Panamský pôst

Panamský pôst

Pred týždňom som o ňom ešte nepočula. Lebo neexistoval. Ja som si ho takto nazvala. Je ako Panama. Extrémny.

V rozopnutej vetrovke som vystúpila z lietadla vo Varšave. Poriadne so mnou zatriaslo. Z príjemných desiatich stupňov nad nulou a z vône snežienok v Nórsku ma prebral mrazivý poľský vietor. Šok, vravím si. Rýchlo som zatiahla zips až po bradu a vyhrabala rukavice z najspodnejšej časti batoha. Keď som už nastúpila do vlaku smer Kraków a môj mobil zaregistroval wifi vo vozni, bliklo mi na displeji upozornenie z Facebooku. Rýchlo som rozklikla, lebo som na neho čakala. Bolo z diskusnej skupiny z Duszpasterstwa akademickiego, čo je poľský ekvivalent našich vysokoškolských UPC-čiek. „Téma na dnešné stretnutie – SDM Panama.“ Paráda, vravím si. O desať hodín som už sedela na sedacom vaku v kláštorných múroch u dominikánov a pozerala sa na obrázky z Panamy. A to bol ešte len šok.

„Keď sme prileteli do Panamy a videli sme toľko úplne nových a iných vecí, povedali sme si, že naše heslo bude – buď otvorený,“ začala svoje rozprávanie Jadzia, „a to heslo sme si opakovali asi každú minútu.“ Sálou sa ozval smiech, lebo Jadzia už rozprávala po Hubertovi, ktorý nám priblížil skoro všetky panamské špecifiká. Od čakania na autobus štyri hodiny cez každodenné párty plne tancov, ktoré trvali do samého rána až po zbieranie kokosov a banánov priamo na ulici, z banánovníkov a paliem, ktoré im lemovali ulice. Jadzia však potrebu otvorenosti novej kultúre potrebovala ako soľ. Zatiaľ čo Hubert prežil Dni v diecézach aj samotné SDM v relatívne podobných podmienkach, ako doma, Jadzia sa ocitla v úplne inom svete.

„Cestou do dediny, kde sme mali stráviť dni v diecézach, sme videli jeden dom na jeden kilometer. Bola to totálna džungľa. Najprv sme sa smiali, že kto nebude počúvať, spí na lianách pod hviezdami, ale potom nás smiech prešiel. Ja som totiž naozaj v takých podmienkach bývala. Keď sme opustili skupinu a prišla po nás naša rodina, posadili nás na nejakú páku na tom ich dopravnom prostriedku a nášmu novému otcovi dali igelitku s toaletným papierom. Vtedy vravím mojej kamarátke, s ktorou sme boli v tej rodine spolu, že čo to robí, že oni nemajú toaletný papier? Ona mi len odpovedala – nepanikár, usmievaj sa, buď otvorená. Keď sme prišli do ich „domu“... ani neviem ako to opísať,“ ukazovala obrázky veľmi skromného prístrešku, ktorý bol medzi stromami. Jedna časť bola kuchyňa s malým pecíkom a stolom, druhá „spálňa“ alias strecha na štyroch pilieroch a z nej visiace siete na spanie. Uprostred, pod holým nebom obývačka i ihrisko, i pracovňa čiže vlastne hlinená zem bez trávy. Trochu ďalej suché WC s dierou v zemi a plastová plachta ovinutá okolo stromov, ktorá mala byť sprchou. Ale nebola voda, čiže nebola sprcha.

„Ale viete, že toto bolo to najlepšie v mojom živote? Oni sa vkuse usmievali. Keď nás uvideli, že prišli nejakí Poliaci, vítali nás asi viac ako pápeža. Zišla sa celá dedina. Od novorodeniatok po staručkých ľudí s paličkami. Zastavovali nás na ulici túžiac po fotke s nami, akoby sme boli celebrity, mávali našimi vlajkami, zúčastňovali sa na našich omšiach. Nerozumeli nám slovom ale rozumeli nám srdcom. Radosť v ich očiach, ktorú mali medzi sebou ako ľudia, hoci toho materiálneho mali maximálne minimum, bola to najkrajšie, čo som zažila.“ Potom prišla typická otázka z publika. Čo ti najviac ostalo v srdci z SDM?

„Pozrite, SDM bolo úplne skvelé, ale najviac v mojom srdci ostane ta malá dedinka uprostred džungle a moja tamojšia rodina. Keď sme odchádzali, lúčili sme sa. Celý čas sme sa dorozumievali len gestami. My sme nevedeli španielsky a nepomohol nám ani translátor lebo oni nevedeli ani čítať, keď sme im napísali niečo po španielsky a ich dialekt nám neumožnil preložiť to, čo hovorili. Pomáhala nám jedna dobrovoľníčka, ktorá k nám prišla v posledný deň. Vidiac to, ako k nám boli láskaví a dobrí, hoci nemali nič a živili sa doslovne z toho, čo našli na stromoch, sme im nechali naše oblečenie, botasky, hocičo, lebo nám to prišlo tak veľmi nepotrebné a im to mohlo tak veľmi pomôcť. Potom k nám prišli naši rodičia a urobili to, čo si budem pamätať do smrti. Ľudia, ktorí boli chudobní tak, že si to ani neviete predstaviť, odopli zo svojich šijí tenučkú zlatú retiazku z malinkým krížikom, to ich jediné materiálne bohatstvo a zapli nám ich okolo krku. V nás sa automaticky aktivoval reflex odmietnutia a myšlienky typu- veď dokelu, človeče, nič nemáte, toto si od teba nemôžeme zobrať, veď toto ti raz môže zachrániť život. A keď sme im začali ukazovať, že my nepotrebujeme žiadne dary, že oni sú pre nás obrovský dar, dobrovoľníčka nám preložila vetu, ktorú si zapamätám do smrti – Prosím, prijmi túto retiazku, to je to najcennejšie, čo mám, ale vďaka tomu ja budem s tebou v tvojom živote v Poľsku, lebo ty si už v našich srdciach vďaka SDM. A vám sa pred očami premieta všetka tá ich láska a pokora, s ktorou sa odvážili pohostiť cudzích ľudí a dať im všetko, hoci sami mali viac, než málo, že nám dali svoje postele aby sme spali pod strechou, zatiaľ čo oni spali pod holým nebom, že sa s nami delili o jedlo, ktorého mali málo ale vždy sa starali, aby nám stačilo. A nakoniec nám dali aj to materiálne najvzácnejšie, čo mali.“ Po týchto slovách nastalo ticho z dojatia, ktoré prerušila až ďalšia otázka: „A aké bolo Panama City?“

„Bol to totálne iný svet. Bývali sme na 23. poschodí, každý mal svoju vlastnú izbu, na terase bazén, rodina nás brávala na nočný život, do kasína, do najlepších reštaurácií a podobne. Ale to už nebolo ono. Bolo to strašne príjemné, ale ja som celý čas myslela na tú moju rodinu z džungle. Že ako sa ja môžem tešiť z prebytku, keď oni nemajú ani len dostatok? Teraz keď len prechádzam po nákupných centrách mám až taký hnus k tým všetkým nákupom. Lebo mi tie veci naozaj netreba. Tam som žila bez všetkého toho materiálneho dostatku a mala som prebytok. A tu mám materiálny dostatok ale na ulici sa skoro nikto neusmieva, ľudia sú nešťastní, nespokojní, hoci chcú aby si všetci okolo mysleli, že to tak nie je... “

A v tom som si spomenula na Nórsko, kde bolo všetko dokonalé. Dokonalá príroda, dokonalé domčeky, dokonalo vyzerajúci ľudia, mesto, školy, služby, potraviny. Všetko bez jedinej chybičky, a predsa tam chýbala dokonalosť. Kde bolo všetkého maximálny prebytok a minimálny nedostatok, a predsa im chýbalo veľa. Celý čas som mala pocit že do dokonalo vyrobeného sveta priniesli dokonalo vyrobených ľudí. A ak si dokonalý nebol, urobili z teba takého, aby si nevyrušoval.

Za jeden deň som prežila dve extrémne krajiny, hoci fyzicky som bola len v jednej z nich. Prežila som dokonalé Nórsko, do ktorého ma nijako netiahne sa dobrovoľne kedykoľvek vrátiť a prežila som túžbu rovesníkov vrátiť sa do Panamy alebo si aspoň urobiť Panamu v ich životoch tak, že budú ako oni, Panamčania. Že budú tancovať nie pre efekt ale so srdcom, že budú ďakovať nie zo slušnosti ale z celého srdca, že budú rozdávať nie len z toho, čo majú, ale aj to, čoho majú nedostatok, lebo na delenie sa asi stačí mať materiálne nič.

Čoskoro sa začne pôst a všade sú rôznorodé výzvy odriekania, odopierania si. A tuto vidíš vetu: Podeľ sa s ničím! Čo z toho, že si odriekame, keď sme potom mrzutí, lebo sme hladní, keď sme neláskaví a povýšeneckí, odsudzujúci a porovnávajúci, kto lepšie postí? Čo z toho, keď sa nevieme podeliť s tým, čo si odriekneme, teda z niečoho, čo sa stáva prebytkom? Počula som raz, ako sa ktosi zhováral o pôste, že ušetrí, lebo nebude jesť určité potraviny. A čo keby sme skúsili v tomto pôste odovzdať to, čoho sa zriekneme? Ušetríš na nákupe potravín? Daruj tie ušetrené peniaze nadácii, ktorá bojuje s hladom. Nebudeš si kupovať žiadne oblečenie? Podaruj niekomu oblečenie, ktoré ti dlho stojí v skrini alebo urob ešte ťažšiu vec, daruj svoj obľúbený kúsok a teš sa, že pozdvihne ľudskú dôstojnosť človeku, ktorý sa nemá čím zaodieť. Zriekneš sa sociálnych sietí? Daruj čas svojej rodine, kamarátovi, ktorý potrebuje rozhovor, ľuďom, ktorí sedia vedľa teba vo vlaku či električke. Nájdi si svoj ekvivalent k podeleniu sa s nadbytkom, ktoré vzniklo zo zrieknutia sa prebytku. A neboj sa, že ti bude chýbať v budúcnosti. Nebude. V otčenáši sa predsa modlíš – chlieb náš každodenný daj nám dnes. Nie zajtra ani pozajtra, ale dnes. Preto keď sa takto modlíš, tak ver, že vždy budeš mať na dnešok dostatok, hoci rozdáš všetku svoju záruku na zajtrajšok. Nebuď len smutný z pocitu nedostatku ale radostný z dávania. Buď ako Panamčan. Buď extrémista!

Zdroj titulného obrázka: http://www.georgesintl.com/world-youth-day-panama-2019/

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo