11. marec 1988 a po-da-tel-ňa v Bratislave

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
11. marec 1988 a po-da-tel-ňa v Bratislave

Tento dátum sa nachádza na najdôležitejšom dokumente k Sviečkovej manifestácii. V daný deň prijali v podateľni Obvodného národného výboru Bratislava 1 ohlásenie o pripravovanom "Verejnom zhromaždení v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí dňa 25. 3. 1988 od 18.00 do 18.30 hod." Prečo je tento dokument najdôležitejším? A čo má s manifestáciou spoločné vražda kňaza v dedinke vzdialenej 40 kilometrov od Veľkej Mače?

"To bol môj najhrdinskejší čin," spomína Zdenka Tominová, na svoj zážitok s podateľňou v Prahe v roku 1979. Hovorkyňa Charty 77 totiž vošla do budovy Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, aby podala protest voči zatknutiu jej kolegov - hovorcov Charty 77. V čom bolo to jej hrdinstvo? "Musela som v sebe prekonať ten neuveriteľne silný odpor - vstúpiť do tejto budovy." Súdružka na podateľni jej povedala: "Čo mi nesieš, daj to sem!" Zdenka Tominova povedala, že je hovorkyňou Charty 77 a že nesie protestný list. Súdružka na to odpovedala: "Ale my tu takéto veci asi neberieme..." "Ale to musíte. Ja som občan a mám ústavné právo to podať a Vy máte ústavnú povinnosť to prijať." Súdružka na podateľni jej prestala tykať, odbehla... po čase prišla a arogantne jej povedala: "No tak to tu nechajte. A už utekajte odtiaľ a prestante provokovať." Aj takto to fungovalo na niektorých podateľňach.

Ako to bolo na bratislavskej podateľni nie je najdôležitejšie. Dôležitá je pečiatka o prijatí listu a samozrejme obsah listu. Pozrime sa na samotný text, v ktorom sa píše o uskutočnení manifestácie. Je pod ním podpísaný RNDr. František Mikloško, aj keď nad jeho obsahom spoločne sedeli v Univerzitnej knižnici s JUDr. Jánom Čarnogurským.

Prvá požiadavka a brutálne vraždy

Prvá požiadavka oslovovala katolíkov na Slovensku: "menovanie katolíckych biskupov pre uprázdnené diecézy na Slovensku podľa rozhodnutia Svätého Otca." Uvedomme si, ako múdro bola koncipovaná prvá požiadavka. V čase komunistického režimu, ktorý trestal hrdosť na vlastný národ, bol to práve tento text, v ktorom sa riešila téma Slovenska samostatne, s rešpektom a hrdo. V texte sa nežiada menovanie biskupov na území ČSSR, ale na území Slovenska.

Zároveň je potrebné podotknúť, že táto požiadavka bola iná oproti textu manifestu Mariána Šťastného. Jeho pôvodným zámerom, zámerom výkonného podpredsedu Svetového kongresu Slovákov, bolo organizovať demonštrácie pred československými ambasádami v zahraničí (návrh z decembra 1987) "proti brutálnym vraždám veriacich na Slovensku". Za ideou zvolať demonštrácie stáli zákerné vraždy a teda na prvom mieste sa niesla téma (zopakujme si): "proti brutálny vraždám veriacich na Slovensku".

Tak ako v súčasnosti vražda dvoch mladých ľudí vyhnala ľudí na námestia, tak tomu bolo (nepriamo) aj v rokoch 1987 a 1988. Marián Šťastný začal riešiť tému demonštrácií po brutálnej vražde kňaza Štefana Poláka v Borovciach. Borovce sú vzdialené cca 40 km od Veľkej Mače, kde bol zavraždený Ján Kuciak a Martina Kušnírová. Obe vraždy zatiaľ nie sú vyriešené.

"Po dvadsiatich rokoch dal Ústav pamäti národa podnet na Generálnu prokuratúru, aby prípad znovu otvorila. Podľa ÚPN ide o zločin komunistického režimu. Prokuratúre predložil dokumenty z vlastného archívu, ktoré nemali k dispozícii ani vyšetrovatelia v roku 1987 ani po roku 1989, keď prípad znovu preverovali. Čo ďalej, rozhodne prokuratúra v najbližších dňoch."  Tento citát je z roku 2008!

Atentát na pápeža Jána Pavla II., dokázaná vražda poľského kňaza orgánmy tamojšej ŠtB atď. - to sú už zdokumentované príprady atentátu a vrážd všemocného komunistického režimu. A Slovensko? Dodnes nevyšeterené vraždy kňazov... a neustála snaha chrániť vykonáveteľov trestných činov proti ľudskosti (od 23 min.) a podporovateľov komunistického režimu na úkor obetí.

Kresťania a spoločnosť

Druhá požiadavka brala ohľad na všetkých kresťanov: "za úplnú náboženskú slobodu v Československu". A tu by bolo možné aj skončiť s požiadavkami. Zápas za katolíkov a kresťanov by mohol byť pre kresťanský disent dostačujúci, no nebolo tomu tak. Bol to Vladimír Jukl, ktorý povedal: "Sloboda je dar, ktorý je pre všetkých." Nestačilo mu, že k nám putovala náboženská literatúra zo zahraničia. On a ďalší sa snažili pašovať náboženskú literatúru aj do ZSSR. Je to neuveriteľné. Vnútorné nastavenie vydobyť slobodu všetkým, nielen sebe, nielen najbližším a to v krajine, kde predstavitelia Husákovho komunistického režimu vymýšľali nové a nové opatrenia proti vlastným občanom. Nevyrastala tu generácia tzv. Husákových (znormalizovaných) detí, ale generácia vnútorne slobodných ľudí, nebojácnych. A teda to bola, hlavne pri pohľade na mladých kesťanov, "generácia Jána Pavla II." a nie Husáka. Generácia poľského pápeža, ktorý začal svoj pontifikát slovami: "Nebojte sa!"

 

V duchu rozpiatych krídel, otvorenosti sa niesli Juklové slová. Zápas kresťanov mal byť zápasom za slobody pre všetkých. Byť v prvej líníi, nebáť sa obetí, no nemyslieť len na seba.

 

Kresťania sú najväčší liberáli (liberte - sloboda), veď žiadajú slobodu pre všetkých

 

Nasledovala tretia požiadavka: "za úplné dodržiavanie ľudských práv v Československu". Vladimír Jukl povedal: "Žiadali sme slobodu pre Cirkev, ale tiež sme chápali, že nemožno bojovať len za seba samých, za naše náboženské záujmy. V spoločnosti boli ďalší ľudia, ktorí, aj keď neboli kresťanmi, trpeli podobne a možno aj viac ako my. My sme chceli byť s týmito ľuďmi solidárni, teda aj pre nich žiadať práva, rešpektovanie demokratických ľudských práv. Nechceli sme chápať slobodu ako niečo, čo sa týka iba nás. Ako kresťanom nám záležalo na tom, v akej spoločnosti žijeme" Za slovami "trpeli podobne a možno aj viac" si pokojne môžeme predstaviť aj hovorkyňu Charty 77 Zdenku Tominovú či profesora Patočku, ktorý zomrel v marci 1977.

 

Ohlásenie bolo prijaté, manifestácia oznámená, zahraničné slobodné vysialania rozhlasu Hlasu Ameriky (13.3) či Vatikánskeho rozhlasu (už 10.3) a i. vysielali informácie o manifestácii. Text, pod ktorý sa podpísal RNDr. František Mikloško, zarezonoval. Zarezonoval natoľko, že vzbudil strach medzi tými, ktorí mali moc. A nastali opatrenia. Bezpečnostné, operatívne.

 

Tí, ktorí reprezentovali vládnu moc, a tí, ktorí reprezentovali na poli katolíckej cirkvi servilnú spoluprácu s totalitnou mocou, začali konať. Dostávali priestor v médiach, aby odrádzali ľudí od účasti na manifestácii. Preto si aj organizátori mysleli, že na manifestáciu príde len okolo 80 ľudí.

 

"Prídeme, aby sme si splnili svoju povinnosť" - v tomto duchu sa nieslo ich odhodlanie, v duchu vedomia, že je dôležité vyjadriť aj verejne to, čo považujú za dôležité. "Zatknú nás a naložia do policajných antonov a zrejme bude po manifestácii. Najdôležitejšie je, aby sme prišli na námestie. Tým si splníme svoju povinnosť!" povedal Vladimír Jukl. Tušil vtedy, že udalosť z 25. marca 1988 prepíše dejiny Slovenska, Európy i sveta? Nie. Bol si vedmý osobnej zodpovednosti: "splníme si svoju povinnosť". Za dejinnými vecami sa často skrýva skromné, zodpovedné a rozhodné odhodlanie jednotlivcov.

 

František Neupauer

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo