Hlavne, prosím, žiaden fatalizmus

Hlavne, prosím, žiaden fatalizmus

Konzervatívci, teda tí skutoční, by si mohli pri pohľade na volebný výsledok Františka Mikloška zúfať. Už som stihol zachytiť komentáre o liberálnej vlne, ktorá sa valí Slovenskom.

Lepšie je neprávosť trpieť, ako konať povolanie kreatívnej menšiny

Fatalizmus však nielen, že nie je na mieste, ale sa konzervatívcom, a už vôbec nie kresťanom, ani nehodí. Naopak, to oni by mali byť tou „soľou zeme“, ktorá vďaka niečomu či naopak napriek mnohému bezpodmienečne a radostne verí, miluje a nikdy nestráca absolútnu nádej, ktorú nezaručuje nič časné, ale len Boh. Veď predsa dobre vieme, že nebudujeme raj na zemi, že nedizajnujeme človeka na nejaký svoj obraz, ale sa tešíme z existencie a stvorenia, a pomocou rozumu a srdca zlepšujeme to, čo sa zlepšiť dá, podľa prirodzeného zákona a vždy vzhľadom na ľudskú dôstojnosť a rovnosť pred Bohom i zákonom. Pomocou dobrého zákona a dobrej kultúry budujeme, obnovujeme a kultivujeme spoločnosť, o ktorej vieme, že je organická a že jej technokratické, byrokratické a najmä totalitné riešenia a metódy vždy viac ubližujú než jej pomáhajú.

Rovnakým dychom, akým odmietame fatalizmus či porazenectvo, odmietame aj triumfalizmus; žiaden abstraktný cieľ dokonalosti a úplnej rovnosti nemáme pred očami, človeka i spoločenstvo vnímame ako cieľ, nie prostriedok. Netešíme sa na zajtrajšok v očakávaní dokonalej spoločnosti bez hriechu a zla, ale sa tešíme už z dneška. Pravdaže zodpovedne.

Cítime povinnosť i zodpovednosť aktívne tvoriť dobrú spoločnosť; napĺňať poslanie politického spoločenstva, ktoré nestojí na dogmatických, neslobodných príkazoch, ale na demokratických princípoch, reprezentácii, vláde zákona i dobrých kultúrno-morálno-právnych tradíciách. Nikomu by sme nemali svoje poznanie pravdy, dobra a krásy „trieskať“ o hlavu, ale vždy s láskou, nádejou a radosťou svedčiť o tom, čo znamená žiť čnostne a rozumne.

Na programe dňa je teda zdravá pokora, nádej a radosť – konzervatizmus je o vzťahu a láske, nie o strachu a nenávisti. 122,916 ľudí, ktorí volili Mikloška, to – trúfam si povedať – vnímajú takto.

Jeho volebný výsledok, jeho „posledné vzopätie“, je pre nás, najmä mladších, výzvou; výzvou byť v slobodnej spoločnosti kreatívnou menšinou, ukázať prostredníctvom žitej kultúry a princípov, že naša filozofia a spôsob života je pekný, dobrý a pravdivý.

Za tých 122,916 hlasov som teda mimoriadne vďačný. To číslo je indikátorom veľkosti a sily konzervatívneho kresťanského disentu, ktorý sa musí arogantnému a oportunistickému pseudokonzervatizmu postaviť. Od svojich princípov a hodnôt neuhnúť, ale byť pripravený aj na to Sokratovo „vždy lepšie neprávosť trpieť, ako ju konať“.

Harabinova príprava na budúci rok

Slovensko je podľa štúdie slovenského think-tanku GLOBSEC (Trends 2018) krajinou s najvyšším podielom obyvateľov veriacim konšpiračným teóriám spomedzi krajín V4 (nadpolovičná väčšina si napríklad myslí, že tajné spoločnosti rozhodujú o všetkých globálnych udalostiach). 541,904[1] našich spoluobčanov v sobotu hodilo svoj hlas buď Štefanovi Harabinovi, Marianovi Kotlebovi alebo Martinovi Daňovi. Každý z nich je známym užívateľom demagógie, dezinformácii, klamstiev, zavádzania i manipulácie, toho všetkého pre naplnenie svojich mocenských ambícii. Fatalizmus a triumfalizmus v ich radoch tiež potvrdzuje rozdiel medzi pseudokonzervatizmom a skutočným konzervatizmom.

Štefan Harabin vo svojich príhovoroch počas volebnej noci neostal svojej povesti nič dlžný – opäť zastrašoval, arogantne polarizoval naše spoločenstvo na základe konšpirácii, do hláv sa nám snažil implantovať jedovatých chrobákov len preto, aby si ďalej budoval mocenskú pozíciu. Bola to jedna z najhorších a najškaredších vecí, aké som za dlhé obdobie videl. Jeho taktické, právnicky sofistikované oháňanie sa znalosťou o manipulácii volieb a volanie po „nastolení práva“ mi pripomenula príbehy o Mečiarovi, Harabinovom dlhoročnom spojencovi, na ktorého politicko-„kultúrnom“ odkaze teraz stavia – aj on hrozil a konšpiroval po voľbách v roku 1998. Zápach 90-tych rokov nesúci sa za Harabinom nie je nič nové. Treba si však v celej šírke a vážnosti uvedomiť, že ho svojím pôsobením naďalej udržuje v našej spoločnosti nažive.

Napriek Harabinovým vyhláseniam ohľadom jeho ďalšieho politického pôsobenia mi niečo napovedá, že nikam neodchádza. To, čo medzi stovkami tisíc ľudí rozdúchal, bude tlieť, a on si je toho dobre vedomý. V správnej chvíli udrie zas, strategicky, možno v spolupráci s inými politikmi, ktorí mu hodnotovo i pragmaticky nie sú príliš vzdialení. Musíme byť obozretní a neustále na nebezpečenstvo konkrétnych osôb, ako aj na znásilnenú, redukovanú a deformovanú verziu konzervatizmu, teda oportunistický pseudokonzervatizmus, ktorý reprezentujú, poukazovať. Ktovie, aká koalícia vznikne po parlamentných voľbách v roku 2020. Harabin s Kotlebom na seba predsa len neboli v prezidentskej kampani takí ostrí, aby sa nedalo „pre dobro národa a jeho záchranu“ spolupracovať.

Aká bude Z. Čaputová prezidentka?

Ak by som to považoval za potrebné, stavil by som sa, že druhé kolo volieb vyhrá Zuzana Čaputová. Ľudia majú jednoducho dosť SMERu. Oportunistický eurokrat nedokáže vo veľkom zmobilizovať voličov Harabina a Kotlebu, hodia mu to maximálne tí, ktorí chcú vidieť svet v plameňoch; tí, ktorí to chcú natrieť zlým liberálom akýmkoľvek spôsobom, aj keby to znamenalo voliť stelesnenie Bruselu a EU, ktoré tak nenávidia. Protestní voliči, ktorí si želali, aby „veľký tata spravil v krajine konečne poriadok“, hlas Šefčovičovi nedajú pre rovnaký dôvod. Verím, že aj umiernení kresťania si všimnú, že Šefčovič je karierista a pokrytec, napríklad pri príležitosti jeho neschopnosti ani len vymenovať Desatoro.

Aká bude Zuzana Čaputová prezidentka? Na strunu nedostatočných skúseností hrajú hlavne jej oponenti, niečo však na schopnosti robiť politiku, a nie len advokáciu, bude. Tak, ako sme sa presvedčili za roky prezidentovania Andreja Kisku, umenie vedieť v správnu chvíľu udrieť, vystúpiť, ostro sa vyhraniť či naopak mlčať a čakať, je skôr vlastné ostrieľaným politikom ako ľuďom „zvonka“. Možno sa však Čaputová naučí politickej stratégii rýchlejšie než Kiska, a možno má lepšiu povahu i pozíciu (nezdá sa, že by za napr. čokoľvek bola vydierateľná).

Záver

Záverom mi v ušiach znie posolstvo Františka Mikloška, ktoré vyslovil pre RTVS počas volebnej noci. Povedal, že necháva na svedomie a vedomie svojich voličov, či budú voliť Zuzanu Čaputovú. Aj ja nad tým budem najbližšie 2 týždne uvažovať. Zásadné však je, aby sme nevolili za žiadnych okolností Maroša Šefčoviča. Tento politický a morálny akrobat je absolútne nedôveryhodný a navyše je kľúčové dať konečne bodku za dlhými rokmi nešťastnej a skorumpovanej éry strany Smer-SD. Nemenej dôležitými boli Mikloškove slová na adresu Cirkvi, resp. jej predstaviteľov, no tiež státisícov laikov, ktorí akoby mali zastreté oči i zatemnený rozum.

Volebné výsledky si zasluhujú nejednu hlbšiu analýzu, no najmä volajú po hlbokej reflexii. Bolo by však nekresťanské (a nekonzervatívne, ak chcete), keby sme po akýchkoľvek voľbách strácali nádej, radosť či odhodlanie milovať a naplno žiť.

[1] https://volby.sme.sk/prezidentske-volby/2019/vysledky

foto: FB Františka Mikloška

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo