Pestrý rok: Ako sa kto vyfarbil?

Každý má právo na svoju politickú orientáciu. Horšie je, keď slaboduchosť iracionálnej argumentácie ukazuje na nepoctivosť k vlastnému hlasu svedomia – ľudia len potrebujú zdôvodniť (a možno aj sami pred sebou), prečo stoja na inej strane. A usvedčujú ich vlastné slová...

Akoby sa vo verejnom priestore už málokto vyjadroval priamo a úprimne – napr. najnovšie: vyšťúranie citlivých informácií a ich sprostredkovanie zadávateľovi za účelom minimálne zastrašenia (aspoň v prípade A. Valčeka), ak nie vydierateľnosti, či horšieho, je podľa P. Tótha iba obyčajné „paparazzovanie, ktoré novinár musí zniesť“. Samozrejme, za skresleným vyjadrovaním býva vždy nejaké zlé svedomie. Pozrime sa po roku, ako rôzne osoby a osobnosti zdôvodňovali, že protesty Za slušné Slovensko si nezaslúžia podporu... a či sa potvrdilo, že nám radili dobre.

Cui bono? – pýtali sa zástancovia či aspoň „pripúšťači“ teórie protivládneho sprisahania: teda, že to bolo narafičené a Kuciak bol obetovaný, lebo žiadni mafiáni predsa nemajú záujem na zvýšenom záujme a „Kočner nie je predsa taký sprostý, aby...“. Na prvý pohľad priezračne jasná logika: poškodilo sa Smeru, takže za tým musí byť nejaký vodič v protismere. Lenže domyslime o krôčik ďalej: Ak mal byť účelovo zavraždený novinár, ktorého smrť by mala potenciál vyvolať celospoločenské zemetrasenie, a bol na to vybratý práve Kuciak, tak hlásatelia tejto verzie vlastne priznávajú reálnu faktickosť a závažnosť obsahu jeho článkov! Predsa keby len nepodložene ohováral vládu a jej sieť spriaznených, ľahko by sa to zmietlo zo stola a upokojila situácia. Rovnako v prípade, keby síce aj boli všetky zistenia dokázateľné, ale išlo by len o taľafatky, nanajvýš nejakú lokálnu korupciu v drobnom. Vražda prispievateľa do Rád záhradkárom by Námestie slobody naplniť nedokázala, iba ak trochu spomaliť prechod Michalskou bránou. Čiže všetci obrancovia Smeru veriaci protislovenskému sprisahaniu v skutočnosti na Smer jedným dychom kydajú – nechtiac potvrdzujú váhu Janovej kritickej investigatívy, ktorá sa venovala okrem Kočnera najmä tejto strane (ako ešte neskôr uvediem).

Škoda, že otázku „cui bono?“ si ľudia už akosi zabudli klásť pri všetkých tých vyhláseniach a komentároch spochybňujúcich správnosť protestných zhromaždení - ako napr. „aj tak opozícia nemá lepšiu alternatívu“, či „sú tam liberáli, ktorí sa usilujú o zmenu vlády, aby potom presadila agendu LGBT“ apod. – všetky takéto múdrosti trieštili silu pokusu o radikálnu obrodu našej korupciou prelezenej štátnej správy. K prospechu koho? Myslím, že poznáte odpoveď.

Mimochodom, pán Fico, neberte to, že sa chcem vyvyšovať, ale pre vaše dovzdelanie: porekadlo „zatancovať si na niečom hrobe“ neznamená zneužívanie cudzej tragédie, v akom zmysle ste to začali pred rokom vy ako prvý propagovať a po vás ho v tomto posunutom zmysle prebrali iní (vrátane Daňa a Harabina, plus armády koaličných trollov). V skutočnosti to odjakživa znamenalo škodoradostný triumf, zadosťučinenie zo zničenia protivníka. No ktovie, či to teraz na Slovensku ešte niekto dokáže vnímať v pôvodnom význame... Mali ste iba šťastie, že významom jednotlivých slov sa to zdanlivo hodilo aj do iného kontextu, a v krajine sa diali oveľa dôležitejšie veci, než aby vás niekto jazykovedne opravoval. Blahoželám, dokázali ste si pre seba po celom štáte ulúpiť ešte aj ľudové úslovie!

Bez toho, že by som chcel znevažovať hodnotu života prispievateľa do Rád záhradkárom, za lacný som považoval aj argument, že „každý deň násilne umiera veľa ľudí a prečo by nejaká babička zabitá pre pár eur v peňaženke mala byť menej dôležitá...“ Nuž, len toľko: buď ste mešuge na dvanástu vy, alebo celý zvyšok sveta, ktorý sa živo zaujímal aj o vraždu arabského novinára Džamála Chášukdžího či maltskej novinárky Daphne Caruanovej Galiziovej. Svet sa zrejme nenechal poučiť od slovenských odborníkov, že medzi primitívnou lúpežnou vraždou a odstránením niekoho kvôli jeho práci informovania verejnosti nielenže nie je žiadny rozdiel, ale že najmä tej druhej sa nepatrí venovať priveľká pozornosť. (Pričom nepochybujem, že mnohí z týchto demokratických zástancov „obyčajnej babičky zavraždenej pre pár eur“ dokážu zároveň zahorieť jasným plameňom hnevu, ak bol vraj za zverejňovanie odlišných názorov odstránený „totalitnou“ cirkvou nejaký kacír.) Samozrejme, to, že aj najbližšia rodina zavraždených si priala, aby bol okolo Jánovej práce a jej násilného ukončenia čo najväčší rozruch, nech jeho a Martinina smrť neostanú zbytočné, tiež nič neznamená – vždy sa dá povedať si, že politické precitnutie a uvedomenie je iste len plodom myslí premožených žiaľom.

Jednou z trápnych snáh o zľahčovanie prípadu hneď na začiatku bolo aj uvažovanie v štýle novinára P. Jacza, ktorý sa – ako som pripomenul už v minulom blogu – zastrájal, že možno budeme prekvapení, keď nakoniec pôjde o „vraždu archeologičky a jej snúbenca“. Jediné, čo ma na tom ešte zaujíma, je psychologická otázka, prečo tým ľuďom vôbec nevadí vysoká pravdepodobnosť, že sa takýmito absurdnými vyjadreniami čoskoro znemožnia. Alebo naozaj verili, že by teoreticky mohlo ísť o ututlanie fantastického archeologického nálezu prevracajúceho na hlavu praslovanskú históriu, ku ktorému sa nešťastnou náhodou priplietol aj snúbenec výskumníčky? Ale veď zároveň tvrdia, že to boli dvaja tuctoví ľudia, ktorých iba teraz preceňuje davové šialenstvo, a Martina nebola žiadnou poprednou odborníčkou ani vedúcou vedeckého tímu... (Mimochodom, o J. Kuciakovi povedal permanentne vysmiaty M. Daňo, že to bol „bezvýznamný niktoš“.)

Podobne aj Ľ. Blaha, inokedy sršiaci revolučným radikalizmom, chladil vášne s tým, že je hádam predčasné hneď vševedúco spájať motív s prácou novinára – hoci samotný I. Gašpar to oficiálne vyhlásil už týždeň po tragédii. Keď to pripustí sám prezident policajného zboru, čo je zvláštne a zavrhnutiahodné na tom, ak s touto logickou súvislosťou operujú ako s najpravdepodobnejšou aj médiá? Blaha sa pokúsil jej nepríjemnosť aspoň otupiť jej otočením proti opozícii, keď napísal: „ ...sa tu vytvára dojem, že vražda zákonite súvisí s jeho článkami, čo by ale znamenalo, že podozrivá je aj strana SaS vrátane Nicholsonovej“. Respektíve tiež: „Ján Kuciak písal o machináciách strany NOVA Daniela Lipšica...“ Ó, vlastne áno! Takže ak chceme hľadať podozrivých medzi terčami Kuciakových článkov, nakoniec tým objednávateľom môže rovnako dobre byť aj pán Lipšic, však? Keď si uvedomíme, že v súčasnosti právne zastupuje Kuciakovcov... Aký podivuhodný je ten vesmír! Naozaj ma však v záujme objektivity zaujímalo, aké veľkolepé odhalenia zločinov Daniela Lipšica prinášali podľa Blahu články J. Kuciaka, tak som si ich všetky prešiel a bilancia je takáto: Od prelomu rokov 2016 a 2017 sa takmer výhradne sústredil na Kočnera, o ktorom ich napísal 22, a dovtedy to boli až na malé výnimky odhalenia korupčných prepojení najsilnejšej vládnej strany (často spomínajúc Počiatka, Kaliňáka, Bašternáka a iných z rovnakého košiara). Mnoho a mnoho textov! A niekde medzi tými najstaršími sa vám podarí vydolovať aj jediný s ilustračnou fotkou Lipšica, v ktorom sa píše o dvoch regionálnych šéfoch strany NOVA, konkrétne žilinskom a trnavskom, s väzbou na človeka, ktorého firma, čerpajúca aj eurofondy, prispela na NOVU darom vyše 50 tisíc. To je všetko! Nič vedúce bližšie priamo k osobe D. Lipšica. Nič hanebnejšie. Predstava čo i len podozrenia, že by ho to na prekauzovanom Slovensku mohlo po dvoch rokoch viesť k túžbe po pomste dvojnásobnou vraždou je... je... nuž, tu už treba vymyslieť nové adjektívum hodné blahoviny. Ja len znova raz ostávam v nemom úžase: Ako to, že niekomu neprekáža dobrovoľná strata súdnosti? (...aj keď ide o človeka, ktorý verejne pácha intelektuálne harakiri neustále). Naozaj tie peniaze a stranícka kariéra stoja za základnú ľudskú dôstojnosť?

Ďalší argument, ktorý mi pripadá ako slamka topiaceho, čo sa ocitol na zlej strane hladiny, znie v podobe podráždeného povzdychu: No jasné, samozvaní spravodliví s patentom na slušnosť! Všetci si myslia, že práve oni sú ti slušní a správni, ale kto to určí? – niečo v tomto zmysle povedala Adela Vinczeová pri moderovaní odovzdávania cien Slnko v sieti začiatkom vlaňajšieho apríla. Ale nemyslite si, okrem relatívnosti pojmu „slušnosť“ ponúkla aj zásadnejší dôvod, prečo sa nepridávať k hlasu žiadajúcemu zmeny pomerov! Vraj „človek by v hneve nemal konať, stráca úsudok“ a „nazlostený človek je manipulovateľnejší“. Všimnite si najmä výraz „manipulovateľnejší“ – takže zase v pozadí teória sprisahania? A ja že išlo o úprimnú propagáciu zen-budhizmu! Zrejme však mnohých nepresvedčila, lebo po mocnej kritike vysvetľovala guru Vinczeová svoju učenie v celom pojednaní o škodlivosti hnevu. Okrem lavíny kvázi-psychologických fráz obsahoval jediný konkrétnejší náznak spoločenskej alternatívy v nasledovnom: „Kultivujme v sebe ten nehnev a skôr nejaké pochopenie a potom si možno zaslúžime aj lepšie rozdané karty v tejto krajine.“ Hmm, hlboké! Takže jediné, čo nám chýba, je viac pochopenia pre oligarchov a potom si možno zaslúžime nejaké zlepšenie. Vidíš, Janko, keby si sa bol toho držal, a nerýpal do nich s toľkým nepochopením...

Ako keby neexistovalo nič medzi apatiou a zúrivým lynčom. Adela síce nepokladá občiansku pasivitu v čase, keď treba podporiť proces zmien, za problém, no po vlne kritiky cítila, že sa musí obraňovať: „Mám dojem, že platí heslo, kto sa nehnevá, je proti nám.“ - Prečo? Kto tvrdil, že treba protestovať nenávistne?  Keby bola chcela, mohla v ten večer podporiť hlas nespokojných aj bez namosúrenosti – napr. nejakou poznámkou, že i keď má k davovým demonštráciám rezervovaný vzťah, frustráciu občanov, vyhrotenú rokmi bezmocnosti, chápe – pridala by sa tak k všeobecnému postoju prítomných v ten večer. Výnimku tvoril, ako viete, ešte J. Jakubisko, ktorý oslnil iným brilantným argumentom: vraj „sa tu už protestuje za všetko, len nie za slušný slovenský film a slušného diváka“. Aha, takže preto je radno držať sa bokom, to je ten pravý dôvod! Aké jasné - že mi to samému nenapadlo... A. Vinczeová so svojou nepopierateľnou inteligenciou (jej duchaplnosť a čerstvý štýl moderovania som obdivoval od začiatku!) si pravdaže vybrala presvedčivejšie zdôvodňovanie: „čím menej hnevu budeme mať, tým viac budeme mať nadhľadu, skôr uvidíme pravdu a tým skôr to bude lepšie.“ Ale znova z toho trčí implikácia, že tí na námestiach pravdu nevidia. Ktovie, či problém slepoty z hnevu vztiahla aj na predsedu strany Smer... Dovolím si odcitovať jeden z anonymných internetových komentárov, lebo podľa mňa vystihol Adelin článok najlepšie: „Po odstránení eufemizmov a balastu je holý odkaz takýto: Milí nevedomci! My, čo máme ukrutný nadhľad, z výšin nášho intelektu vidíme, že ste len úbohé, pomýlené, hnevom (a možno aj čímsi iným?!) zmanipulované stádo. Veď sa preboha skultivujte! Čo tam po nejakých vraždách a totálnom rozvrate inštitúcií právneho štátu, ktoré vás majú chrániť? Upokojte sa!“

O „sile zmanipulovaného davu“ písal aj textár Elánu Juraj Soviar. Gustáv Murín si mädlil ruky, že „konečne začalo prešetrovanie organizátorov protestov“, keďže už predtým tiež sám podal trestné oznámenie, ale nič nedosiahol. No krivdili by sme mu, že hádam nežičí Šeligovi a spol. úspech v ďalších aktivitách – ako sám tvrdí, je predsa v záujme organizátorov očistiť sa! Vlastne sa im dostalo požehnania! Dokonca sa vymedzil proti Harabinovi, ktorý tiež vraví o zmanipulovaní. Lenže ajhľa: nie preto, že by s Harabinovou kritikou mnohých súčasných vecí nesúhlasil, ale iba preto, že sa mu nepozdáva hulvátska úroveň, s ktorou údajnú pravdu podáva. Že sa podozrivé financovanie organizátorov nepotvrdilo, to už neskôr nikto sebakriticky nevyhodnotí ako omyl strašenia Sorosom – naopak, polícia je vraj pod nezdravým spoločenským tlakom a tak si nerobí dôsledne svoju robotu. Vlastne sa s pánom Murínom mnohí takmer zhodneme – akurát podľa nás si polícia nerobila vždy poriadne svoju robotu PREDTÝM.

Keď to zhrniem: Nie je podozrivé, že všetky zdôvodnenia proti-protestného postoja sa pohybujú v hraniciach „slabé“ až „absurdné“? Ľudia, apelujem: veď ak máte opačný názor, nebojte sa ho úprimne obhajovať, ale nerobte z nás volov rôznymi náhražkami racionálnych argumentov! Teraz, po roku, sa však skôr roja vyjadrenia, ako sa Slovensko za ten čas posunulo (myslí sa dopredu), a zrejme to ťažko spochybňovať, keď už dokonca aj sám predseda vlády Pellegrini v televízii vyzdvihol „nárast záujmu o veci verejné“. Možno cez zaťaté zuby, ale predsa – ani on si teda nedovolil naznačiť, že sa v spoločnosti neudiali žiadne pozitívne zmeny. Ale väčšina ľudí posunom Slovenska myslí aj konkrétnejšie javy, ktoré sú priamym dôsledkom práve toho záujmu o veci verejné: obnovenie niektorých vyšetrovaní, ťažšie zametanie nových káuz, odstupovanie činiteľov podozrivých zo zneužívania právomocí ako v hociktorej normálnej krajine, a v dohľade hádam aj začiatok riešenia šafárenie v pôdohospodárstve. Lenže bez tlaku ulice – vraj tej pomýlenej, nahnevanej, zmanipulovanej, s ktorou si nehodno špiniť prsty - by žiadne zmeny nenastali! Tak len si ich užite, vy, ktorí ste sa v tichosti dištancovali, lebo niečo neprebiehalo presne podľa vašich zbožných želaní, ale nezabudnite, že bez nás by ste ten posun nemali, oddemonštrovali sme to aj za vás! Alebo hádam veríte, že si Jasaň, Trošková, Kaliňák, Fico či Gašpar spontánne vstúpili do svedomia? „Čím je národ tichšie, tým si tí hore viac dovoľujú“ – povedal otec Jána Kuciaka. Ten istý človek, ktorý sa kedysi o spoločenské dianie nezaujímal a v duchu mantry, že „všetci sú rovnakí“ aj Jánovi vyčítal, prečo sa vo svojej práci zameriava viac na jednu stranu – na tú, ktorej podujatia MDŽ navštevovala aj jeho budúca svokra. Dnes už to vidí inak. Žiaľ, túto zmenu – jednak jeho pohľadu na vec a jednak samotnej spoločnosti – spôsobili mimoriadne tragické okolnosti. Úprimne s ním súcitím a zároveň sa pýtam, či ani tieto nedokážeme využiť, aby sme aspoň niektorých, čo si to zaslúžia, kopli konečne po tridsiatich rokoch do ich červených, medzitým riadne vykŕmených zadkov. (Samozrejme bez akéhokoľvek náznaku hnevu! Nech triafame presne.)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo