Dá sa žiť vykorenený?

Dá sa žiť vykorenený?

Miesta sú dôležité. Každý predsa odniekiaľ pochádza, láska k domovu, ku konkrétnemu miestu, nie len akejsi abstraktnej idei, je silným prvkom, motívom i inšpiráciou v životoch mnohých z nás. Oikofilia a oikofóbia pomáhajú definovať dnes aktuálnu polarizáciu medzi somewheres a anywheres, a jedine správne uchopenie toho, čo to znamená niekam patriť, niečo milovať, nám pomôže opäť pochopiť človeka v plnosti, nie len jeho redukciu na nejaké číslo či inštrument. Genius loci istých miest je úchvatný, písal som o františkánoch, dnes niečo o kaštieli, ktorý je na rok mojím domovom.

Jedná sa o kaštieľ v Ivanke pri Dunaji. Stavba i jej okolie sú priam stvorené na intelektuálny i duchovný rozvoj človeka, najmä mladých. Presne tomu aj teraz slúži, keďže bratia jezuiti kaštieľ prenajímajú Kolégiu Antona Neuwirtha. Cestujme však najskôr v čase a vráťme sa o pár storočí naspäť.

V centre Ivanky pri Dunaji si nechal kaštieľ ako svoje vidiecke sídlo vybudovať gróf Anton I. Grasalkovič. Správne, zakladateľ jedného z najvýznamnejších rodov v Uhorsku, po ktorom je pomenované aj jedno z jeho ďalších sídiel, v ktorom dnes sídli prezident SR. Zaujímavé, že gróf Anton, hoci pochádzal z chudobnej zemianskej rodiny (narodil sa v Mojmírovciach), dotiahol to ďaleko. Pôsobil v niekoľkých vysokých funkciách a pozíciách v Uhorsku, bol blízkym poradcom Márie Terézie, ako kráľovský osobník mal široké sudcovské i správcovské právomoci, bol strážcom uhorskej kráľovskej koruny, predsedom uhorskej kráľovskej komory, dokonca istý čas aj hlavným kráľovským koniarom, tiež županom Novohradskej a Aradskej stolice. Aby toho nebolo málo, bol to on kto významne reformoval činnosť uhorskej komory.

Kaštieľ v Ivanke, v ktorom vychoval svoje deti, dal postaviť v druhej polovici 18. storočia. Pôvodne bol postavený v rokokovom slohu, do dnešnej neogoticko-secesnej podoby ho nechali prestavať až Huňadyovci začiatkom 20. storočia. Späť ku Grasalkovičovcom, tí vlastnia kaštieľ až do roku 1841, Anton III. však nemá mužského potomka, mužská vetva vymiera, majetky sú posunuté do dražby.

Slávna história však ani zďaleka nekončí, keďže novým majiteľom sa stáva Mihailo Obrenović, srbský princ a vládca, zosadený z trónu roku 1842, na ktorý sa však medzi rokmi 1860 až 1868 opäť vracia. Mnohými považovaný za despotu i najosvietenejšieho panovníka moderného Srbska zároveň, bol synom Miloša I., vodcu tzv. druhého srbského povstania proti Turkom, po ktorom vzniklo práve Srbské kniežactvo (1815-1882). Veľmož Mihailo, alebo po slovensky Michael, bol po zosadení nútený odísť do exilu a kaštieľ v Ivanke si vybral za svoje vidiecke sídlo. Bol tiež osobným priateľom Ľudovíta Štúra. Počas revolúcie v rokoch 1848 až 1849 finančne podporoval slovenských dobrovoľníkov bojujúcich pod Štúrovým, Hurbanovým a Hodžovým vedením, Štúr mu dokonca venoval celé dielo „O národných povestiach a piesňach plemien slovanských“. Štúrovi, ktorý po revolúcii žil pod policajným dozorom v Modre, sa podarilo navštíviť zosadeného srbského panovníka minimálne raz, a to práve v priestoroch kaštieľa. Stretnutie, ktoré pripomína aj pamätná tabuľa na budove, sa udialo v roku 1855, krátko pred tragickou smrťou Štúra. V romantických chvíľach si pomyslím na význam tejto návštevy, teda že títo dvaja spolutvorcovia dejín konverzovali možno v priestoroch, kde je dnes knižnica a kde mávame semináre. V niečom vidím aj smelú paralelu – tak, ako mali naši predkovia legendárny Svoradov a neskôr, za komunistického režimu, rovnako legendárne „byty“, tak má naša generácia kaštieľ v Ivanke pri Dunaji. Iste, že romantizujem, pomery aj výzvy sú iné. V istých momentoch však túto skutočnosť silno prežívam a teším sa z nej. Má to tu pozitívne disidentský nádych, hoci sa nepochybne dnes tešíme slobodnej spoločnosti (možno tak radšej hovoriť o nádychu "kreatívnej menšiny"). No a možno raz aj niekto z nás, ktorí sa v kaštieli učíme politickú, morálnu a právnu filozofiu, katolícku teológiu i dejiny Západnej civilizácie, bude tvoriť dejiny – aspoň tie naše, slovenské. A možno už sa to tak trochu deje.

Ešte krátko k histórii, Obrenović dal po požiari v roku 1856 kaštieľ upraviť, výrazným zásahom bolo odstránenie juhozápadnej časti budovy, na mieste ktorej postavili vežu, ktorú možno dodnes považovať za dominantu. Azda málokto vie, že pôvodne slúžila ako vodojem. Ako som už spomínal, kaštieľ začiatkom 20. storočia odkúpili Huňadyovci, 1. januára 1943 potom pripadol jezuitom, ktorí ho zasa odkúpili od grófa Huňadyho. Od vtedy sa datuje prerušená tradícia štúdia a výchovy mladých, keďže tu vtedy jezuiti zriadili internát pre mládež študujúcu na ich gymnáziu v Bratislave. Neprekvapivo, po „víťaznom februári“ 1948 bol komunistami jezuitom ich majetok ukradnutý a prešiel pod správu Povereníctva poľnohospodárstva. Až reštitúcie po roku 1989 prinavrátili kaštieľ i priľahlé pozemky do správy Spoločnosti Ježišovej. Došlo aj k jeho rekonštrukcii, ktorá postupne prebieha dodnes.

Na to, či bol kedysi okolitý park anglický či francúzsky sú odlišné názory. Azda je to aj trochu jedno, zažiť môže krásu človek vo francúzskom, anglickom i slovenskom štýle, hoci každá má svoj osobitý ráz. Dnes sa rád prechádzam po mostíku cez potok v kaštieľom areáli, neclivie sa mi za akýmisi bájnymi „starými časmi“, som naopak vďačný a šťastný, že môžem žiť tu a teraz a hľadám zmysel toho všetkého pre dnešok, nie včerajšok. V týchto konkrétnych miestach sa mi znovu ukazuje krása istých tradícii a zvykov, či už ide o kultúru, morálku či právo.

A práve v konkrétnom čase a priestore človek spoznáva seba, tvorí si vzťah, identifikuje sa. Vykorenenosť je problém, ktorého dôsledky pociťuje človek zväčša až po rokoch, a len málokto sa im vyhne (alebo ich nasilu „prebije“ niečím iným). Vo vzťahu ku konkrétnemu miestu sa rodí záujem o zveľaďovanie a zachovávanie, estetické, ekologické i ekonomické. Jedine človek skutočne zasadený v nejakom prostredí, či už je to jeho domov alebo miesto, kam sa odsťahoval, môže naplno prežívať pocit šťastia. Poznajme miesta, ktoré obývame. Vnímajme ich krásu, vytvárajme jej priestor a snažme sa ju aj aktívne tvoriť. Kategória krásy nezahŕňa len veľké umelecké diela, ale aj každodennú krásu maličkostí, v ktorých sa tiež prejavuje cit a vkus. Vytvorme si vzťah k miestam, aj k ľuďom, ktorí ich s nami zdieľajú. Naučme sa ich úprimne milovať – možno práve cez krásu.

To ona, teda prirodzená ľudská túžba po nej, dokáže prebúrať panelové steny či vysoké ploty, vyzbierať odpadky a ďalej ich nerozhadzovať, motivovať viac milovať a byť vďačným. Stačí len chcieť, alebo sa tomu nebrániť.

-----

PS: Len neďaleko od kaštieľa je v Ivanke postavená aj pamätná mohyla, dielo postavené v roku 1923 podľa návrhu nášho národného umelca a architekta Dušana Jurkoviča. Značí miesto, kde tragicky zahynul generál Milan Rastislav Štefánik so svojou talianskou posádkou. Práve tento rok si pripomenieme 100. výročie smrti MRŠ, prijmite teda pozvanie ak už nie do kaštieľa, aspoň k pietnej spomienke pri mohyle.

 

photos copyright: Peter Krivda Soliwarski

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo