„Sviečky ešte nezhasli“

„Sviečky ešte nezhasli“

Čo spája ľudí zo Sviečkovej manifestácie z roku 1988 so židovskými dievčatami z roku 1942 a s počatými, no nenarodenými, deťmi? Spája ich 25. marec, ktorý je Dňom zápasu za ľudské práva. V tento deň si pripomíname viaceré udalosti, pri ktorých boli ( a ešte aj sú) porušované ľudské práva.

V prvom rade je to spomienka na Sviečkovú manifestáciu v roku 1988, ktorá bola najväčším verejným vystúpením od roku 1968 proti komunistickému režimu vo vtedajšom Československu. Na pokojne stojacich ľudí so sviečkami v rukách boli nasadené vodné delá, psy, slzný plyn aj obušky.  Aj tento rok sa pri pamätníku Sviečkovej manifestácie v Bratislave konali spomienkové zhromaždenia. V predvečer spomienky vystúpil na zhromaždení aj predstaviteľ vtedajšej náboženskej opozície a zvolávateľ manifestácie František Mikloško, ktorý symbolicky pripomenul, že „sviečky ešte nezhasli“.

Je to tak. Len sa pozrime okolo seba. Sviečky v našej krajine stále horia.

V tento deň si pripomíname aj smutné 77. výročie odchodu prvého transportu skoro tisícky mladých slovenských žien z Popradu do vyhladzovacieho tábora Auschwitz. Prežilo z nich len dvadsať. Dnes som počula v správach hovoriť jednu z nich. Bola to 94-ročná pani, ktorá do dobytčích vagónov nastúpila ako sedemnásťročná a v tábore nakoniec bola až do samého konca jeho existencie. Hovorila, že „tábor ako prvá odomykala a ako posledná zamykala“.

Sviečky na počesť obetí fašistického režimu musia horieť neustále. Niektorí by nám totiž chceli nahovoriť, že to všetko je výmysel.

A do tretice si dnes na Slovensku pripomíname aj Deň počatého dieťaťa. Asi málokto vie, že tento deň je spomienkovým už od roku 1999. V tomto roku bola mladými občianskymi aktivistami podpísaná (pre viacerých doteraz neznáma) Deklarácia práv počatého dieťaťa. Chceli takto symbolicky doplniť Dohovor o právach dieťaťa odvolávajúc sa pritom na článok 15 Ústavy Slovenskej republiky a to, že „život je hodný ochrany už pred narodením“.

Napriek tejto ochrane v najvyššom zákone musia sviečky za počaté, no nenarodené deti, stále horieť.

Všetky spomienky 25. marca súvisia s porušovaním ľudských práv. Vo všetkých týchto prípadoch šlo (a stále ide) o porušovanie práva na život, tiež porušovanie práva na slobodný prejav, slobodu myslenia, názoru, či náboženského presvedčenia. Je to tak, zápas za spravodlivú spoločnosť nekončí. Poľaviť v zápase nám nedovolí spomienka na prenasledovanie a zabíjanie ľudí v komunistickom a fašistickom režime, ale aj spomienka na nedávnu vraždu dvoch mladých ľudí Jána a Martiny. Do spravodlivej spoločnosti patrí aj ochrana počatých detí a podpora a pomoc ich rodičom. 

Sviečky ešte naozaj nezhasli.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo