Quo vadis slovenské kresťanstvo a konzervativizmus?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Quo vadis slovenské kresťanstvo a konzervativizmus?

Alebo trochu nepolitický pohľad (aj) na súčasnú politickú situáciu...

              Prednedávnom som videl kdesi na internete screenshot z krátkeho stĺpčeka v Denníku N a utkvelo mi toto: „Tak sme sa úspešne dostali do stavu, kde najväčším súperom slovenských konzervatívcov sú slovenskí konzervatívci.“ Prečo mi to stále nezišlo z mysle ? Lebo to tak je a, bohužiaľ, v niečom to je ešte o trochu horšie, totižto nie iba súperom, ale najväčším nepriateľom slovenských kresťanov a konzervatívcov sú v súčasnosti... ehm, oni sami. Prečo je to tak ? Podľa mňa preto, lebo sme rezignovali na zápas o pravdu a stále viac prijímame rýchle riešenia s vidinou pokroku a zlepšenia. Už nie je v kurze byť disidentom zápasiacim o pravdu, vlastne to nie je ani pohodlné, omnoho jednoduchšie je prijať vidinu rýchleho pokroku najlepšie spolu s pocitom vlastnej nenahraditeľnosti. 

                Keď som čítal knihu od Vladimíra Palka Levy prichádzajú, osobitne som sa pristavil pri jednom bode, ktorý pomenovával moje doterajšie hlboké presvedčenie: kresťan a dobrý kresťanský politik si musí vedieť osvojiť postoj disidenta. Keď sa pozrieme na dvetisícročnú históriu kresťanstva, vidíme krásny dôkaz evanjeliového posolstva „a brány pekelné ju nepremôžu“ a zároveň vidíme tradíciu disentu - ľudia trpeli za vieru a obstáli, i keď ich to často stálo aj život. Postoj človeka- disidenta pevne ukotveného v svojich názoroch s vlastnou integritou obstál a vďaka tomu tu jeho posolstvo stále je, aj napriek horším skúsenostiam než vidíme v súčasnosti.  Jeho myšlienky ho prežili. Nikto nemohol a nemôže skutočne poraziť kresťanov a konzervatívcov, pretože sa nevzdali  toho kým sú . My sa dokážeme poraziť len sami- tým, že rezignujeme na to kým sme. Zároveň sa to podľa mňa dá rovnako dobre aplikovať aj na človeka – konzervatívca. Vysvetlím ako. Takých 10 základných bodov konzervativizmu od Russela Kirka, z ktorých budem trochu vychádzať, publikoval a načrtol vo svojom článku môj spolužiak a kamarát Viliam Ostatník.

                Konzervatívec je človek, ktorý odmieta čiastkovú realitu, a snaží sa ju poznať ako celok. Preto je zväčša, ak nie vždy, v niečom v rozpore s v danej dobe hlásanými názormi a riešeniami. Inými slovami, zachováva tradíciu, ktorá mu je hlboko vlastná, tradíciu disentu. Vie, že jeho cieľ je vernosť pravde, chce poznať celú pravdu, nie iba výsek z nej a chce žiť v súlade s pravdou. Na rozdiel od ostatných, jeho idealizmus nespočíva v matérii a rýchlych riešeniach, ale vo vernosti pravde, ktorú sa snaží poznať. Russel Kirk o tom hovorí v jednom zo svojich desiatich princípov konzervativizmu toto: „Konzervatívec nie je odporcom spoločenskej zmeny k lepšiemu a pokroku, avšak zostáva nedôverčivým k tvrdeniam, že existuje niečo ako onen mýtický Pokrok s veľkým P“ Mám dojem, že táto túžba po rýchlej zmene a pokroku s veľkým P je na príčine tomu, že v súčasnosti existujú ďalšie dve konzervatívne a kresťanské strany, a že veľké množstvo ľudí aj z kresťanských radov podporuje Zuzanu Čaputovú za prezidentku Slovenskej republiky. Odvykli sme si „žiť v uvažovaní vo viacerých dobách“ a pozerať sa na vec integritne a z nadhľadu. Veľa ľudí počujem hovoriť, len nech sa tam k moci a do parlamentu dostanú mladí a niečo sa zmení, bude lepšie... Bohužiaľ, podľa mňa takáto zmena znamená rezignovať na časť reality. Všetci máme to, čo je nám najvlastnejšie – prirodzenosť človeka, ktorú máme napĺňať a budovať, čo znamená rozhodovať sa a konať v súlade s ňou. Preto mladosť nie je „zárukou“ dobrej zmeny a pokroku. Zárukou dobrej zmeny a pokroku je dobre vyformovaný, integritný, cnostný človek, ktorý to, čo robí, koná v súlade so svojou prirodzenosťou. Prirodzenosťou človeka je, samozrejme, Natural Law – prirodzený zákon, na ktorom stavia svoje korene celá naša západná civilizácia, počnúc Aristotelom, cez kresťanstvo a jeho odkazy až po dnešok.

                Mám dojem, že v súčasnosti táto kríza neintegrity a neautentickosti prerástla do extrému vyhraňovania sa, kto je autentický kresťan a kto je skutočný konzervatívec a kto nie . Tých, ktorí potom podľa našich kritérií nie sú skutočne autentickí, v duchu pokroku a pre dobro všetkých zavrhneme, pretože my sme tí správni, ktorí majú niečo lepšie a správnejšie. Podľa mňa to je presne nepochopením toho, čo znamená tradícia, ale aj tieto pojmy vôbec. Je zaiste faktom, že jeden z problémov slovenského kresťanstva je ritualizácia viery a niečo ako formálne kresťanstvo. Ako odpoveď na to možno pozorovať vzostup charizmatických hnutí na jednej strane a tradicionalistických na druhej. Oba sa snažia o autenticitu a je to úplne v poriadku, nesmú však generalizovať, alebo dokonca zavrhovať ostatné spôsoby prežívania viery. Povedať si, že ja som lepší, autentickejší kresťan ako ten druhý, je minimálne už zo svojej podstaty kontradiktívne a to som ešte nespomenul bežne prijímaný fakt, ľudovú múdrosť, že „druhému do hlavy nevidím“ a teda, že prežívanie a žitie viery a jej autentickosť je do značnej miery subjektívna vec. Ako takú ju nemôžem z podstaty veci posúdiť a v konečnom dôsledku môže byť takýto človek bližšie Kristovi ako ja sám. V konzervatívnom politickom spektre dokážeme analógiu nájsť rovnako rýchlo, nehovoriac o tom, že sa tieto aspekty prekrývajú. Toto nemá byť len o KDH a Kresťanskej únii, problém je omnoho hlbší. Páchame samovraždu kresťanstva a konzervativizmu rezignovaním na stálosť pravdy a vernosti k nej. Konzervativizmus ani kresťanstvo nie sú ideológie a nie sú nimi práve preto, že chcú poznávať pravdu komplexne a uvedomujú si, že tento svet je predsa len o trochu zložitejší než by sa mohlo zdať navonok. Ak rezignujeme na tento zápas o pravdu, tak sa z konzervativizmu a aj kresťanstva môže stať len obyčajná zaslepenosť a prázdny systém. Je to veľmi pohodlné, žiť si vo svojich predstavách o svete, ale cesta k skutočne autentickému kresťanstvu je zároveň cestou disentu. Vždy sa nájde niečo, čo bude stáť v ceste pravde. Skutočne dokonalá spoločnosť tu nikdy nebude, i keď to mnohé utópie a ideológie sľubujú, a preto je kresťan a konzervatívec vždy a v každej dobe disidentom. Niekedy viac a niekedy menej a táto hodnota spočívajúca v snahe o vernosť pravde je tým, čo vedie človeka k cnostnému životu a teda aj morálnej, spoločenskej a inej integrite. Robí ho plnším človekom, lebo je viac v súlade so svojou prirodzenosťou a snaží sa, aby tomu tak bolo stále viac napriek tomu, že vie, že toho úplne nie je schopný.
              

            Zakončím to len krátkym odporúčaním, pozrime sa každý na seba, či sa v tom trochu nenájdeme a skúsme sa pozerať na svet optikou túžby po pravde. Potom budeme vedieť skutočne oceniť a viac pochopiť napríklad príbeh Antona Neuwirtha, Vladimíra Jukla, Františka Mikloška, alebo trebárs Konrada Adenaurea, Winstona Churchilla, či Ronalda Reagana, ktorí sa snažili zachovať si vernosť pravde a svojmu presvedčeniu aj v dobách, keď to nebolo práve populárne a spomeňme aj mnohých a mnohých kresťanských svätých, ktorí trpeli a zomierali za vieru. A nechcime rýchle riešenia, obzvlášť v kresťanskej a konzervatívnej politike. Zmena sa zväčša deje pomaly. Buďme tí, ktorí ju iniciujú vlastným príkladom a tomuto svojmu presvedčeniu zostanú verní.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora