V strede Afriky bez dokladov?!

V strede Afriky bez dokladov?!

„Ten chlap nám zobral doklady!“ hovoril som si viac pre seba, ako pre sprievodcu. „To azda nie je pravda!“ z toho zistenia mi chrbát oblial studený pot, hoci tam bola riadna horúčava. „Ú-ha. Čo teraz? Ten vojak odchádza s mojím pasom a ja mám dnes odletieť!“ – Čo ten bude s ním robiť? Kedy sa vráti? Vráti sa vôbec? – myšlienky sa mi rýchlo mihali hlavou. – Čo tu ja cudzinec budem robiť bez pasu? V „strede Afriky“ bez pomoci? Žiadny beloch na okolí. V Ugande ani nie je naša ambasáda, len v Keni – vybaviť si nový... Ako sa tam dostanem? Do lietadla ma bez neho nepustia... a padne mi letenka... na novú nemám dosť peňazí! Ú-ha, je to zlé, Štefan Patrik!

V ten posledný deň sme sa chceli ešte prejsť. Len včera okolo polnoci sme po päťhodinovej namáhavej ceste prišli do ubytovne (dormitory), v ktorej útrobách sme mali prespať. V jednej izbe bolo desať – dvanásť postelí a dalo sa tam len ťažko otočiť, boli dvojposchodové; jedna sprcha a typické nášľapné WC pre všetkých. Nespalo sa mi dobre, ale veľmi som sa už tešil domov. Rád som súhlasil s návrhom môjho sprievodcu Jolama, že mi ukáže mesto Entebbe (má jediné medzinárodné letisko krajiny) a potom hlavné mesto Kampalu. Tam ma zavedie na miesto, kde robia ľudia z jeho kmeňa a potom do slumov, v ktorých býva jeho rodina.

Zastali sme na jednom vŕšku pri ceste vedúcej aj k letisku.

Zhlboka som sa nadýchol. Zaclonil som si oči rukou a vychutnával si nádherný výhľad na jazero Viktória, najväčšie v Afrike a zároveň najväčšie tropické na svete, ktorú tu volajú Nalubaale. Leteli sme nad ním z Kigali, z Rwandy, pravda, to bolo v noci. Teraz nič nebránilo obdivovať dar, ktorý dal Stvoriteľ tunajším ľuďom. Táto viac ako 80 metrov hlboká lagúna spája tri krajiny: Keňu, Tanzániu a Perlu Východnej Afriky. Pramení v ňom jedna vetva Nílu a za svoj domov si ho vybrali nílske krokodíly, hrochy, rôzne typy korytnačiek a rýb. Na jeho pokojnej hladine, v tejto časti prerušovanej početnými ostrovmi, sa kĺzali loďky rybárov a odrážali lúče neúprosného slnka a ja som si v hlave premietal zážitky z mesačného pobytu na rovníku.

Končil som svoju prvú misijnú cestu v Ugande. Oslovili ma, či by som neprišiel kázať Slovo medzi ľudí kmeňa Bakonzo a ja som súhlasil. Pre rôzne skupiny a dediny som tam mal sedemnásť vyučovaní v kresťanských pravdách, príhovorov a kázaní (viac pozri v cestopise Toto je skutočná Afrika, 2016). Modlili sme sa spolu, vytvárali priateľstvá, spoznávali navzájom dve úplne rozdielne kultúry; bol to veľmi požehnaný čas. Pre mňa nenahraditeľná skúsenosť veľkej chudoby ale i stretnutí milých ľudí s jednoduchým srdcom otvoreným pre Pána.

V tento ostatný deň sa však stalo niečo, čo mi celkový dojem z misie trochu pokazilo. Vôbec som to nečakal, zastihlo ma to nepripraveného s mysľou už doma v Európe.

Ani neviem ako sa pri nás zjavilo auto s vojakom. To, že som si ho nevšimol prichádzať, sa vari dá vysvetliť mojím nadšeným pozorovaním jazera s mysľou upriamenou na cestu, už som rozmýšľal nad svojimi doma, aké darčeky afrického umenia im kúpim (chcel som aj podporiť miestnych remeselníkov). V aute sedel akýsi major s nepeknou tvárou. Ani z neho nevystúpil, len príkro prikázal môjmu mladému čiernemu sprievodcovi, aby naklusal k jeho otvorenému oknu. Najprv si vypýtal doklady Jolama a priateľ potom prišiel ku mne, že dôstojník chce vidieť aj moje.

Ten vojak sa mi nepáčil a bol akýsi podráždený. Nemal som z neho dobrý pocit, ale keďže som nič zlého neurobil, podal som pas Jolamovi a on ho vložil cez okienko auta do čiernej ruky muža v uniforme.

Čo sa však nestalo? Zrazu zaradil rýchlosť a pohol sa od nás preč! Odchádzal s mojimi dokumentami preč! V šoku som zdvihol obočie a zostal som na mieste ako obarený.

„Ten chlap nám zobral doklady!“ hovoril som si viac pre seba, ako pre sprievodcu. „To azda nie je pravda! Ja nemám pas!“ z toho zistenia mi chrbát oblial studený pot, hoci tam bola riadna horúčava. „Ú-ha. Čo teraz? Ten vojak odchádza s mojím pasom a ja mám dnes odletieť!“

Stáli sme s pohľadmi zapichnutými do trávnika pri ceste na pražiacom slnku.

– Čo ten bude s ním robiť? Kedy sa vráti? Vráti sa vôbec? – myšlienky sa mi rýchlo mihali hlavou. – Čo tu ja cudzinec budem robiť bez pasu? V „strede Afriky“ bez pomoci? Žiadny beloch na okolí. V Ugande ani nie je naša ambasáda, len v Keni – vybaviť si nový... Ako sa tam dostanem? Do lietadla ma bez neho nepustia... a padne mi letenka... na novú nemám dosť peňazí! Ú-ha, je to zlé, Štefan Patrik!

Mal som však Boha a on mi v ťažkostiach vždy vedel pomôcť. Nemusel som panikáriť. Snažil som sa zachovať pokoj.

„What do you think, what is he going to do with our documents (Čo myslíš, čo urobí s našimi dokumentami)?“ otočil som sa na Jolama.

Ten pokrčil plecami v bezradnosti.

„What will we do now (Čo teraz urobíme)?“

Opäť urobil ten istý pohyb a vraj budeme čakať, čo iné nám ostáva?

Zrazu sa ozval Duch Svätý v mojom vnútri: „Choď hneď za ním! Hneď! Lebo ak s tvojím pasom zmizne, dostaneš sa do veľkých problémov.“

Až neskôr sa mi v mysli vynorilo rozprávanie môjho priateľa so skúsenosťami z Afriky. Vraj si úradníci a vojaci takto privyrábajú. Zoberú doklady cudzincovi, u ktorého je predpoklad, že je bohatý a naťahujú ho. Využívajú jeho neznalosť pomerov – na svoje obohatenie. Vydierajú ich. Oni sú „bohmi“, posledná inštancia, kde sa tu dovoláš svojho práva? Nechajú turistu čakať, nechajú ho potiť sa „vo vlastnej šťave“. Hodinu, dve, desať, dva dni, pokiaľ si nedomyslí, že si má svoj pas naspäť vykúpiť. Nech sám ponúkne hodnotu, na akú si vie oceniť svoj návrat domov, prípadne oni mu stanovia výšku úplatku, „aby nepokračovali v stíhaní“. Alebo pas končí na čiernom trhu, kde má vysokú hodnotu.

Otočil som hlavu. Cesta sa zvažovala dolu a po dvesto-tristo metroch končila vstupom do vojenskej posádky (military point). Zrejme boli určení na stráženie neďalekého letiska. Videl som, že major zastal pred masívnou železnou bránou a čosi ešte hovoril strážnikovi.

Rozbehol som sa dolu cestou. Duch Svätý hovoril, že mám ísť „hneď“, mám sa ponáhľať. Tak som utekal. Rýchlo za ním!

Bol som asi päť metrov za majorovým autom, keď sa vojaci dorozprávali, vráta už boli otvorené a on sa pohol smerom do kasární. Stihnem to?

„Stop the car! (Zastav to auto!)“ kričím na vojačika v pozore s obstarožným typom pušky.

„Yes, yes... yes, sir!“ na moje prekvapenie nekládol väčší odpor. Asi preto, že to volal beloch. Bez námietok splnil „môj rozkaz“. Skutočne zastavil majora.

Pribehol som k jeho okienku.

„Why have you taken my passport?! (Prečo si mi zobral pas?!)“ oboril som sa na neho s novou energiou. Cítil som, že ak bol predtým na koni on, teraz som ja. Tá energickosť nebola zo mňa. „I need it!!! I’m flying home today! (Potrebujem ho!!! Letím domov dnes!)“ bol som presvedčivý, prísny a nekompromisný. „Give it back at once (Okamžite mi ho vráť)!!!“

Jeho zakalené oči, aké mávajú černosi, čo prekonali rôzne infekčné choroby, stále neveštili nič dobré, ale akoby ho zneistila moja rozhodnosť. Už si akoby nebol istý tým, čo hodlal urobiť.

„You don’t have visa, you do not have stamp of entry to this country (Nemáš víza, nemáš pečiatku vstupu do tejto krajiny)!“ vymýšľal.

„Me?! I don’t have?! Look at the page five! (Ja?! Ja nemám?! Pozri sa na piatu stranu!)“ nepoľavoval som v rozhodnosti.

Mal som nový pas a pečiatku o vstupe mi dali hneď na prvú voľnú stranu, dobre som si zapamätaj jej číslo. Ukazoval som mu aj potvrdenie o zaplatení päťdesiatich dolárov. Čoraz viac a viac strácal pôdu pod nohami.

„Why are you here (Prečo ste tu)? What are you doing in Entebbe (Čo robíte v Entebbe)?!“ márne sa snažil o ospravedlnenie svojho počínania a akoby zároveň hovoril: You are a spy! Ty si špión!

Už som vedel, že mi „neujde“. Duch Svätý ho mal v hrsti.

OBR. Na misiu ma vozil jeden boda-boda driver (motorkár Boda-Boda, zo slov border-to-border, myslia sa hranice medzi Ugandou a Keňou). Viac v knihe Toto je skutočná Afrika.

„I am doing a missionary work here (robím tu misionársku prácu),“ pokračoval som nekompromisne a jasne. „My brothers in Christ invited me to preach the Word of God and to pray for them, so that they can grow in their faith in the true God (Bratia v Kristovi ma pozvali kázať Božie Slovo a modliť sa za nich, aby rástli vo viere v pravého Boha).“

Bolo vidieť, ako stráca guráž, ako prehráva. 80 percent ľudí v Ugande je kresťanov, vari aj on medzi nich patril, a keď počul o Bohu, možno dostal výčitky svedomia, alebo sa aj zahanbil. Niečo, lepšie povedané Niekto ho nútil, aby vrátil pasy. Aj chcel, aj nechcel. Aj mi ich podával, aj ich ťahal späť. Nejaká sila ho nútila, aby urobil to, čo vôbec neplánoval: odovzdať dokumenty naspäť bez úplatku! Videl som na jeho tvári, ako prehráva boj s mojím Pánom, ktorý sa postavil na moju stranu. Musel sa skloniť pred jeho nadprirodzenou mocou. Tvár mal skrivenú zo sklamania, ale videl som, že nemôže robiť inak, niečo ho núti a musí ich vrátiť.

Hrozný pocit pre neho! Vtáčik mu uniká! Úlovku, prilepšenia k platu a to takmer istého, sa musí vzdať.

„Don’t do it again (Neurobte to znovu)!“ precedil cez zaseknuté zuby, podávajúc mi pas a doklad môjho sprievodcu. Sklopil oči. Vzdával sa.

Nerozumel som mu. Čo som nemal robiť? Prezerať si jazero Viktória z kopca nad letiskom?

Stále papiere zvieral v prstoch, tak som mu ich zľahka ale rozhodne z nich takmer vytrhol a obrátil som sa na Jolama: „A teraz rýchlo zmiznime!“

Keby si to tento náladový človek so žltými zakalenými očami rozmyslel a zavolal by na nás vojakov z kasární... neviem, ako by sme dopadli. Nebolo to v Egypte podobné, kde faraón najprv premožený Bohom Izrael z otroctva prepustil, ale potom sa ich vydal prenasledovať so svojím vojskom? Vybehli sme hore na hlavnú cestu a v tú sekundu sa k nám blížil „taxík“ matatu. Všetko pripravené. Je to biela dodávka, do ktorej sa vmestí pätnásť-dvadsať ľudí. Zastavuje na znamenie aj na extrémne krátke vzdialenosti. Jazdiť za matatu je veľmi nebezpečné.

My sme sa mu potešili. Znamenal pre nás záchranu. Len čo najďalej a čo najrýchlejšie od tej vojenskej posádky! Keď potom zapadneme medzi haldy presúvajúcich sa ľudí všetkými smermi v Kampale, kam sme ešte mierili, budeme v bezpečí. Tam nás už nenájdu.

„Fú! To bolo tesné!“ pri nastupovaní som sa obzrel za seba, či hore cestou k nám neutekajú ozbrojení ľudia, hovoriac Jolamovi. „Boh sa stará! God is in control! Ježiš nás zachránil v poslednú sekundu!“

Vysvetľoval som mu, aký som dostal pokyn od Ducha Božieho, že tie doklady treba okamžite od majora dostať, pokiaľ nezapadne do kasární, ako sa jeho auto už pohýnalo, keď som dobiehal a ako Boh tú situáciu vyriešil. A my sme bez úplatku dostali doklady späť! Zázrak.

– Chvála ti, Ježiš, že si nás zachránil, – začal som sa modliť modlitbu chvál v srdci, natriasajúc sa a znášajúc údery od vedľa sediacich a stojacich ľudí v napakovanej dodávke podľa nerovností na ceste. – Zvelebujem ťa, že nenechávaš svojho služobníka bez pomoci, dávaš mu vnuknutia, čo treba robiť a ako treba robiť. Nie som sám ani tisíce kilometrov od domova, lebo ty si so mnou. Ty si môj domov. Ty sa staráš o svoj ľud. Bdieš nad jeho potrebami a neopúšťaš ho. Ako by som tú situáciu bez teba vyriešil? Kto by mi pomohol? Chvála ti za radu i zásah zhora. Buď naveky zvelebený!

Jolam mi ešte ukázal ulice zásobovania v hlavnom meste, v ktorých ako námezdný robotník robí jeho otec a iní príbuzní, ale ja som už túžil po stretnutí s rodinou a blízkymi doma. Tie ulice boli prepchané ľuďmi, prúdiacimi po chodníkoch sem a tam a pretláčajúcimi sa aj medzi vozidlá. Doslova sme sa museli predierať medzi nimi. Zaviedol ma aj do biedneho príbytku svojej rodiny v mestských slumoch. Spoznal som skutočnú biedu Afriky. Aj materiálnu aj duchovnú.

Neprepadajme panike ani v najkritickejších situáciách. Je tu Niekto, kto stále bdie. Kto môže vyriešiť tú ťažkú situáciu, ak chce. Ak uzná za vhodné, aby to dopadlo podľa našich predstáv. Ale nič katastrofálne sa nestane, ani keď rozhodne, že sa máme niečo naučiť. Že sme na niečo alebo Niekoho zabudli. Zo všetkého, čo sa nám v živote stane, sa môžeme poučiť. Nič nie je stratené, pokiaľ máme čas. Keď však začne hovoriť, konajme. Niekedy musíme postupovať rýchlo, aby mohol vyriešiť to, čo my nemôžeme. Potom mu buďme úplne poslušní. Je to pre naše dobro, pre našu záchranu. Zdieľajte, prosím.

Štefan Patrik Kováč, ThLic

Kniha - novinka, čo môže nasmerovať tvoj život na Svetlo: Život v Božej moci (2019).
Kniha z druhej misijnej cesty: Život kresťana u moslimov v Ázii (2018).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo