Teologický hlavolam (Mk 12, 18 - 27) a o morbídnom semafóre

Teologický hlavolam (Mk 12, 18 - 27) a o morbídnom semafóre

V budúcom veku sa ľudia neženia ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi. Na čo Ježiš myslel, veď anjeli telo nemajú a my veríme vo vzkriesenie tela?!

Mám rád polemiku, dialóg, diskusiu, argumentáciu. Ideálne náučnú a konštruktívnu. Absolútnym majstrom vo vysvetľovaní je pre mňa Ježiš – učiteľ učiteľov. Inšpirovalo ma Božie slovo, kde prichádzajú za Ježišom saduceji, ktorí neveria vo večný život, aby doňho "rýpali", dostali ho do úzkych, strápnili, „podchytili v reči“. Prichádzajú s fiktívnym prípadom sedemnásobnej vdovy a s hlavolamom – komu bude patriť po smrti, keď ju mali za manželku siedmi... (Mk 12, 18 - 27)

Ježiš ako vynikajúci pedagóg namiesto toho, že by vyrývačom vynadal a nekompromisne ich zahnal preč, im trpezlivo vysvetľuje v čom spočíva ich veľký omyl: metodologická chyba, nesprávny postup.

Pochopíme to na príklade: Mama dala svojim trom synom 30 €. Chlapci si kúpili tortu za 25 €. 5 € si chceli spravodlivo rozdeliť, ale nakoniec sa dohodli, že každý dostane 1 € a zvyšné 2 € nechajú ako kredit u predavača. Keď si už pochutnávali na torte, jeden sa ozval: „Každý z nás má vo vrecku euro, zostáva na každého deväť. 9x3 = 27 + 2 u predavača = 29 a kde sa stratila 1 €?“

Hlavolam je založený na chytáku – už otázka je položená nesprávne – ako môže byť odpoveď správna? Manželstvo jestvuje po hranicu smrti. Kňazstvo je naveky. V budúcom veku sa ľudia neženia ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi. Akú podobnosť mal Ježiš na mysli, veď anjeli telo nemajú a kresťanstvo verí a vyznáva vzkriesenie tela?! V čom bude vo večnosti spočívať podobnosť ľudí s anjelmi?

Ježiš musel mať na mysli podobnosť vo „vzťaho­vosti“, nie v „netelesnosti“. „Anjelská podstata“ znamená totálnu intersubjektivitu osôb a nie Tertuliánov negativizmus voči telu.  

V našich pozemských podmienkach, v tomto živote v smrteľnom tele, sme vo vzťahoch obmedzovaní: Hranicami kňazstva je hĺbka, intenzita vzťahu, hranicami manželstva je šírka vzťahov. Obe cesty majú výhody aj nevýhody. Výhodou kňazstva je obrovský akčný rádius, rozptyl (veľa pôsobísk, tým pádom veľa ľudí, veľa vzťahov...ak je v každom človeku dobro, lebo každý je stvorený na obraz a podobu Boha, kňaz má možnosť byť obohacovaný množstvom dobra, ktoré je ukryté v hĺbke ľudských sŕdc a príbehov), výhodou manželstva je krása hĺbky. Zjednodušene môžeme povedať, že kňazstvo je o vzťahoch (s mnohými ľuďmi), manželstvo je o vzťahu (s jedným človekom). Manželstvo musí byť výlučné, inak v ňom všetci trpia a najviac ten, kto výlučnosť narušil. Človek nie je stvorený preto, aby hral na dve strany, rozbíja ho to, nenapĺňa. Kňaz musí byť všetkým pre všetkých (1 Kor 9, 22), inak nenájde šťastie a naplnenie ani v kňazstve, ani vo vzťahu, do ktorého skĺzol. Vyjadrené zjednodušene, v pozemskej realite, čo sa týka medziľudských vzťahov, manželstvo obmedzuje do šírky, (celibátne) kňazstvo do hĺbky. V budúcom veku, v oslávenom tele, v nebeskej realite akoby odpadli nevýhody (obmedzenia vo vzťahoch) kňazstva aj manželstva a naopak, spojili sa výhody (možnosti, potenciál) kňazstva aj manželstva. Preto Ježiš vysvetľuje, že v nebi sa ľudia neženia ani nevydávajú..., lebo manželstvo v ľudských kategóriách by ich obmedzovalo. V nebi budeme žiť manželstvo každý s každým a vo všetkých bude oslávený Kristus, Boh bude všetko vo všetkom.(1 Kor 15, 28) Láska bude prenikať všetko. Ján Pavol II. to nazýva totálna intersubjektivita osôb. Hĺbka manželstva sa spojí so šírkou kňazstva. Nebude existovať závisť, žiarlivosť, nedôvera, podozrievanie. V nebi nemôže byť žiadne obmedzenie! Pripomeňme si dve výrečné vety z Bibie na adresu neba: „Nijaké dobro im chýbať nebude“ (por. Ž 34, 11) a "ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú." (1 Kor 2, 9) Teraz nám už hlavolam saducejov "komu bude patriť", bude pripadať stupídne a smiešne – „je to celkom ináč ako ste sa nazdávali“ a vďaka Pánu Učiteľovi Ježišovi, môžeme trošilinka pochopiť ako.

Tento článok som napísal asi v roku 2013. Hoci som vtedy neriešil krivdu nesvätenia ženatých v Rímskokatolíckej cirkvi, čo som napísal vtedy, si myslím aj dnes. Akurát dnes mám k tomu aj poznanie, že nie je možné, aby pre Pána Boha nebola kompatibilná sviatosť kňazstva so sviatosťou manželstva. Prijatie jednej sviatosti nemôže diskvalifikovať na prijatie druhej sviatosti. Snáď si len ten náš dobrý Boh, ktorý dáva štedré dary svojim deťom, ktorý dáva vychádzať slnko nad zlých i dobrých, ktorý dáva pršať na spravodlivých i nespravodlivých (Mt 5, 45), ktorý je márnotratný vo svojej láske....najštedrejší darca si nemohol v r. 1139 povedať: „Dosť! Ženatým viac povolanie ku kňazstvu do srdca vkladať nebudem, odteraz si povolávam výlučne celibátnikov.“ A aby toho nebolo málo toto nebeské obmedzenie sa netýka celej Cirkvi, ale len latinského rítu. Absurdita! Musím ešte doplniť, že ten najštedrejší Boh, keďže je aj najlepší a najmilujúcejší, pripustil výnimky. Nazvime to obrazne  - semafór. Pokiaľ manželka žije, svieti červená. Smrť manželky je automatická zelená ku kňazskej vysviacke. (Výnimku majú aj konvertiti, im manželka zomrieť nemusí, to majú ako odmenu za to, že posilnili naše rady. Prozelitizmus. Fuj!) Nie, toto je absurdita! To, že to má takto nastavené RKC, neznamená, že tak zmýšľa aj Boh. Evidentne sa pozabudlo na „Duch veje kam chce“  - ten je v neraz v kazajke, nedáme mu šancu, lebo on môže prehovoriť len cez hierarchický systém. To, že niečo nie je kompatibilné pre Cirkev (na zemi), neznamená, že je nekompatibilné pre Boha (na nebi). Veľmi patrične sa modlíme „buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi“. By ste neverili, ten konsenzus totiž nie je žiadna samozrejmosť.

Cirkev učila všeličo, aj že žena počas menštruácie nemôže  prijať Eucharistiu, dnes už to neplatí. Stačí si prečítať 43.bod programovej encykliky pápeža Františka Evangelii gaudium:

Pri neustálej snahe o rozlišovanie Cirkev môže dospieť aj k uvedomeniu si, že niektoré jej vlastné zvyklosti – nesúvisiace priamo s jadrom evanjelia, aj keď hlboko zakorenené v priebehu dejín – dnes už nie sú interpretované rovnakým spôsobom ako kedysi a ich posolstvo nie je viac chápané vhodným spôsobom. Môžu byť pekné, ale už neslúžia potrebe odovzdávania evanjelia. Nebojme sa ich prehodnotiť. Rovnako tiež existujú cirkevné predpisy a príkazy, ktoré mohli byť veľmi efektívne v dobe, keď vznikli, ale dnes už nemajú tú istú výchovnú silu na usmerňovanie životov ľudí. Svätý Tomáš Akvinský zdôrazňoval, že príkazov daných Božiemu ľudu priamo Kristom a apoštolmi „je veľmi málo“. Citujúc svätého Augustína poznamenával, že dodržiavanie predpisov, ktoré Cirkev pridala neskôr, treba vyžadovať s miernosťou, aby „sa príliš nepreťažil život veriacich“ a naša viera sa nepremenila na otroctvo, keďže „Božie milosrdenstvo chcelo, aby bola slobodná“.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo