Ježiš neprišiel svet súdiť, ale spasiť (Kritika knihy Benediktova voľba)

Ježiš neprišiel svet súdiť, ale spasiť (Kritika knihy Benediktova voľba)

Spasiť znamená zachrániť. Áno, zachrániť aj liberálov, slniečkárov, lesbičky aj gayov, rovnako ako ortodoxných kresťanov. Univerzalita spásy sa prejavuje už pri pohľade na spektrum pri jasličkách klaňajúce sa Bohu - bábätku. Kresťania nemajú mať ambíciu zmeniť svet. Oni tým, že sú kresťania menia svet. Ak si to o sebe začnú myslieť, prestanú ho meniť, lebo ho začnú súdiť, čím je dialóg prerušený, možno aj stigmatizujúco. Výsledkom je uzavretie aj sveta aj "svetla". Biblický "svätý zostatok" či "maličké stádo" má počuť aj Kristovo "neboj sa!" (otvorenosti). Ak si "svätý zostatok" začne myslieť, že je svätý, prestane byť svätým, začne byť už len zostatkom. Zradikalizované a tým pádom aj zjednodušené čiernobiele videnie sveta a jeho problémov symbolicky vyjadruje extrémne odsudzovanie zlého Západu.

Spracoval Michal Lajcha inšpirovaný Jozefom Brodňanským,OSB počas besedy Salaša v Kolégiu Antona Neuwrtha 25.6. 2018.

Kľúčové sú dva navzájom súvisiace momenty: Pokora a milosrdenstvo. Je medzi nimi priama úmera. Čím viac pokory, tým viac milosrdenstva – prijatého a tým pádom aj preukázaného. Spojené nádoby. Náš Pán Ježiš Kristus bol najpokornejší a súčasne najmilosrdnejší. Rovnako to platí aj opačne. Čím viac pýchy, tým viac súdenia. Základná logika. Medzi pýchou a milosrdenstvo je úmera nepriama.

Išli raz stromy pomazať si kráľa. I povedali olive: "Kraľuj nad nami!" Ale oliva im odvetila: "Môžem ja zanechať svoju tučnosť, ktorú zvelebujú bohovia i ľudia, a ísť sa povyšovať nad stromami?" Potom povedali stromy figovníku: "Nože poď ty a kraľuj nad nami!" Ale figovník im odpovedal: "Môžem ja zanechať svoju sladkosť a tie svoje skvostné plody a ísť sa povyšovať nad stromami?" Povedali teda stromy viniču: "Poď ty a kraľuj nad nami!" Vinič im však odvetil takisto: "Môžem ja zanechať svoj mušt, ktorý obveseľuje bohov i ľudí, a ísť a povyšovať  nad stromami?" Povedali všetky stromy bodliaku: "Poď ty a kraľuj nad nami!" Bodliak odpovedal stromom: "Ak ma vskutku pomažete, aby som bol vaším kráľom, poďte, schovajte sa v mojej tôni! Ak nie, vyšľahne oheň z bodliaka a strávi libanonské cédre."  (Sdc 9, 8 - 15)

Nechceme autora bestselleru priamo prirovnávať k bodliaku, to by bolo nevkusné a trúfalé, avšak uvedený úryvok z Knihy sudcov poukazuje na spomínanú priamu úmeru. Na jednej strane strata súdnosti, čiže pýcha (prijatie kraľovania napriek výrazným nedostatkom), na strane druhej radikalita súdenia a nerešpektovanie slobody (... ak nie, vyšľahne oheň ...). Azda by sa dala „povesť bestseller“ prirovnať ku kraľovaniu a vážne (nielen) teologické prešľapy knihy k bodliaku. Bodliak kraľuje! Bodliak strávi libanonské cédre! Isteže prirovnanie je to tvrdé a netreba ho brať úplne doslovne, ale možno do istej miery výstižné.

Ježiš Kristus neprišiel svet súdiť, ale spasiť (Jn 12, 47). Spasiť znamená zachrániť. Áno, zachrániť aj liberálov, slniečkárov, lesbičky aj gayov, rovnako ako ortodoxných kresťanov. Môže sa nám stať, že my niekoho „spravodlivo“ odsudzujeme, pričom Ježiš robí všetko preto, aby ho „našiel“. Ježišovo ani ja ťa neodsudzujem v Dreherovej knihe absentuje.

Knihe Benediktova voľba chýba Božie milosrdenstvo. Meno Boha je milosrdenstvo! Milosrdenstvo je najpodstatnejšou Božou vlastnosťou. Náš kresťanský Boh je Bohom milosrdenstva! Milosrdenstvo je základný pojem evanjelia. Je jadrom evanjelia a kľúčom k jeho pochopeniu. Spravodlivosťou Boha je jeho milosrdenstvo. Naše biedy sú trónom Božieho milosrdenstva. Definícia Boha podľa Katechizmu Tridentského koncilu bola: „Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce.“ Avšak aktuálny KKC už túto definíciu prekonáva a dopĺňa zakomponovaním konceptu milosrdenstva. Dreher starozákonným pohľadom na Boha ignoruje teológiu pápeža Františka o milosrdenstve, lenže tým ignoruje aj podstatu evanjelia. Bol vyhlásený rok milosrdenstva, verím, že nebudeme mať rok Božieho sudcovstva. Benediktova voľba obsahuje viac ideológie ako lásky. Namiesto milosrdenstva je prešpikovaná imperatívmi a rigorizmom. Chýba komplexný pohľad na Boha a tým pádom aj na svet. Ťažiskovým problémom autora bude zrejme falošný obraz Boha. Čím hroznejší je Boh, tým väčšiu iniciatívu mám vyvíjať ja. Ak je základný kameň krivo, stavba rovno nebude. Teológia dáva línie antropológii. Pohľad na Boha určuje aj pohľad na človeka, na mňa samého, na hriech druhého, na spoločnosť, na krízu doby a spoločnosti. Skôr než sa budem starať o vplyv kresťanstva, by som mal poznať Boha.

 Obraz krízy ako ju opisuje Dreher pre mňa neexistuje. Nesúhlasím s tým, že žijeme zlú dobu. Dreher „zabudne“ pochváliť, dobu len kritizuje. Keď sa Peter Seewald pýtal Benedikta XVI. na krízu Cirkvi, pápež odpovedal poukázaním na množstvo konverzií, svätorečení, krstov za posledných sto rokov, ktoré prevyšuje predošlých tisícdeväťsto rokov.

Zarážajúci je už podtitul knihy Stratégia pre kresťanov v postkresťanskom svete. Keď Benedikt z Nursie písal Regulu, nepísal žiadnu stratégiu pre kresťanov, ale išlo o dielo nasiaknuté pokorou, ktoré si o sebe ani nemyslelo, že je dielom. Dreherovej knihe absentuje pokora. Implicitné „vieme ako!“ vytvára pocit istoty. Benediktova Regula nie je odpoveďou na krízu. Benedikt nezakladal kláštory ako reakciu na rozpad Rímskej ríše. Nemal vedomie, že vplýva na politiku a práve preto ju ovplyvnil. Vzhľadom na svoju dobu prezentoval wellnessovský spôsob života. Vo svojej dobe bol vysmiaty, hľadelo sa na neho ako dnes na new age. Zaujímavé je, že tento štýl prežil dodnes bezo zmeny.

Vy ste soľ zeme, vy ste svetlo sveta (Mt 5, 13 - 14), hovorí nám Kristus, ale ak soľ si začne o sebe myslieť, že je soľou, prestáva ňou byť. Kresťania nemajú mať ambíciu, že zmenia svet. Oni tým, že kresťania menia svet. Ak si to o sebe začnú myslieť, prestanú ho meniť, lebo ho začnú súdiť, čím je dialóg prerušený, možno aj stigmatizujúco. Výsledkom je uzavretie aj sveta aj svetla. Biblický svätý zostatok či maličké stádo má počuť aj Kristovo neboj sa! (otvorenosti). Ak si svätý zostatok začne myslieť, že je svätý, prestane byť svätým, začne byť už len zostatkom.

Dreher podlieha kastácii na spôsob Starého zákona, avšak kastáciu a elitárstvo prekonal práve Kristus. Sebavedomo sa radí k ortodoxným zabúdajúc, že pravá náuka podstatne obsahuje milosrdenstvo, zľutovanie a otvorenosť. Zmilovanie, ktoré predchádza ľútosť človeka. Dreher ani raz neprejavil ľútosť nad sebou, nanajvýš uznanie. Angažovanosť je oprávnená a správna až keď jej predchádza uvedomenie vlastnej hriešnosti. Bez vedomia „som hriešnik“, dokonca možno väčší hriešnik ako ten, koho idem napomínať (napomínaný to musí vnímať), je napomínanie nielen neúčinné, ale priam škodlivé.

Z Drehera cítiť túžbu po moci a vplyve. Kresťanstvo nemožno a neslobodno presadiť mocou.

Pasáž o Ježišovej modlitbe je obzvlášť problematická. Nadšenie a sebavedomie z poznania vytvára pocit istoty, ale tí najmúdrejší sú najskromnejší. Čím viac vedia, tým viac si aj uvedomujú, koľko toho ešte nevedia. „Pokiaľ si sa nemodlil Ježišovou modlitbou 15 rokov, koho chceš poučovať?! Modlíš sa akoby Boh nevedel, čo má robiť.“ (Jozef Brodňanský, OSB) K duchovnému životu patria očisťovacie kúry. Keď bol benediktín bohatý, keď sa darilo, mal moc a vplyv, prišiel plieniť Vandal, Turek, Tatár, čo spôsobilo očistenie a ozdravenie úmyslov. Strata moci a vplyvu kresťanstva v spoločnosti je šanca na prehĺbenie. Vždy, keď Cirkev mala moc a vplyv, upadala duchovne. A naopak z prenasledovania vyrástli skutočné elity.

Vzhľadom na to, že Dreher, spomína český disent, nemožno nespomenúť úplné opomenutie slovenského, ktorý mal oveľa väčší podiel na páde totality u nás. Veď Česi podpísali akurát Chartu 77, ale oveľa významnejší boli v boji proti komunizmu Slováci. Onú pamätnú púť na Velehrade (1985), kedy kresťanský dav vypískal a povalil komunizmus ani len nespomenie. Minister kultúry Českej socialistickej republiky Milan Klusák odmietol vo svojom prejave použiť prídomok „svätý“ a používal iba „Metod“. Neporaziteľní veční komunisti narazili na hučiaci nesúhlasiaci kresťanský dav „Svätý Metod!“ Dreher je negativista, ktorý len kritizuje a nevie pochváliť, množstvo úctyhodných fenoménov opomína. Štylizuje sa do pozície spasiteľa bez vedomia, že počas dvetisícročnej tradície Cirkvi už kráčali predo mnou veľkí ľudia a oveľa väčší ako ja, ktorí si nič o sebe nemysleli.

Zradikalizované a tým pádom aj zjednodušené čiernobiele videnie sveta a jeho problémov symbolicky vyjadruje extrémne odsudzovanie zlého Západu. (Budeme sa musieť naučiť návykom srdca, ktoré veriaci na Západe zabudli. ... Ježiš Kristus sľúbil, že jeho Cirkev nepremôžu brány pekelné, nesľúbil však, že nepremôžu cirkev na Západe.) Doložiť túto krivdu presahuje rozsah tohto článku.

Bezpochyby talentovaný spisovateľ Rod Dreher stihol byť za päťdesiatdva rokov života vo viacerých konfesiách, čo samozrejme nie je argument na neprijatie jeho bestselleru, ale otázne je, či práve on má byť tým, kto celý kresťanský svet poučí aká je „stratégia“. Hovorí za vyplašených katolíkov, chýba nadhľad. „Šermuje“ ako sčítaný, ale nie komplexne, necituje patristické diela otcov. Nemožno nespomenúť, že americká cirkev, keďže je najmladšia, nemá „starcov“. Duchovna a Božieho je v knihe veľmi málo – lebo chýba „múdry starec“. Mladučké americké kresťanstvo môže byť inšpiráciou, ale nie jedinou. Analýzu si rád prečítam, ale nie je to cesta pre ostatných, otázka je, či vôbec pre nich. Autor vytrháva z kontextu, predkladá prirýchle konklúzie prechádzajúce do imperatívov. Benedikt z Nursie na konci regule spomína o koho sa opieral a koho citoval a ich považuje za dôležitých, nie seba. Zrkadlom bestselleru New York Times by mohla byť otázka: „Je to Božie vnuknutie alebo moja ambícia?“ Dbať na čistotu úmyslu a základnú „sedliacku“ skúsenosť vlastného srdca. (Nie ako emócia, ale ako celok). Ďalšia otázka na spytovanie svedomia autora „stratégie“ by mohlo byť odporúčanie sv. Františka Saleského: „Usilujte sa, aby naša nábožnosť bola milá, aby si ju každý zamiloval a dostal chuť si ju osvojiť.“

Predpoveď Benedikta XVI. o svete, resp. Cirkvi malých komunít, resp. spoločenstiev zakorenených veriacich, ktorí svoju vieru žijú intenzívne ako životný štýl sa ukazuje byť skutočne prorocká už teraz. Predpoklad či proroctvo emeritného pápeža Benedikta o Cirkvi budúcnosti, ktorú spomína Dreher v úvode, v žiadnom prípade nie je v rozpore s obsahom tohto článku. Vízia malých spoločenstiev, aby veriaci súčasník niekam patril, aby soľ nestratila chuť... je s týmto článkom kompatibilná.

Nie je potrebné meniť svet. Svet je zmenený. Starý zákon sa zmenil na nový. Svet zmenil Kristus ukrižovanou a zmŕtvychvstalou láskou. Alebo inak: Ak nezmenil svet Boh, ktorý ho tak miloval, že vlastného Syna neušetril, zmení ho Rod Dreher so svojou „stratégiou“?

Nikomu by neuškodila otázka, prečo je kniha prezentovaná ako bestseller New York Times?

Najväčšími nepriateľmi Cirkvi nie sú tí, ktorí na ňu „kydajú“, ani tí, ktorí ju kritizujú konštruktívne ale tí, ktorí presadzujú princípy bez toho, že by ich chápali.

(Apropo slávny morálny teológ Bernard Häring napísal, že "aj kritika môže byť prejavom lásky k Cirkvi a k pápežovi".)

Spracoval Michal Lajcha inšpirovaný Jozefom Brodňanským,OSB počas besedy Salaša v Kolégiu Antona Neuwrtha 25.6. 2018.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo