjeliu. Zdieľať

Na súčasnom mieste nachádzame túto stať v gréckych manuskriptoch zhruba len od 10. stor. Na strane druhej, Hieronym ju zaradil do svojho latinského prekladu koncom 4. stor. a od tých čias je súčasťou Písma cirkvi na Západe.

Aj keď v prvých storočiach tento príbeh nebol fixnou súčasťou Písma, neznamená to, že bol v tých časoch úplne neznámy. Spomína ho dokument Didascalia Apostolorum z 3. stor. a poznajú ho aj Ambróz a Augustín, ktorí sa prihovárajú za jeho zaradenie do kánonu Písma. Dôvodom, pre ktorý mala táto epizóda ťažkosti nájsť si svoje pevné miesto v evanjeliových textoch, sa zdá byť obava prvotnej cirkvi, že jej posolstvo by mohlo ohrozovať dobré mravy spoločenstva. O takýchto obavách u svojich súčasníkov svedčí aj Augustín. V prvých storočiach bolo cudzoložstvo, popri vražde a obetovaní modlám, jedným z najzávažnejších previnení. Tento príbeh tak mohol nájsť svoje stabilné miesto v kánone po tom, čo sa posudzovanie týchto skutočností predsa len trochu uvoľnilo.

Je to však už práve spomínaný Augustín, ktorý poukazuje na skutočnosť, že Ježiš tu nedáva povolenie k tomuto hriechu, ale vyzdvihuje milosrdenstvo. Skutočne, tento príbeh je skvostom v tom, ako nezľahčovať vážnosť hriechu na jednej strane, a ako zohľadniť situáciu hriešnika a preukazovať milosrdenstvo na strane druhej.

Ježiš tu nedáva povolenie k tomuto hriechu, ale vyzdvihuje milosrdenstvo. Zdieľať

Žena zhrešila, ale jej žalobcov vôbec nezaujíma ona a jej situácia, či motivácia – použili ju len ako nástroj na to, aby mohli získať body v súperení s Ježišom. Je možné, že ho chceli dostať do podobnej situácie ako pri otázke o dani cisárovi (Mk 12,13-17/Mt 22,15-22/Lk 20,20-26). Pravdepodobne v tom čase už Rimania odobrali Veľrade kompetenciu rozhodovať o trestoch smrti, a tak, ak by bol Ježiš povedal, že ju treba ukameňovať, dostal by sa do konfliktu s vládnucou mocou. Ak by bol povedal, že ju kameňovať netreba, protirečil by svojmu vlastnému postoju ohľadom závažnosti manželskej vernosti, ktorý nám zachytávajú synoptici (Mk 10,1-12/Mt 19,1-9). Tak či onak, víťazmi by boli jeho protivníci. Pasca je nastavená dobre.

Naše Centrum má ďalšiu skvelú novinku: Získali sme knižnú zbierku prof. Johanna Gamberoniho, ktorá bude sprístupnená verejnosti.
Viac sa dozviete v správe na našom webe.


Ježiš, tak ako v onom prípade aj teraz, sa zo slučky dostane brilantným spôsobom. Nepristúpi na slizké hry svojich protivníkov, ale ostáva v pravej pozornosti na zmysel Zákona. Norma, na ktorú sa odvolávajú žalobcovia, má svoj základ v knihe Levitikus (20,10) a Deuteronómium (22,22-24). Niektorí komentátori chcú určiť bližšiu situáciu ženy na základe toho, že Dt 22,23 hovorí vyslovene o ukameňovaní, ak sa hriech odohrá v období zasnúbenia. Takáto možnosť sa nedá úplne vylúčiť, ale ani potvrdiť, keďže ukameňovanie bolo bežným spôsobom vykonávania trestu aj v prípadoch, keď sa konkrétny typ popravy nepredpisuje.

Dôležitejšie však je, že obidve spomínané knihy, ale Deuteronómium zvlášť, pripomínajú, že nariadenia, ktoré Boh dáva cez Mojžiša sú tu preto, aby dávali život, ako napr. v Dt 30,15-16: „Hľa, dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie a prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa – a Pán, tvoj Boh, ťa bude žehnať v krajine, do ktorej sa uberáš, aby si ju prevzal do vlastníctva.“

Najmä kniha Deuteronómium pripomína, že nariadenia, ktoré Boh dáva cez Mojžiša sú tu preto, aby dávali život. Zdieľať

Na to, že Ježiš ide k podstate prikázaní môže odkazovať aj jeho tajomné gesto písania prstom po zemi, alebo doslovnejšie „do zeme“. Ak si uvedomíme, že scéna sa odohráva v chráme, ktorý má na podlahe kameň, potom Ježiš píše prstom do kameňa – robí gesto, ktoré každému čitateľovi Biblie pripomína písanie Desatora do kamenných tabúľ Božím prstom.

Ježiš teda svojím konaním nejde proti Mojžišovmu nariadeniu, ale práve naopak, k jeho podstate. Keď ostane so ženou sám, môže dôjsť k skutočnému „súdnemu procesu“ bez nekalých záujmov zúčastnených strán. Ježiš prihliada na jej situáciu zneužitia na mocenské hry, ale nezľahčuje ani hriech, netvári sa, akoby sa skutok nebol stal. Slovami: „Ani ja ťa neodsudzujem“ rešpektuje a vyzdvihuje jej osobu a dôstojnosť. Záverečnou výzvou: „Choď a viac nehreš“ poukazuje, na jednej strane, na vážnosť hriechu, pričom sa nepozerá späť, neukladá pokuty a zadosťučinenia, a na strane druhej sa díva, spolu so ženou, dopredu a pozýva ju k plnšiemu životu. Preto Ježiš nad ňom nevyslovuje rozsudok smrti, ale rozsudok života.

Ježiš sa díva, spolu so ženou, dopredu a pozýva ju k plnšiemu životu. Zdieľať

Nech takéto Ježišovo konanie je normou aj v našich kresťanských spoločenstvách dneška.

Matúš Imrich

Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta. Získal licenciát na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, kde v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu.

Použitá literatúra:
Beutler, J., Il vangelo di Giovanni. Commentario (AnBib. Studia 8; Roma 2016).
Brown, R. E., The Gospel according to John (I–XII). Introduction, translation, and notes (AncB 29; Garden City, NY 1966).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo