Zita cisárovná a kráľovná

Zita cisárovná a kráľovná

História našich národov v strednej Európe je veľký dlh, ktorý máme voči našim predkom, ale aj voči tým, ktorí prídu po nás. Znalosť našich dejín je veľmi, veľmi slabým miestom našej národnej, ale aj existenciálnej identity. Ak sa už aj aká taká znalosť dejín vyskytne, je sprevádzaná mytológiou jednotlivých ideologických režimov

Najvážnejšie následky má podľa mňa mýtus prvej Československej republiky. Ten hovorí, že pred rokom 1918 bolo obdobie temna a Slováci ako národ začali existovať až vznikom prvej republiky. „Obeťou“ tohto mýtu sa stala aj posledná rakúska cisárovná a uhorská kráľovná Zita. Pre Slovákov takmer neznáma.

Zita sa narodila 9. mája 1892 a zomrela 14. marca 1989. Narodila sa v dobe, kedy sa chodilo prevažne na koňoch a automobil bol skôr výnimkou. V spoločnosti bolo prirodzené submisívne postavenie žien v rámci rodiny (tzv. otcovská právomoc, ktorá bola pevnou jednotkou spoločnosti). Zomrela v dobe lietania na mesiac, existencie feministického hnutia, pojem rod už neznamená celý rad našich predkov, ale umelý konštrukt sociálneho inžinierstva a pevná rodina je skôr relikt v spoločnosti ako pravidlo. Jej osobný príbeh je príbehom ženy, matky a manželky, ktorý nám predkladá posolstvo veľmi potrebné v našej dobe. Základnou ideou, ktorá nám svieti v jej živote je skutočnosť, že rovnosť muža ženy (manželstvo ako partnerstvo seberovných) nemusí znamenať stratu mužskej, alebo ženskej identity, identity matky. Ale otvorme v tomto krátkom predstavení dvere do konca 19. storočia a posolstvo nech si každý odnesie aké chce. 

Zita pochádzala z 24. detí, slovom dvadsiatich štyroch detí rodiny Burbon-Parma, ako dieťa z druhého a posledného manželstva vojvodu Roberta. Už jej meno bolo na toto obdobie panovníckeho talianskeho rodu z francúzskymi etnickými koreňmi neobvyklé. Princezné a kráľovné mali zväčša mená kráľovien a princezien, ako napr. Mária, Terézia, Viktória, Isabela, alebo Alžbeta. Svätá Zita, podľa ktorej mala cisárovná meno, bola slúžka z 13. storočia, ktorá je patrónkou gazdín a slúžok. Zitine detstvo bolo sprevádzané výchovou k zodpovednosti a službe potrebným, chudobným a chorým. Je známe, že počas rôznych epidémii, ktoré sprevádzali začiatok nového storočia, spolu so svojimi súrodencami chodila princezná navštevovať nemocnice a domy pre chudobných. Na obavy, aby sa nenakazili sami predovšetkým vzduchom prenosnou tuberou znela odpoveď „najlepšia dezinfekcia je láska k blížnemu“. V dobe kedy hygiena a poznatky medecíny sa ani nepribližovali dnešným, je skutočne pozoruhodné, že ani jedno z detí rodu Burbon-Parma sa nenakazilo. 

Skutočný zlom v živote Zity nastáva sobášom s Karlom Habsburským, v tom čase dragúnom a druhým čakateľom na trón. Jeho reálny nástup sa dal očakávať v 50. rokoch minulého storočia. Avšak cisársky dom po negatívnych skúsenostiach s nerovným manželstvom Františka Ferdinanda de Esté tlačil na urýchlenie sobášu so Zitou, ktorá bola z kráľovského rodu. Veľkú výpovednú hodnotu ma známe veta, ktorú si mladomanželia povedali a stala sa symbolom ich manželstva „Teraz si musíme pomáhať do neba“. Na viere založený vzťah mal však všetky znaky modernej „love story“ a genderovej rovnosti muža a ženy. Karol bral svoju manželku ako partnera a radil sa s ňou aj o veciach politiky. Z tohto vzťahu vzišlo osem detí (a to berúc do úvahy, že Karol zomiera na Madeire ako mladý človek). Je potrebné povedať, že mladý pár mal veľmi dobrý vzťah s následníkom trónu Františkom Ferdinandom de Esté. A to aj napriek tomu, že na viedenskom dvore nebol veľmi obľúbený, najmä z dôvodu svojho manželstva so Žofiou Chodkou. 

Vzhľadom k nízkej pravdepodobnosti mocnárskych povinností by sa príbeh Karla a Zity vyvíjal ako kráľovská rozprávka so všetkými sladkými a romantickými črtami. Keby však nebolo atentátu v Sarajeve, I. svetovej vojny a smrti starého mocnára Františka Jozefa. Išlo o náhly sled udalostí, ktoré v priebehu dvoch rokoch zmenili životné plány a predstavy mladého páru. Napriek tomu, že v roku 1916 bol ešte rakúsky a nemecký vládny establishment plný entuziazmu o víťazstve vojny, prvé kroky mladého cisára smerovali k tichej diplomacii a ukončeniu vojny a k mieru. Táto sa diala cez osobu pápeža Benedikta XV. a Eugenia Pacelliho neskoršieho pápeža Pia XII. Tiež prostredníctvom bratov Zity, ktorí boli belgickými dôstojníkmi a bojovali na opačnej strane fronty. Táto iniciatíva bola prezradená a Zita v očiach rakúskej -  predovšetkým dôstojníckej konzervatívnej gardy, bola „talianska zradkyňa“ a rovnocennosť manželov bola interpretovaná ako Karolovo podpapučníctvo. Okrem tichej diplomacie je spravodlivé spomenúť osobnú aktivitu Zity voči chudobným a raneným, kedy často osobne ako cisárovná navštevovala vojakov v lazaretoch. 

Je pozoruhodné, že mytológiu intríg proti Zite živila aj republikánska a ľavicová časť politikov a historikov. Tí nemôžu zabudnúť cisárovnej, ako vytrvalo podporovala Karola v odmietnutí vzdať sa postavenia panovníka a zrušiť tak prísahu vernosti danú Bohu. Tento pohľad je daný aj nepochopením skutočnosti, že postavenie panovníka je povinnosť vyplývajúca z prísahy, ktorá bola v katolíckej cirkvi samostatným svätením. Teda podobne ako nerozlučnosť manželstva založená sľubom pred Bohom, ani táto morálna povinnosť nie je zrušiteľná. 

Po smrti svojho manžela v exile na Madeire ostala so svojimi ôsmimi deťmi sama bez prostriedkov na dlhodobom permanentnom úteku. Utekala pred ľavicovými republikánmi a anarchistami (v tej dobe bol ešte veľmi „horúci“ osud ruských Romanovcov), neskôr pred Hitlerom a nacistami. Napriek tomu, že po smrti svojho manžela stále cítila volanie benediktínskeho rádu, povinnosť matky bola prvoradá. Do kláštora sa začala utiekať až po zaopatrení posledného dieťaťa (cca okolo roku 1950). Fotografie, na ktorých rakúska cisárovná a uhorská kráľovná spolu s benediktínskymi mníškami robí v kláštore tie najpodradnejšie práce hovoria sami za seba. Možnosť, aby sa ako nemníšska pohybovala v klauzúre, bola daná špeciálnym povolením pápeža Pia XII. na základe ktorého mohla byť dva mesiace v roku v kláštore. Pre úplnosť treba povedať, že od roku 1926 bola členkou tretieho rádu -  takzvanou oblátkou spolu s ďalšími členmi jej rodiny vrátane brata Xaviera (išlo o jedného z dvoch bratov, ktorí vyjednávali mier počas I. Svetovej vojny).

Kniha „Zita dúverní portrét císarovny„ uvádza list istého mons. Gundla ( 1950 ), ktorý Zitu odhovára od vstupu do rehole a vyzdvihuje heroické poslanie matky a manželky (vdovy), ale aj stále trvajúci záväzok rakúskej cisárovnej a uhorskej kráľovnej voči národom bývalej monarchie. Táto troj-povinnosť je charakteristická črta jej života. Rovnosť, ktorú žila v manželstve, ani sebavedomie ženy, ktorým bola známa najmä tým, že vedela povedať veci priamo aj bez dnes by sme povedali politickej korektnosti, nijakým spôsobom nenaštrbili jej identitu matky a manželky. Zdá sa, že tieto úlohy boli v jej živote vzájomným dopĺňaným sa a vytvárali harmonický celok. 

Zita nemohla až do roku 1982 vstúpiť na územie Rakúska. Nakoniec tam, v kapucínskej krypte od roku 1989 ostala na večnosť. Podľa starého pohrebného rituálu Habsburgovcov, už len ako človek hriešny a smrteľný. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo