Je neuveriteľné ako veľa neprávd a mýtov je zakorenených v našom poznaní  histórie. Pritom nejde len o novodobú históriu, keď si spoločnosť  vytvára mýty, ktoré majú podporiť jej politický a ideologický status. Preto na diela dotýkajúce sa histórie z nedávnych vekov treba nazerať s príslušnou mierou opatrnosti. No nepravdy v historických reáliách sú aj v histórii spred tisícročí. Dôvody tejto skutočnosti sú rôzne. Zaiste, v prvoradom prípade to býva omyl, ktorý vznikol na základe nedostatku pramenných materiálov. Omyl sa zafixoval do historického povedomia a neskôr už nebola sila a občas aj ochota ho revidovať. Na najčastejšie – a v novodobej histórii zvlášť – príčinou existencie mýtov a neprávd je  neochota písať históriu v intenciách Tacitovho “sine ira et studio (bez hnevu a zaujatosti)”.

            Skúsme sa vrátiť v čase a listovať v zozname historických neprávd a mýtov. Začneme pred 2000 rokmi v Rímskej ríši. Druhý rímsky cisár Tiberius je v historickom povedomí zaznamenaný ako vladár, ktorý sa namiesto vládnutia  venoval sexuálnym  nerestiam. V skutočnosti skôr ako prevzal správu Rímskej ríše viedol úspešne vojny s protivníkmi impéria. Rímsku ríšu spravoval zodpovedne a reči o jeho sexuálnych pedofilných hrách v jeho sídle na Capri sú s veľkou pravdepodobnosťou výmysel, ktorý vznikol už v dobe cisárovho života. Ako sa to stalo,  píše britský historik Michael Grant v diele “Dvanásť cisárov”  (1).  Totiž Tiberius znechutený životom v Ríme sa utiahol na Capri a posledných 9 rokov života vládol odtiaľ. Ani raz počas týchto rokov sa do Ríma nevrátil.  Výmysly o neprítomnom vznikajú rýchlo a dobre sa “predávajú”. Aj dnes pre turistov na Capri je to atraktívny tovar.

            Temný stredovek je pojem, ktorý bol vpísaný do našich hláv už v školských laviciach. Spájame ho s udržovaním ľudí v nevedomosti, s ich zotročením a pripútaním k pôde a samozrejme s negatívnou rolou cirkvi a kléru. V skutočnosti v stredoveku vznikali prvé univerzity, kde boli zaručené akademické slobody ako priestor na slobodné bádanie. Napríklad do sporu s francúzskym panovníkom, ktorý si chcel  podriadiť Parížsku univerzitu, zasiahol pápež Gregor IX. A ochránil ju. Všetky staroveké ríše, či Egypt, Rím, ale aj kolíska demokracie staroveké Grécko sa rozvíjali vykorisťovaním otrokov. Bolo to kresťanstvo, ktoré otroctvo zrušilo už v rannom stredoveku. O role kresťanstva viac v práci (2). Obávam sa, že porovnanie “osvieteného novoveku” s  “temným stredovekom”, čo sa týka napáchaného zla, by dopadlo pre novovek zle.

            Inkvizícia. Nebola to inštitúcia, ktorá by bola hodná chvály. Na druhej strane jej obraz je oveľa strašnejší, ako bola skutočnosť. Pôsobila približne 300 rokov. Najrozsiahlejšiu činnosť vyvíjala v Španielsku (bola podriadení panovníkovi a nie pápežovi, čo bolo jej špecifikom). Odhaduje sa, že inkvizičných procesov v Španielsku počas tejto doby bolo asi 200 000.  Tých, ktoré končili upálením bolo 3 až 4 tisíc (3). Republikáni v Španielsku počas 3 rokov občianskej vojny popravili a zavraždili 30 000  rehoľníkov, duchovných a im blízkych osôb - takmer 10 násobok. V povedomí dnešných ľudí je, že inkvizícia súdila len kvôli rozporom s vierou. Nie je to tak. Do jej pôsobnosti patrili aj previnenia “proti mravom” ako homosexualita,  pedofília, Teda činy, ktoré boli trestné ešte pred pár desiatkami rokov, alebo sú trestné aj dnes (pedofília). Paradoxne oveľa objektívnejšie popisuje činnosť inkvizície dielo, ktoré vyšlo v ČSSR ešte počas komunizmu od autorov Hroch Skýbová „Králi, kacíri, inkvizítori“ (4). Poučný je prípad Giordana Bruna. V pamäti ho máme ako prenasledovanie vedca za jeho názory ako krutú netolerantnosť katolíckej cirkvi. G. Bruno putoval vtedy nábožensky rozdelenou Európou. Pred katolíckou inkvizíciou ušiel ku Kalvínovi do Bazileji. No keď mu tam hrozilo upálenie pre jeho názory, tak odtiaľ sa pobral do Francúzska, odtiaľ utiekol do Anglicka a nakoniec do Nemecka k luteránom. Po čase bol aj tam vyhlásený za kacíra a musel aj odtiaľ utiecť (4).

            Mnohé historické mýty vznikajú zásluhou beletrie. Jednou z takýchto historicky zdeformovaných postáv je kardinál Richelieu. Vďaka dielam A. Dumasa ho pozná aj bežný človek a vníma ho negatívne ako veľkého  a zákerného intrigána. Kardinál Richelieu bol prvým ministrom francúzskeho kráľa Ľudovíta XIII. (v dnešnej terminológii premiérom). Vo Francúzsku po mnoho desaťročí prebiehal bratovražedný boj medzi katolíkmi a hugenotmi. Navzájom sa vraždili. Nebola to len Bartolomejská noc, nebol zavraždený len vodca hugenotov admirál Coligny. V týchto bojoch boli zavraždení i katolíci a aj ich vodca Guise. Kardinál Richelieu  dobytím poslednej bašty hugenotov La Rochelle zlomil ich politickú moc. Zachoval však ich náboženskú slobodu. Je tvorcom absolutizmu, ale súčasne z  Francúzska dovtedy vnútorne rozloženého vybudoval európsku veľmoc. Niekedy sa môžeme v jeho prípade stretnúť aj s nesprávnym označením “šedá Eminencia”. Počas jeho života  ho takto nevolali. Hovorili o ňom ako o červenej Eminencii. Eminencia je oslovenie, ktoré prislúcha kardinálovi a prívlastok červená súvisí s farbou kardinálskeho rúcha.

            Ostaňme ešte vo Francúzsku, aby sme upozornili na mýtus spojený s ich najznámejším vojakom – Napoleonom Bonaparte. V tomto prípade nejde o žiaden významný mýtus, ale je to predobraz toho, čo sa pri vláde médií deje dnes. Napoleon počas svojich ťažení využíval pôsobenie na city. Uniformy jeho vojakov boli najparádnejšie, do bojov tiahla s ním kapela, ktorá vyhrávala rezké pochody (len na tieto ciele bolo skomponovaných asi 200 pochodov). Dodnes sú v povedomí Francúzov historky o Napoleonovom úžasnom vzťahu k jeho garde. Frank Fabian v práci (5) píše: “Napoleon  rád vyznamenával jednotlivých vojakov osobne. Využíval pritom taký trik, od ktorého lepší si nevieme ani predstaviť: naučil sa (tajne) pár mien naspamäť, takže mohol osobne osloviť najobyčajnejšieho granátnika. ´Francoise, ty si predsa bol vtedy v tej bitke v Taliansku... Prečo ťa nepovýšili?´ Obyčajný vojak sa cítil nesmierne polichotený. Jeho najvyšší veliteľ ho poznal osobne. Oslovil ho menom.” Jednoducho Napoleon bol v novodobej histórii majster toho, čomu dnes hovoríme PR.

             Historické mýty a legendy vznikajú najmä na ospravedlnenie skutkov, na potvrdenie svojej “pravdy”, na glorifikáciu víťazov a zatratenie porazených. Sú to zvlášť nebezpečné mýty, lebo pestujú v ľuďoch presvedčenie, že oni sú výhradnými nositeľmi pravdy a spravodlivosti.

            Po prehratej Veľkej vojne (I. svetovej vojne) sa v Nemecku rozšíril mýtus, že Nemci neprehrali vojnu v dôsledku úplného vyčerpania zdrojov a rozkladu spoločnosti a branných síl, ale bola im “vrazená dýka do chrbta” - teda v dôsledku zrady. Tento mýtus hlboko zakorenený v nemeckej spoločnosti podporoval a využíval Adolf Hitler a celkom iste prispel k tomu, že sa mu podarilo uchopiť moc.

            Koncentračné tábory sú vo vedomí ľudstva spojené s II. Svetovou vojnou.  Nacisti do nich  najprv zatvárali  nepohodlné civilné osoby a Židov, ktorých neskôr hromadne vraždili. Systém  koncentračných táborov vytvoril už pred nacistami vo veľkom rozsahu  Stalin v Sovietskom zväze. Koncentračné tábory - zatváranie nepohodlných civilných osôb – nie je ani jeho výmysel. Je to v novodobej histórii produkt Britského impéria. V búrskej vojne si Briti napriek veľkej materiálnej aj vojenskej prevahe nevedeli s Búrmi poradiť a utrpeli rad porážok. Vojnu proti obrovskej prevahe Búri viedli gerilovým spôsobom. A tak lord Kitchener nechal zriadiť koncentračné tábory do ktorých zavrel búrske obyvateľstvo vrátené žien a deti. Podmienky v táboroch boli otrasné a veľa civilného obyvateľstva v nich zahynulo. Nuž Veľká Británia sa nepýši len Hyde Parkom – slobodou slova – ale aj koncentračnými tábormi.

            Čím viac sa približujeme k súčasnosti, tým viac je prekrúcania a manipulácie histórie. Používa sa pri tom “technika” zamlčania niektorých faktov a naopak zdôrazňovania iných skutočností. Trvalo desaťročia, kým sa začali objavovať práce o povojnovej histórii po II. Svetovej vojne – práce, ktoré neglorifikovali víťazov, ale prinášali historické fakty neraz tristné a také, ktoré nectia víťazov. Po ukončení vojny nastalo obdobie vyrovnávania si účtov a nezmyselné vraždenie pokračovalo. V roku 2005 vyšla práca britského historika Tony Judta “Povojnová Európa” (6).  Uvediem niekoľko citátov z tejto práce. “...roztrpčenie obyvateľstva vyvolalo rôzne osobné vendety, krátku, ale krvavú  vlnu vybavovania si osobných účtov, v ktorej často hralo významnú úlohu politické a materiálne prospechárstvo. Len v samotnom Francúzsku bolo touto ´mimosúdnou´    cestou zabitých 10000 ľudí.”  Ďalší citát: “....Četnický vodca Draža Mihajlovič (vodca protinemeckého odboja v Juhoslávii) dostal najvyšší trest a bol popravený v júli 1946. Mihajloviča nasledovalo mnoho desiatok tisíc ďalších nekomunistov pozabíjaných počas prvých dvoch rokov po oslobodení Juhoslávie.”  Československo v tomto povojnovom besnení nebolo výnimkou. Vyčíňanie  Revolučných gárd v Sudetoch asi dodnes nie je dostatočne zmapované. Známe sú hromadné vraždy v Posotoloprtoch (odhad až 3000 obetí) a v Přerove, kde bolo po vojne povraždených 265 vracajúcich sa civilných obyvateľov nemeckej národnosti z oblasti Gelnice a Dobšinej. Väčšina z  nich boli ženy a deti. O týchto skutočnostiach sa mlčalo po desaťročia na rozdiel od oslavovania hrdinov  II. Svetovej vojny. Nanajvýš sa všeobecne hovorilo o spravodlivej odplate kolaborantom.

            Keď hovoríme o oslavovaní a zamlčovaní skutočnosti, prejdeme na Slovensko k SNP. Po partizánskom hnutí v Juhoslávii bolo Slovenské národné povstanie najväčšou ozbrojenou akciu odporu v štáte podriadenom hitlerovskému Nemecku. Jeho ciele, priebeh aj kľúčové osoby menila propaganda v závislosti od vlastníkov politickej moci. Staršia generácia si to dobre pamätá. Mnohé historické práce o SNP  majú spornú hodnotu. Asi  najvernejšie spracoval túto históriu Jozef Jablonický v práci Povstanie bez legiend (7). Práve on v tejto práci poukazuje na skutočnosti, na ktoré určite nemôžeme byť hrdí – práve naopak. Týka sa to najmä činnosti partizánov. Vraždenie civilného obyvateľstva z ich strany začalo dokonca pred oficiálnym  vypuknutím povstania. Pritom nešlo len o vraždenie jednotlivcov, ale aj o masové vraždy. Tak v obci Sklabina bolo pochovaných a popravených cca 100 osôb (7). Americký autor Jim Dows v práci (10) uvádza počty povraždených    zväčša civilistov: Nitrianske Pravno 30, Veľké Pole-Píla 72, Handlová 130, 187 Sklené. Jozef Jablonický v práci (7) napísal tvrdé slová “Nezmyselné zabíjanie začali niektorí partizáni. Raz sa to musí otvorene napísať. Medzi partizánmi v Sklabini (ale aj inde) zavládli praktiky, podľa ktorých nebolo problémom zastreliť  Nemca z Turca, Prievidze alebo Handlovej s paušálnym odôvodnením, že išlo o fašistu, špióna, agenta gestapa atď.”

            Manipulácia s faktami nie je výsadnou technikou politikov. Deje sa aj pri interpretácii histórie. Spôsob manipulácie dobre vystihuje tento príklad. Ukážu vám predmet z jednej strany nafarbený na čierno a povedia vám, že je čierny. V skutočnosti z druhej strany, ktorú nevidíte je biely. Zdôrazňovaním časti pravdy a zamlčovaním inej ste manipulovaný. Čiastočná pravda je často horšia ako lož.

            Slovenská vojnová republika vyslala na strane Hitlera do vojny proti vtedajšiemu Sovietskemu zväzu 2 divízie – Rýchlu divíziu a Zaisťovaciu divíziu. Skutočnosť, o ktorej niet pochyb. Aká bola celková situácia v Európe ovládanej Hitlerom? Taliansko, Rumunsko a Maďarsko vyslalo celé armády. Pre ilustráciu na východnom fronte zahynulo 200 000 Maďarov, skoro 100 000 ostalo nezvestných a 500 000 padlo do zajatia. Rumunská armáda a talianska armáda mali podobné počty strát. Prakticky všetky ostatne krajiny Francúzsko, Holandsko, Juhoslávia, Chorvátsko, Belgicko, Nórsko a ďalšie postavili SS divízie, ktoré zasiahli do konfliktu na strane Hitlera. V podstate v priestore, ktorý ovládal Hitler, sa zúčastnili vojny všetky krajiny. A nielen tie. Franco, keď si upevnil moc v Španielsku vyhlásil neutralitu. Ale Španielsko na východný front vyslalo 1 divíziu – Modrú divíziu.  Vzhľadom na veľké straty na východnom fronte postupne zasiahlo do bojov až 45 000 španielskych vojakov. Viac sa dá dozvedieť v práci (8). Z tohto pohľadu je oprávnená otázka, či vojnová Slovenská republika mohla odoprieť účasť v tomto vojnovom konflikte?

            Kedysi sa slovenský katolícky arcibiskup vyjadril, že počas vojnovej Slovenskej republiky sa ľudia po materiálnej stránke mali dobre. Nechcem komentovať reakcie plné obviňovania  z údajnej propagácie fašizmu. Ako to vlastne bolo? Nesiahnem po memoárovej práci ministra hospodárstva Medrického aj keď jeho svedectvo pokladám za dôveryhodné ani po prácach iných národohospodárov z toho obdobia. Generál Fajtl, ktorý ako letec pôsobil vo Veľkej Británii, v Sovietskom zväze a potom v SNP napísal memoárovú knihu „Prví doma“ (9). Situácia na Slovensku ho udivovala aj preto, že vo Veľkej Británii zažil prídelový systém. Ukážka citátu z Fajtlovej knihy: “...informácia z ´prieskumu´ dobré tu varia, mäsa je dosť, dá sa zohnať aj pivo, vína je habadej”. A citáty  z práce (10)  amerického autora  Jima Downsa “Druhá svetová vojna: tragédia OSS na Slovensku”. “....pilot si zapísal do denníka.... mali výbornú večeru zmrzlinu a mäsové guľky...”  “.... jeho žena každému vypražila kura a priložila aj biely chlieb...”    “...McGregor  a Lain si užívali v Banskej Bystrici.......Bolo to ako v nedeľnej škole. Slováci boli priateľskí, šťastní ľudia v nádhernej krajine.....” Iste dali by sa uviesť suché čísla a fakty od vtedajších národohospodárov. No autentické poznatky ľudí zvonku majú nespochybniteľnú vypovedaciu hodnotu.

            Garda a gardisti sú slová, ktoré sa v slovenskej histórii stali obrazom zla.

            Vo vojnovej Slovenskej republike výkon vlády sa uskutočňoval prostredníctvom vládnych nariadení, ktoré mali silu zákona. V septembri v roku 1939 bolo prijaté vládne nariadenie 220/39 Sl.z., podľa ktorého sa do HG musel povinne prihlásiť každý Slovák-kresťan vo veku do 60 rokov. V prípade neuposlúchnutia hrozila vinníkovi finančná pokuta 5 000 Ks  (bola to vysoká čiastka) resp. dvojtýždňové väzenie. Snem asi po troch mesiacoch toto vládne nariadenie zrušil (pozri Anton Hruboň „Alexander Mach radikál z povolania“  (11) ). Takže celá mužská populácia Slovenska sa stala, alebo sa mala  stať gardistami! Už len táto skutočnosť neumožňuje jednofarebný pohľad na gardu. Nakoniec staršia generácia z čias socializmu má vlastnú skúsenosť s povinným členstvom v spoločenských organizáciách.

             Nepochybne  viaceré pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy (POHG) majú na svedomí atrocity. Oddiel veliteľa  Nemsilu participoval na masovom vraždení v Kremničke a na Starom Hostinci. Horova jednotka sa zúčastnila na masových exekúciách väzňov Krajského súdu Banská Bystrica  vo vápenke pri obci Nemecká. Tieto údaje sú čerpané z práce Anton Hruboň “ Za Slovenský štát, za novú Európu” (12). No  v tej istej práci  sú uvedené aj opačné skúsenosti. Zo severu z Poľska prenikali na územie Slovenska najmä v oblasti Oravy bandy deklasovaných živlov a pôsobili tu aj skupiny, ktoré sa vydávali za partizánov. Tieto bandy prepadávali ľudí, kradli, znásilňovali a aj zabíjali. POHG tu pôsobili ako ochrana obyvateľov.   Odcitujem z Hruboňovej práce (12). “Extrémne správanie samozvaných partizánov, ktorí majú na svedomí viacero vrážd, znásilnení a vykradnutých gazdovstiev doviedlo Zázrivčanov k rozhodnutiu založil si svojpomocne občiansku milíciu. …. Dobrovoľnícka občianska milícia bez právneho podkladu, vojenskej organizovanosti a materiálnej podpory režimových štruktúr, pravda, nemala šancu kriminálnym živlom dlhodobejšie vzdorovať. Tejto úlohy sa od obdobia krátko po potlačení povstania zhostila Hlinkova garda.” Do tejto oblasti prišla samostatná poľná rota HG “Klčo”. Citujem ďalej. “Príchod poľnej roty HG preto mnohí Zázrivčania uvítali ako oslobodenie a ku gardistom prechovávali mimoriadne srdečné postoje. Príčiny extrémnej prívetivosti obyvateľstva, ktorú potvrdili i gardisti, možno vidieť práve v tom, že po jej príchode prípady vykorisťovania a drancovania majetku civilistov ustali.”

            História, najmä novodobá, ovplyvňuje náš život. Preto sa jej výklad často stáva predmetom politických zápasov. Typickým príkladom pre Slovensko je postava prezidenta vojnovej Slovenskej republiky Jozefa Tisa. Pre časť Slovákov je stelesnením zla, ktoré sa udialo počas jej existencie, pre inú časť je naopak postavou hodnou úcty a uznania. Preto nie je žiaden div, že sa používajú aj zavádzajúce argumenty. Uvediem jeden takýto argument. Prekvapujúco sa k nemu uchyľujú aj niektorí historici. V skratke znie  približne takto: Tiso je vojnový zločinec, veď bol odsúdený na absolútny trest a rozsudok nikdy nebol revidovaný. No ako tento súd hodnotia zahraniční autori, u ktorých môžeme vylúčiť emotívnu alebo inú osobnú zainteresovanosť.  Už vyššie citovaný Tony Judt v práci (6) píše: “V okupovanom Československu sa avšak zradcovia, kolaboranti a fašisti skutočne vyskytovali. Jedného z nich pátra Jozefa Tisa  obesili 18. apríla 1947. Či sa Tisovi  a ostatným dostal spravodlivý súd  - ak sa vtedy vôbec niekto mohol v tej dobe dočkať spravodlivého súdu – je oprávnená otázka.”

            Tému Jozef  Tiso spracoval americký autor James Mace Ward v diele “Jozef Tiso kňaz, politik, kolaborant” (13). Súd s Tisom sa konal spoločne s A. Machom a F. Ďurčanským. K tomuto súdu odcitujem z Wardovej práce.  “Obžaloba obsahovala obvinenia v troch bodoch zo zrady a v jednom bode z kolaborácie. Obvinení sa podľa nej podieľali na rozbití prvej republiky, spolupracovali s nepriateľmi, zradili povstanie a spáchali zločiny proti ľudskosti. Hoci sa v obvineniach z kolaborácie (po roku 1938)  a vojnových zločinov často zveličovala   dobrovoľnosť Tisovho konania a jeho nadšenie pre nacistický program, z veľkej časti boli pravdivé.  Už menej to platilo pre obvinenia zo zrady povstania, ktorej sa podľa obžaloby Tiso dopustil tým, že pozval nemecké jednotky, aby predišli vzbure. Išlo o zavádzajúci argument, pretože k povstaniu došlo až v  reakcii na nemeckú okupáciu, ktorú sa Tiso v skutočnosti snažil oddialiť. Obvinenie zo zámerného  rozbitia prvej republiky bolo politicky vykalkulované.”  Inde: “Nároku na nestrannosť súdneho procesu ešte väčšmi uškodila legislatíva, ktorou sa súd riadil. Nariadením 33/1945 sa nielen retroaktívne kriminalizovalo Tisovo potlačenie povstania, ale sa zaň aj ustanovil trest smrti. Bolo tak v podstate vopred určeným verdiktom aj trestom.”

            Hádam nie sú potrebné ďalšie citácie. Ak Tacitus stanovil pre historické práce zásadu “sine ira et studio”, tak použitý argument je mimo tejto zásady.

            Historia magistra vitae.  História je učiteľkou života – ovplyvňuje naše bytie. Jej poznanie pomáha chápať minulosť, ale lepšie rozumieť aj prítomnosti. No pri poznávaní by sme nemali tvrdošijne zotrvávať na vedomostiach, ktoré sme kedysi nadobudli a  odmietať nové informácie. Každé poznávanie je totiž spojené aj s istou mierou pochybnosti o definitívnej platnosti našich poznatkov.

Literatúra.

(1) Michael Grant: Dvanásť cisárov, Slovart, Bratislava 2005.

(2) Rodney Stark: Vyriekli krivé svedectvo Odhalenie stáročných protikatolíckych neprávd, Postoj média, 2018.

(3) Viliam Judák: Inkvizícia II Historická revue 5/2003 Bratislava, 2003.

(4) Miroslav Hroch Anna Skýbová: Králi, kacíri, inkvizítori, Československý spisovateľ, Praha,     1987.

(5) Frank Fabian: Najväčšie lži histórie, AOS Publishing, 2015.

(6) Tony Judt: Povojnová Európa jej vývoj od roku 1945, Prostor, 2017, Praha.

(7) Jozef Jablonický: Povstanie bez legiend, Obzor, 1990, Bratislava.

(8) Hitlerovi spojenci, Extra válka, II. Světová speciál 16.9.2016.

(9) František Fajtl: Prví doma, Pravda, Bratislava 1984.

(10) Jim Dows: Druhá svetová vojna: Tragédia OSS na Slovensku, Magnet Press Slovensko, 2004.

(11) Anton Hruboň: Alexander Mach radikál z povolania, Premedia, 2018.

(12) Anton Hruboň: “Za Slovenský štát, za novú Európu”, AntOn Solutions, 2015, Banská Bystrica.

(13) James Mace Ward: Jozef Tiso kňaz, politik, kolaborant, Slovart, 2018, Bratislava.