Katolícke DNA liberalizmu

Prezidentské voľby navodili vo verejnosti dojem, že v spoločnosti prebieha intenzívny boj medzi liberalizmom (zlým) a konzervativizmom (dobrým). Táto téma by bola skôr na monografiu so stovkami strán, napriek tomu sa pokúsim slovenskej verejnosti predstaviť ako sa na tejto téme vrtí psom (pozri film Vrteti psom).

            V prvom okruhu o „zlovestnom“ liberalizme je potrebné si poupratovať v základných faktoch. Katolícka cirkev, ako organizácia a asi každá cirkev, či náboženské spoločenstvo na svete je istou formou totality (v dobrom to myslím). Dôvod je jednoduchý. Viete si predstaviť na liberálnej demokracii postavený cirkevný snem, ktorý odsúhlasí, že Boh nie je? Organizácia cirkvi, ako právnickej osoby, teda musí mať isté znaky disciplíny a poriadku, tak ako v každom inom spoločenstve, vrátane biznisovej korporácie. Miera samosprávnosti by bola už osobitnou témou a v rámci kresťanských cirkví je markantne rozdielna. V každom prípade ide o problém organizovanosti cirkví do vnútra. Ako poznámku pod čiarou pripomeniem, že najväčší rozmach slobody prejavu v období po gréckej demokracii a pred modernou demokraciou bol na stredovekých univerzitách, kde kritické myslenie a dialóg bola regulárna metóda vedeckej práce. 

            Ale cirkev (náboženské spoločnosti) pôsobí vo svete, v štáte konkrétnej organizácie ľudskej spoločnosti. Táto spoločnosť je zložená z pestrej škály rôznych skupín jednotlivcov, z rôznou predstavou o svete. V tomto svete je kresťanská ponuka na spoločnosť a životný štýl jedna z mnohých. Názor, že ľudia môžu vytvoriť dokonalý štát s absolútne morálne čistou vládou, založený na náboženských hodnotách konkrétneho náboženstva de facto božie kráľovstvo na zemi prácou ľudí je veľmi častým východiskom vo svete, ktorého pestrosť môže vzbudzovať strach. Jeho protagonisti sa mnohokrát štylizujú do mesianistickej úlohy a žiadajú radikálne a revolučné riešenia. Ako povedal Pavol VI., v ľuďoch konfrontovaných s chorým svetom rastie túžba po takomto mesianizme tu a teraz, avšak reálne je výsledkom len ilúzia. Tento utopizmus navyše sám o sebe skĺzava do zla totality, diktátorských režimov a podobne. Na rozdiel od niektorých interpretácii islamu nie je v kresťanstve správne zavádzať prvky teokracie a je veľmi potrebné rozlišovať čo je cisárovo a čo Božie. Kresťanský politik by si mal viac ako na mýtus tradičnej autority zvoliteľnej už nejako tak mechanicky vidieckym obyvateľstvom naopak vysúkať rukávy a byť vzorom pracovitosti, aby jeho politiku nepredávala značka, ale reálne výsledky. 

            Podľa „Vatikánskej zmluvy“ má Cirkev úlohu mravnej formácie obyvateľstva misiou a pastoráciou a štát jej to má umožniť. Vo svete praktického a kritického rozumu je to dobrý spôsob. V ideálnej (avšak v nereálnej) situácii spôsobí, že ak 70 % štatisticky vykazovaných kresťanov bude nimi aj de facto, nebude mať kto chodiť na potraty, nebude sa kradnúť, vraždiť, nebude korupcia, vnúčatá sa budú starať o starých rodičov a rodičov. Ak si predstavitelia kresťanských cirkví plnia riadne svoje povinnosti v mravnej formácii obyvateľstva môže to znamenať veľké dobro pre spoločnosť. Ak však nie a zlyháva pastorácia a formácia, ani najprísnejšie zákony štátu nemôžu napraviť nežiadúci stav. Mravnosť vynútená zákonmi štátu a políciou proti vôli občanov je vždy zlé riešenie. Každý štát, ktorý začal s týmto experimentom (napr. americká prohibícia) sa dočkal kozmického nárastu organizovaného zločinu a kriminality. Nehovoriac, že takéto zákony mohol presadiť len formou represie. Preto celý rad katolíckych mysliteľov, vrátane pápežov je opatrných pri týchto tendenciách. Osobitne dávam do pozornosti dielo Michala Novaka, poradcu dvoch amerických prezidentov a Jána Pavla II., ktorý vyslovene vystríha pred takouto deformáciou slobody. Sám Ján Pavol II. hovorí „Lenže žiadna politická spoločnosť, ktorá má svoju vlastnú autonómiu a svoje vlastné zákony, nikdy sa nebude dať zameniť za Božie kráľovstvo.“ 

            Po tomto krátkom upratovaní môžeme prejsť k samotnej téme liberalizmu. V roku 2019 nekupujeme len fake oblečenie, ale aj fake idei. Jednou z nich je zmutovaná podoba liberalizmu, napadnutá marxistickými vírusmi, ktorá s pôvodnou „piesňou o slobode„ nemá nič spoločné. Fake liberalizmus, demokratický socializmus, národný socializmus, internacionálny socializmus a do istej miery fašizmus je stále len vo svojej prapodstate socializmus. Všetky tieto hlavy draka majú spoločnú vlastnosť, snažia sa vám nahovoriť, že pod zástavou starostlivosti o vás a zvýšenia vášho osobného komfortu, napríklad v podobe nepodmieneného príjmu, je potrebné natlačiť sa vám do vašej peňaženky, vašej rodiny, vašej slobody, sexuality a sexuálnej identity, svedomia a aj vašich najskrytejších myšlienok. Tlačia predstavu do ľudí, že štát má právo a povinnosť prevziať morálnu, ekonomickú a sociálnu zodpovednosťza nich.Potrebu silného štátu a dobre organizovanej byrokracie demonštruje na potrebách chorých, hendikepovaných, detí a starých ľudí. Spolu s národnostnými, etnickými menšinami a ľuďmi s odlišnou sexuálnou orientáciou, predovšetkým gayov a lesieb, tvoria základ marketingu každého dobrého socialistického hnutia. Menšiny celkovo sú akýmsi socialistickým fetišom. Jasné, u každého normálneho človeka je sociálne cítenie prítomne. Len je rozdiel či sa napríklad rodičia postihnutého chlapca k pomoci od štátu dostanú cez tony žiadostí, zasadnutí komisií, poplatkov a formalít. Bizarné je, že náklady na manažment vybavenie žiadostí, teda úradníci, ktorí rozhodujú o nej zhltnú viacej peňazí, ako reálne dostane rodina chlapca ako pomoc. Ale bez ohľadu na obskúrnosť štátnej byrokracie, jedna z nespochybniteľných a tolerovateľných úloh štátu je pomoc najslabším čo, ale nemôže byť dôvodom na štátnu „starostlivú“ byrokraciu a etatizmus. 

            Proti tomuto stojí doktrína liberálov limitovanej moci a vlády. Spolu s rovnosťou, slobodou, právom na súkromné vlastníctvo sú to základné piliere liberalizmu a ups., ktoré však majú svoje filozofické ukotvenie v dielach Akvinského, De Vittoriu, Tocquevillu, Actona, Leva XIII, R. Shumana, Jána XXIII, Jána Pavla II, Benedikta XVI. a už spomínaného Michaela Novaka. Všetkých týchto pánov spája jedna vlastnosť, sú to významní katolíci resp. kresťania. Ani jeden z týchto pánov nespochybňoval vyššie uvedené piliere a keď si prečítate Hayeka dozviete sa, že jeho intelektuálna tradícia zahŕňa Tomáša Aqinského aj zásady De Vittoriu. Princíp, ktorý formuloval dominikánsky mních Francesco de Vittoria v začiatkom 16 stor., teda výrazne pred buržoáznymi revolúciami je, že všetci ľudia sa rodia ako slobodní.A tento princíp rovnosti z jeho diela „O Indoch“ bol prevzatý zakladateľmi USA do Deklarácia nezávislosti. Kto by to povedal, že moderná demokracia má judeo-kresťanské korene.

            Aj keď je nereálne zachytiť každý detail tejto témy, musím spomenúť základnú otázku, dnes veľmi aktuálnu, silný štát verzus limitovaný štát. Silný štát utopistov môže hriať na srdci, lebo všetko zlo vytlačí zákonmi ako buldozérom. Benedikt XVI. v encyklike „Spe salvi“ však hovorí: „ Spoločnosť bez slobody nie je dobrou spoločnosťou, aj s rizikom slobody k zlému.“ Ján Pavol II. v encyklike „Centessimus annus“ vyslovene odmieta základnú socialistickú tézu o prevzatí zodpovednosti za jednotlivca štátom. „Štát blahobytu, ktorý priamo zasahuje do spoločnosti a oberá ju o zodpovednosť plytvá ľudskou a sociálnou energiou a spôsobuje prebujnenie štátneho aparátu ovládaného viac byrokratickou logikou. ako úsilím slúžiť občanom, čo prináša so sebou ohromný rast výdavkov.“

            Ľudská dôstojnosť, podľa katolíkov dar od Boha, je postavené na pasívnej zložke – teda jej rešpektovaní a aktívnej zložke - súkromnej iniciatíve jednotlivca (Ján XXIII. - Mater et Magistra), jeho kreativite, talentoch a veľkých daroch rozdielnych, ale vzácnych u každej osobnosti. Biblia hovorí hneď v úvode o príkaze podmaniť si svojou prácouzem. A Ježiš pripomína tento rozmer ľudskej dôstojnosti podobenstvom o talentoch. Apoštol Pavol k tomu dodáva „kto nechce pracovať nech ani neje“.

            Do toho vstupujú socialisti, ktorí tvrdia, že štát sa ma starať o ľudí. Táto téza je pri produktívnych a zdravých jednotlivcoch absolútne neprijateľná. Človek sa ňou v rozpore s jeho dôstojnosťou a prirodzenosťou dostáva do závislosti na štáte, zisk (odmena) už nie je výsledok práce, šikovnosti, ect., ale rozhodnutím štátu. Nemusíme pritom hovoriť len o sociálnych dávkach. Akú kvalitu zásluhovosti má súčasný systém eurofondov? Okrem toho, že tento systém potláča ľudskú dôstojnosť, obmedzuje slobodu a stáva sa zdrojom korupcie. A to nie len vo forme úplatkárstva, ale aj vo forme volebnej korupcie a do istej miery aj politickej, ak si zoberieme do úvahy postoj Únie k eurofondom neposlušných štátov. Pokušenie rozhodovať o cudzích peniazoch je silné a ako bonus si získať vernosť a vďačnosť poberateľov dávok (v širšom aj užšom slova zmysle).

            Nejde však „len“ o peniaze a myslenie. Ide aj o život. Kauza batoľaťa „Alfie Evans“, ktorému na základe rozhodnutia súdu vo Veľkej Británii bol ukončení život, je kauza, ktorá hovorí o tom, že štát už nechce rozhodovať len o peniazoch, nechce rozhodovať len o tom čo si máte myslieť a kedy sú už Vaše myšlienky zlé, ale aj kedy je váš život zbytočný a treba ho ukončiť. Podstatou tejto kauzy je prevzatie morálnej zodpovednosti - rodičovského práva zo strany štátu a rozhodnutia o de facto ukončení života dieťaťa ako jeho najlepšom záujme. 

            V neposlednom rade si treba uvedomiť, že silný štát v ponímaní socializmu hovorí aj o tom, ako máte vzdelávať svoje deti. A o tom, že ak neposlúchate, tak sa Vám odoberú. 

Táto studnica nápadov sociálneho inžinierstva je všetko aplikácia základnej tézy socialistických ideológov starostlivého a samozrejme silného štátu

            Už Lev XIII. v svojej encyklike „Rerum Novarum“ ( koniec 19 stor. ) odmieta silný štát: „Niet dôvodu dovolávať sa starostlivosti štátu, pretože človek bol skôr než štát; takže skôr než by sa bolo vytvorilo občianske spoločenstvo, musel mať od prírody právo postarať sa o seba.“ 

Socialisti vo všetkých svojich mutáciách sa naopak snažia poručiť „deštu i vetru“ a vytvoriť takú silnú formu štátu, ktorá v rozpore s poznatkami prírodných vied len normatívnym zákonom a teda vymožiteľnou formou redefinuje kto je to človek, muž a žena a podobne. Vrcholom tohto myslenie v ľudských právach nie je právo na život, dôstojnosť, či rovnosť (to je obmedzené napr. systémom pozitívnej diskriminácie ), ale UNI-sex toalety pre všetkých a právo na usmrtenie novonarodeného dieťaťa (infanticídu). 

            A ešte jeden rozdiel, dosť podstatný. Pokiaľ liberáli hlásajú slobodu a diverzitu, socialisti šermujú zákazmi a príkazmi. Nejde len o slobodu mať iný názor, ale vôbec zákaz polemiky. Ak si toto neuvedomíme, tak ten silný štát nám nielen vstúpi do spálne, ale aj do svedomia, kedy náhubkovými zákonmi určí, čo si máme myslieť a čo nie. 

            Liberál je za genderovú rovnosť. Aj katolík, predstavte si. Lebo sme si rovní (De Vittoria, Ján XXIII. „Pacem in Terris“). Áno každá osoba je predovšetkým človek, až potom žena, muž, heterosexuál, či gay. Dalo by sa povedať- ecce homo. Veľkou bolesťou nášho sveta je, že asi ešte veľa vody bude musieť pretiecť Dunajom, aby sme skutočne videli v každom najmä človeka a zbavili sa predsudkov. Pohľad na svet očami liberála a katolíka je pohľad nad rasový, nad genderový - pohľad nad sexuálne orientácie. Žena, a môžeme povedať milión príkladov, vie viesť nielen rodinu, ale aj štát. Je zneucťujúce ženy (a človeka), ak socialisti kričia o povinných kvótach akoby ženy, iné rasy, etniká, alebo dokonca sexuálne orientácie boli menejcenné. Schopnosti človeka, nie rozhodnutie štátu, tvoria príbeh jednotlivca. Zdá sa akoby sa niektoré ľavicové skupiny nechceli zriecť triedneho boja a len ho zmutovali do menšinovej vojny, vytvárania nadpráv a tým napätia a rozdeľovania spoločnosti. 

           Na záver treba spomenúť aj dva rozdiely. Individualistický liberalizmus ma v katolíckej optike hranicu pri spoločnom dobre a solidarite a úlohe štátu v ochrane slabších. Ani najväčší antiliberálny pápež Pius XI. (medzivojnové obdobie) však nevylúčil možnosť koexistencie liberálnych inštitúcií s kresťanským hodnotovým systémom. Podľa Pia XI. nie je liberálny kapitalizmus vo svojej podstate na rozdiel od socializmu zlý, musí sa však poľudštiť a posociálniť. Hovorím o historickom období, kedy prakticky neexistovalo sociálne zákonodarstvo a prvé ministerstvo sociálnych veci etabloval posledný rakúsky cisár Karol Habsburský. Možno najvýraznejší rozdiel medzi liberalizmom a kresťanským sociálnym myslením je práve v tom, že liberalizmus chápe rovnicu usporiadania spoločnosti silný jednotlivec a slabý štát. Kresťanstvo vsúva medzi tieto dva pojmy komunitu, najmä vo forme rodiny. 

             


 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo