Kto za koho kope...kto do koho kope...

Kto za koho kope...kto do koho kope...

Neviem ako vy, ale bola som rada, keď začalo pred prvým kolom moratórium. Mediálny priestor a priestor sociálnych sietí či bežných rozhovorov bol zaplnený mnohými vyjadreniami, ktoré človek ani nestíhal sledovať.

Každú chvíľu však pribúdali vyjadrenia typu – kto za koho kope, alebo ešte aj horšie kto do koho kope. A to bola ešte len prezidentská kampaň, prvé kolo. Ešte náš čaká aj druhé a potom v máji voľby do europarlamentu.

Hodnotovo príznačný je pre mňa konzervatívny, kresťanský priestor. Preto ma viac trápilo, že takéto vyjadrenia ba až útoky, sa nachádzali nielen, v povedzme, jasne liberálnych médiách, ale aj v príspevkoch od kresťanských politikov, od predstaviteľov cirkvi alebo aj v konzervatívnych médiách. A netýkali sa len prezidentských volieb.

Emócie, všadeprítomné emócie. Mám pocit, že rozum sme poslali na dovolenku, ale na nejako veľmi dlhú dovolenku. Žijeme vo svete, kde sa emócie stávajú naším pánom, nie my kontrolujeme ich, ale ony nás. Často sa relativizuje objektívna pravda, ktorá nás presahuje, a spoločnosť či zákony sa odvíjajú od pocitov.

Priznám sa, že aj môj prvý blog, ktorý som napísala tento týždeň, bol výsledkom impulzu, v ktorom bola emócia. Emócia hnevu resp. rozčarovania, ako veľmi sa šíri "kresťanský" populizmus. Populizmus je postavený na emóciách. A emócie, ak sú ony našimi pánmi, potláčajú zdravý rozum. V mene týchto emócií, potom vyberáme len určité aspekty 5. či 6. prikázania Dekalógu. Ale ako múdro uviedol kňaz a teológ Miloš Lichner SJ v časopise .týždeň:

„Uplynulo tisíce rokov od daru Desatora. Akoby sme však stále stáli pod vrchom  Sinaj, prešľapovali na mieste a premýšľali nad celým Desatorom. Zdá sa mi, bohužiaľ tak vravím, že tých 10 Božích slov sme v pokušení zredukovať na jedno prípadne dve slová. Svätopisec však nalieha, že Boh ich vyslovil všetkých desať.  Nielen my, teológovia, ale všetci by sme radi spoznali dôležitosť či váhu každého jedného z týchto slov. Chceli by sme pochopiť nielen ich presný význam, ale aj ich účinok na náš život v slobode. Lenže niekedy chceme vedieť, ktoré z nich je dôležité viac, a ktoré menej, špekulujeme, ktoré z nich je prvoradé a ktoré druhoradé, a či tam náhodou Boh nedal nejaké slovo nedopatrením. Boh však takto svoje prikázania nevyslovil, pretože Boh povedal všetky tieto slová a opakuje ich VŠETKY v každom čase, aj v tom „našom“. Časť týchto jeho slov sa týka vzťahu k nemu a časť hovorí o medziľudských vzťahoch v rámci spoločnosti.  Boh ani jednému zo slov neurčil väčšiu dôležitosť, On ich povedal všetky a to im dáva vážnosť. Sú úzko späté a nedajú sa oddeliť.  ..... Nesmieme svedčiť iba o časti týchto slov, niektoré si vybrať a iné vynechať, či zamlčať, ako by sme na ne už nemali čas. Lebo okrem „slova“ nezabiješ, máme aj prikázania „nepokradneš,“ alebo tiež „nevyriekneš krivého svedectva“. Totiž  to prvé i to druhé a aj to tretie sú výsledkom žiadostivosti človeka za niečím, čo má ten druhý.  A práve žiadostivosť či chamtivosť sú predmetom záverečných prikázaní. Nie je to azda príčina zápasov aj na našom Slovensku? Žiadostivosť a chamtivosť vedú ku klamstvám a krádežiam, a tie môžu viesť k vražde. A poviem to aj opačne: keď sa smie zabiť, môže sa aj klamať a kradnúť. Preto Boh povedal „všetky tieto slová“.“

Okrem tohto problému, ma však veľmi bolí aj rozdelenie, trieštenie a hašterenie v kresťanskom politickom priestore. Veľmi chýba zmierenie a odpustenie. Naozaj riešime len to, kto za koho kope, ale aj si radi do iných kopneme. Ako to tak sledujem, namiesto múdreho mlčania alebo riešenia medzi „štyrmi očami“, uchyľujeme sa hneď k impulzívnemu vyjadrovaniu, najlepšie príspevkom na sociálnej sieti či na blogu. Vnímam tak tendencie verejne reagovať na akékoľvek slovo, ktoré nám nevonia. Ach tie naše emócie, zranené srdcia a egá. Nehovorím, že sa nemáme ozvať, keď sa niečo deje, s čím nesúhlasíme. Len možno hľadajme také spôsoby, ktoré nebudú stavať medzi kresťanskými politikmi, medzi kresťanskými voličmi aj medzi členmi cirkvi len väčšie a väčšie múry. Pretože ak to takto robiť nebudeme, otvárame tým priestor na rast už raz spomenutého "kresťanského" populizmu, ktorý v týchto voľbách získal veľa percent. Mali by sme to vnímať ako varovný prst.

Potrebujeme na to múdrosť, odpustenie a lásku. Nie je to ľahká cesta a nikdy nebude, ale ako kresťania máme istotu, že na nej nie sme sami.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora