Prečo má zmysel zúčastniť sa na druhom kole prezidentských volieb

Keď som sledoval diskusie pred druhým kolom prezidentských volieb, zistil som, že je pomerne veľká skupina Mikloškových (Harabinových, Kotlebových...) voličov, ktorí sa na druhom kole neplánujú zúčastniť, lebo obaja kandidáti sa im zdajú rovnako neprijateľní. Môj názor je, že jeden z kandidátov je predsa len lepší. Lepší po profesijnej a osobnostnej stránke ako aj z hľadiska zastávania konzervatívnych hodnôt a presadzovania národných záujmov. Preto som sa rozhodol napísať už druhý článok, v ktorom by som chcel apelovať na týchto nevoličov, aby svoje rozhodnutie ešte zvážili.

Vitajte v akože svete

Zuzana Čaputová pochádza zo sorosovského sveta mimovládnych organizácií, v ktorom celý svoj profesionálny život pôsobila. Tento svet je svet sám osebe. Je to svet umelý, zideologizovaný a zvyknutý na predstieranie. Predstieranie je potrebné, aby bolo možné získať peniaze z grantov. Mnoho vecí sa robí len akože. Napokon aj jej životopis je písaný v tomto duchu, je to „akože životopis“. Hoci ona sama vystupuje ako bojovníčka za transparentnosť, jej životopis pripomína viac enigmatický Da Vinciho kód, než prehľadný životopis kandidátky na prezidentský stolec. K téme odporúčam blogy Etuda o imidži mastičkárky a Alfi píše Zuzane Čaputovej. Asi ste ich už čítali.

Vo Funrádiu odpovedala na otázku, aké jazyky ovláda, že angličtinu. Keď ju však Šefčovič vyzval na diskusiu v angličtine, tak sa vyhovorila. V sobotu na RTVS už otvorene povedala, že bude využívať služby tlmočníka (Keby prijala Šefčovičovu ponuku na diskusiu v angličtine, musela by mať tlmočníka. To bol hlavný dôvod jej odmietnutia. Dôvod, ktorý uviedla, bola iba výhovorka). Takže vo Funrádiu to bola taká malá lož. A takýchto malých lží a podvodíkov má zrejme vo svojom živote viac. Keď si vo svojom svete zvyknete robiť veci len akože, môže to fungovať, ale už nie, keď sa dostane mimo tohto sveta. Dnes sa veciam, ktoré sú len akože, hovorí fejk. Na základe Alfiho zistení bola zrejme akože koncipientkou, ale v skutočnosti pracovala ako právnička pre Via Iuris na živnosť a možno aj to len akože. Nedávno som zachytil taký šum, že aj jej úloha v prípade Pezinskej skládky je preceňovaná. Bolo to len akože. Čo je v jej prípade realita a čo zdanie (akože), to nikto nevie. Zrejme z jej skrine ešte vypadnú nejakí kostlivci.

Keď Šefčovič povie, že vie po anglicky, francúzsky a rusky, tak si môžeme byť istí, že vie. Keď povie Čaputová, že vie po anglicky, tak to isté nie je. Jeho mediálny obraz zhruba zodpovedá realite, u nej je tá disproporcia väčšia. Mne sa ona javí ako človek z „mäkkého“ a umelého sveta mimovládnych organizácií, kde sa veľa vecí robí len akože, kde sa pravidlá až tak prísne nedodržiavajú. Preto ešte všeličo môže vyjsť najavo.

Pri Šefčovičovi je to inak. On ako vysoký funkcionár EÚ prešiel tým najprísnejším preverovaním. Teda on v skrini žiadnych kostlivcov nemá.

Keď včera na Markíze Čaputová povedala, že jej poradcom v zahraničnej politike by mal byť jej combatant z Progresívneho Slovenska Michal Šimečka, tak sa mi otváral nožík vo vrecku. (Dúfam, že toto moje vyjadrenie nebudú v PS chápať ako vyhrážanie fyzickým útokom. Pre menej chápavých dodávam, že fráza „otváral sa mi nožík vo vrecku“ sa používa vtedy, keď chcete vyjadriť, že niečo vás hnevá a ste dôrazne proti tomu. Jediný humor, ktorý v PS chápu, je humor cynickej obludy a zomri. Keď si robí niekto srandu z nich, tak už to nie je sranda, to už je osobný útok. Títo ľudia sú pomerne precitlivení na kritiku. Čaputová má dokonca už aj ochranku. Na Sitne ju sprevádzali traja bodygardi. Údajne ju chránia pred facebookovými statusmi Ľuboša Blahu. No niet sa čo čudovať, lebo Blaha píše naozaj útočne.) Ak chcete vedieť prečo, odporúčam pozrieť si jeho diskusiu so Sulíkom Pod lampou.

Včera sa tiež priznala, že sa nemôže rovnať Šefčovičovi v zahraničnej politike. Dala to na úprimnosť. Lenže zahraničná politika je jednou z najdôležitejších sfér pôsobenia prezidenta, lebo prezident reprezentuje republiku navonok.

Mimochodom, čo sa týka úprimnosti, jeden mladý youtuber analyzoval jej reč tela, keď bola u Sajfu vo Funrádiu a vyšlo mu, že je tam asi na 80 % rozpor s jej verbálnym prejavom. Takže tak.

Pozrel som sa na facebook Z. Čaputovej a mal som pocit, ako keby som zavítal na stránku nejakej novodobej sekty Svedkov Čaputovej. Títo Svedkovia Čaputovej zúria, keď niekto kritizuje ich idol. Nikto nesmie siahnuť na ich sväticu. Investovali do svojej viery veľa veľa emócií. Tu už nejde o politiku, tu ide už o kvázináboženský mesianizmus. Čaputová oslovuje Slovákov hlavne po emocionálnej stránke. Je to akože novodobá Jana z Arcu. A kde zostal rozum?

Náboženstvo a politika

Jeden bloger na Postoji napísal, že nepôjde voliť, lebo si nechce poškvrniť svedomie. Takýto výrok sa mi zdá byť prehnaný. Pôsobí až škrupulózne.

Naši biskupi nemali problém sa so Šefčovičom stretnúť. Nebáli sa, že si poškvrnia svedomie? Vyspovedali sa potom z toho? Žartujem. Predstava ako sa niekto spovedá z toho, že volil či už Šefčoviča alebo Čaputovú mi pripadá úsmevná. Zmienený bloger akoby chcel byť biskupskejší ako naši biskupi. V politike však nie sú veci tak jednoznačne dané ako v náboženstve.

Netreba mať prehnane škrupulózne svedomie, teda preciedzať komára a netreba ani miešať politiku s náboženstvom. Toto je politická voľba, nie náboženská. A politika je umenie možného, je aj o kompromisoch. Niekedy treba zľaviť zo svojich prehnane vysokých idealistických nárokov a rozhodovať sa realisticky, aby človek dosiahol aspoň niečo, keď už nemôže dosiahnuť všetko.

Jozef Mikloško bude voliť Šefčoviča. Nebojí sa on, že si poškvrní svoje svedomie alebo že tým stratí sebaúctu? Mikloško pozná Šefčoviča osobne z diplomatických misií. Niektorí kresťanskí konzervatívci u nás chcú byť pápežskejší ako sám pápež.

A nemá dosť citlivé svedomie Marián Kuffa?

Kto ide pracovať do vinice, ten sa aj zašpiní. Kto sa nechce zašpiniť, nech radšej nejde do vinice.

Niekde som čítal, že A. Hlina odmieta byť v jednej miestnosti s B. Kollárom. Spomenul som si vtedy na scénu z filmu Ježiš Nazaretský od F. Zeffirelliho, kde Ježiš ide do domu colníka Matúša a Peter ho prehovára, aby tam nešiel, lebo sa tým poškvrní. Predstava Ježiša ako uteká pred hriešnikmi, aby sa kontaktom s nimi nepoškvrnil, je úsmevná. Úzkostlivá snaha o vlastnú čistotu zodpovedá skôr duchu Starého zákona. Novozákonné je skôr myslieť na druhých a v širšom zmysle aj na svoju krajinu. Mať zmysel pre spoločnosť ako celok.

Porovnanie

Šefčovič ako kandidát je komplexnejší. Čaputová má len jednu silnú tému a to je boj proti korupcii. V ostatných témach sa bude riadiť radami poradcov. Ona ťaží z toho, že v súčasnosti je u nás korupcia téma číslo jedna, ťaží z revolučnej nálady, ktorá sa zdvihla po vražde J. Kuciaka a táto náladu ju ako vlna môže odniesť do prezidentského paláca.

Dokážem vidieť aj jej silné stránky. Je to v prvom rade jej osobnosť, mäkká ženská sila. Prejavuje sa tu nepochybne aj mnoho hodín strávených v zazene. Ďalej je to antikorupčný étos v čase, keď veľká časť spoločnosti vníma túto tému obzvlášť citlivo. V tomto rezonuje s náladou spoločnosti a to aj prekrýva zase iné témy ako je napr. migrácia, zahranično politické smerovanie štátu alebo homoadopcie, v ktorých by sa s väčšinou občanov nezhodla. Veľmi jej pomáha revolučná nálada, ktorú spustila vražda J. Kuciaka. Revolučne naladení ľudia sa stotožnili práve s ňou. No a netreba zabúdať ani na veľmi drahú kampaň robenú zahraničnou agentúrou (Pri financovaní tejto kampane tiež vznikajú otázniky. Je tu podozrenie na prekročenie povoleného limitu cez tretie strany. Vlastne aj toto je kamienok, ktorý nám zapadá do celkovej mozaiky).

Silné stránky Šefčoviča: má prezidentský formát, je to prirodzený líder, skúsený politik, diplomat, pracovitý, slušný, vie jazyky, nemá škandály, človek zmieru. Viacej sa hodí na funkciu prezidenta.

Títo dvaja kandidáti patria k dvom rôznym „váhovým kategóriám“. Všimol si to aj Fero Múčka, ktorého som citoval v minulom článku. Čaputová je, podľa neho, ako niekto, kto zbiera mušle v metrovej vode, kým Šefčovič je ako človek, ktorí jazdí na žralokovi kladivohlavom uprostred oceánu. Predstavte si, že pred niekoho postavíte slona a psa a opýtate sa ho, ktorý z nich je väčší. Ten človek sa na nich zadíva a potom povie: „Oni sú tak približne rovnako veľký.“ Pokiaľ to niekto vidí takto, potom tu nepomôžu žiadne argumenty, tu pomôžu len kvalitné dioptrické okuliare.

V prezidentskej kampani boli často spomínané kultúrno etické témy. Niekedy to pôsobilo až silene a umelo. Bol to však spôsob, ako nájsť nejaké rozlíšenie medzi jednotlivými kandidátmi. Keby som mal porovnať postoje oboch našich kandidátov k týmto témam, tak Šefčovič sa, zhruba povedané, stotožnil s umierneným konzervatívnym postojom (Preto sa s ním stretli biskupi). Čaputová zase nevidí problém v tom, aby si dvaja milujúci homosexuáli adoptovali dieťa, ale zároveň sa vyjadrila, že tieto témy nebude ako prezidentka presadzovať. V tomto prípade som ja mierny skepticus, pretože posolstvo prezidenta môže mať nielen explicitný, ale aj implicitný rozmer. Niekedy viac zaváži náznak, zmienka medzi riadkami, rečnícka otázka než priame slovo. To je taký mäkký ženský spôsob ako presadiť svoje. Žena navedie chlapa k rozhodnutiu takým spôsobom, že jemu to pripadá ako jeho vlastné rozhodnutie.

Záver

Ak vyhrá Čaputová, budú to progresívci považovať aj za svoje víťazstvo. A čím bude toto víťazstvo jasnejšie, tým viac budú jasať. Tým viac im to dodá sebavedomia. Zhruba jedna tretina Slovákov bude jasať, špeciálna radosť však bude v Progresívnom Slovensku, v Denníku N, Týždni, Sme, RTVS, v Esete, na gymnáziu C. S. Lewisa, vo viacerých vplyvných mimovládnych organizáciách a v bratislavskej kaviarni. Budú to považovať za víťazstvo svojho progresívneho sveta nad konzervatívnym zápecníckym svetom. Tieto voľby sú aj o tom.

Kým konzervatívny tábor rieši svoje subtílne morálne dilemy, progresívny tábor s úsmevom na perách pochoduje a obsadzuje ďalšie a ďalšie pozície v médiách, v akademickej sfére, v mimovládnom sektore, v kultúre, dokonca už aj v cirkvách (skôr protestantských) a teraz sa chystá obsadiť aj prezidentský prestol. Za pasívneho prizerania, a teda nepriamej pomoci, časti konzervatívcov.

V týchto voľbách nejde síce o život, ale nejde ani o fazuľky. Stále ide o dosť. Prezident má formálne právomoci vymedzené ústavou, ale má aj určitý neformálny vplyv, na základe ktorého môže ovplyvňovať smerovanie spoločnosti. Preto má voľba prezidenta širší než len politický význam. Môže znamenať otočenie kormidla určitým smerom.

Nebojte sa tak úzkostlivo o čistotu svojho svedomia, skôr sa pýtajte, čo je teraz lepšie pre Slovensko. Ktorý z týchto dvoch kandidátov môže z pozície prezidenta urobiť viac dobrého pre Slovensko? Je čas, aby sme prekonali úzko osobné, stranícke a konfesionálne hľadisko a mysleli na svoju vlasť ako celok. Je čas, aby sme sa prejavili ako zodpovední občania a vlastenci.

Napriek všetkému, čo sa udialo alebo ešte môže udiať, si myslím, že by bolo treba voľbu prezidenta vrátiť do parlamentu.

Nech Boh ochraňuje Slovensko!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo