Louvre, krása, smartfóny

Louvre, krása, smartfóny

Nedávno som mal možnosť stráviť pár dní v metropole menom Paríž. Hoci som vždy mal bližšie k francúzskemu vidieku, či už sa jednalo o magický región Champagne alebo o azúrové južné pobrežie, toto hlavné mesto je kultúrny fenomén. Niekoľko svojich krátkych postrehov som chcel spísať už po ceste domov, ako to však býva, čas sa našiel až teraz.

Paríž, to je Cirkev, katolicizmus aj bezbožný materializmus, imperializmus aj revolúcia, gotika aj secesia, syry aj všetky možné druhy vína, o ktorých profesor sir Roger Scruton hovorí, že sme im síce často neverní, ale sa k nim nakoniec vždy pokorne vrátime. Paríž to je bohatá história, Notre Dame rovnako ako Montmartre, je to výška Eiffelovky rovnako ako nekonečné množstvo kaviarní v uliciach i uličkách, to je monumentálny patriotizmus aj unikátny druh diverzity, logicky je to aj istý druh slonovinovej veže, hoci podstatne iný ako napr. Washington, D.C. či Londýn; Paríž sú aj protesty, štrajky, rozbité výklady.

Paríž je umenie, snaha o číru krásu smerujúcu dušu k Bohu, ale i o excentrickosť, extravaganciu, pompéznosť, bohémstvo, aj typická francúzska dekadencia. Paríž sú aj jazdy metrom, Paríž je aj Louvre.

Práve z Louvre pochádzajú moje dojmy, o ktoré sa tu chcem podeliť. O iných dojmoch, napríklad tých z jednej podvečernej prechádzky okolo Notre Dame, ktorú zalievalo zapadajúce slnko a farbilo ju neopísateľnou zelenkastou farbou s modrastými tieňmi, smerom k brehom Seiny, ktorú to isté slnko zmenilo z kalnej rieky na zlatistý, trblietavý plášť plný života (zaraz som pochopil, ako inšpirovala toľkých umelcov, vrátane nášho E. B. Lukáča), by som raz túžil napísať báseň. Tak teraz len k tomu Louvru.

La Douleur (1764)

V Louvri je toľko umeleckých diel, že človeka to láka prekráčať múzeom, dať si rutinnú prehliadku, povinnú selfie (k tomu ešte neskôr) a vypadnúť z tadiaľ bez kúska skutočného zážitku. Je však premrhanou šancou výjsť z Louvru rovnaký, aký ste tam vošli. Iste, ak by mal človek kontemplovať každé dielo v Louvri, nedostal by sa z tadiaľ ani za týždeň, to je pravda. Ale preletieť ho a pristaviť sa len pri tom, čo všetci poznajú, by bolo hriechom proti kráse.

Prvé dielo, pri ktorom som strávil dlhší čas, bola busta. La Douleur, po slovensky „Utrpenie“ alebo „Bolesť“, je dielom francúzskeho sochára, profesora na Kráľovskej akadémii maliarstva a sochárstva (Académie Royale de Peinture et de Sculpture) menom Étienne-Pierre-Adrien Gois. Toto dielo vytvoril na konci svojho pobytu v Palazzo Manzini v roku 1764 a odprezentoval ju verejnosti o tri roky neskôr na Paris Salon. Stretla sa s veľkým nadšením.

O 252 rokov neskôr sa zdá, že verejnosť sa o Utrpenie veľmi nezaujíma. Húfy ázijských turistov sa presúvajú od diela z letáčiku (alebo googlu...) k dielu z letáčiku, Utrpenie si nevšímajú, asi nepoznajú nikoho, kto s ním má selfie. Pri soche víťazného Krista neďaleko od Utrpenia sedí zopár francúzskych stredoškolákov, ktorí počúvajú prednášku. Ale nie o Utrpení. Ja naopak stojím ako prikovaný. Prirodzene, podvedome nakláňam hlavu tak, aby sme si s Utrpením boli tvárou tvár, „zoči-voči“. Nedokážem tie svoje odtrhnúť. Toto je príklad momentu, kedy k človeku prehovára krása, kedy sa ňou necháva zviesť, ale nie nerestne, kedy je ňou transformovaný, očarený, inšpirovaný. Úžas z onej krásy nie je však odtrhnutý z reality, človek nefantazíruje o akejsi pretvorenej (či znetvorenej) realite, ale poznáva svet v novej hĺbke.

La Douleur

Utrpenie mi dalo poznať niečo viac o Kristovi, ktorého utrpenie sa odráža v každom z nás, ktorý trpel za každého z nás. Zároveň bol úplným človekom, jedným z nás. Utrpenie približuje aj k Ježišovej Matke, Márii – pri pohľade do kamenných očí nemôže človek ostať indiferentný, akosi to nejde, hoci dobre vie, že sú len kamenné. Zvečňujú v mramore trvalú a hlbokú pravdu o človeku, o jeho trápení, o jeho ľudskosti, ktoré bez bolesti nejde. Nie nadarmo si (najmä staršie ročníky) občas zažartujú, že keď sa ráno zobudíš a nič Ťa nebolí, si už na druhom svete. Je to unikátne poslanie umenia, vyjadriť pravdu krásou, a ukázať i v tom ťažkom, nepríjemnom akýsi hlbší i vyšší zmysel, význam.

Nakoniec, v Utrpení som spoznal krajinu, v ktorej som práve vtedy bol – hoci dielo vzniklo pred VFR, prorocky zachytilo tvár krajiny, ktorá sa už o pár rokov zmetie v krvavom konflikte. Keďže busta zobrazuje ženu (niekto vraví, že muža) v krásnych šatách, možno si tiež pomyslieť, že vyjadruje pravdu o niekom, kto trpí aj napriek materiálnemu zabezpečeniu, vysokému spoločenskému postaveniu či statusu – trpí, lebo odmieta byť naplno človekom, neuznáva svoju schopnosť zamerať sa na transcedentno, na Stvoriteľa, alebo rovno Stvoriteľa vyhlasuje za mŕtvy prežitok.

La Gioconda (Mona Lisa; 1503-06)

Čo by to bol za výlet do Louvru, Paríža či rovno celého Francúzska, keby človek nevidel Da Vinciho Mona Lisu. Často sa musím premáhať, aby som vedel vnímať hodnotu a krásu niečoho, čo podlieha absolútnej davovej psychóze. Ošiaľ okolo priemerného (na Da Vinciho pomery) umeleckého diela mi tiež znechucoval celý zážitok. Nakoniec to spôsobilo to, že som len z diaľky akoby očami zachytil obraz, skúsil ohodnotiť kompozíciu, atmosféru (sála z nej akýsi pokoj), perspektívu, Leonardovu ruku, a potom som sa pobral k stene, na ktorej je zavesená, aby som akoby z jej pohľadu pozoroval ľudí, ktorí sa tlačili (doslova) pred obrazom. Opäť prevládali – neprekvapivo – turisti z najväčšieho a najľudnatejšieho kontinentu, opäť mala drvivá väčšina ľudí v ruke smartfóny, podaktorí aj iPad-y. Obraz vnímali len cez pixely obrazoviek, akoby už dnes žili len vo virtuálnej realite, nemusíme ani čakať na príchod okuliarov či heliem, v ktorých sa všetci nadobro uzavrieme do svojich matrixov. Moja priateľka si natočila video, na ktorom „v priamom prenose“ vidno dokonca telesne postihnutú ženu, ktorej vybavili prístup k dielu za pásky – priviezli ju na vozíku priamo pred obraz, už s telefónom v ruke, asi minútu si ho fotila, a potom ju na jej pokyn odviezli zase preč. Myslím, aspoň dúfam, že sa pri odchode aspoň na sekundu zahľadela na obraz vlastnými očami.

Mona Lisa

Pomyslel som si, čo by sa stalo, keby múzeum zakázalo fotografovanie, respektíve užívanie mobilných telefónov, fotoaparátov a kamier v priestoroch múzea. Znížila by sa návštevnosť, takže by boli menšie zisky? Keby aj, Louvre je pre značné skupiny ľudí zadarmo, sme vo Francúzsku, nemyslím, že by išlo až tak o zisk. Prečo potom dobrým zákonom neumožniť byť ľuďom viac slobodnými, menej otrokmi technológii? Prečo im neumožniť zákazom mobilných telefónov, či aspoň fotografovania vychutnať si diela, nechať sa nimi očariť, zmeniť? Technológie dusia ľudskú schopnosť úžasu a  vnímania krásy, lebo na tie je potrebný čas a sústredenie. Carrove plytčiny som videl na vlastné oči, navyše v takom množstve...

La Liberté guidant le people (1830)

E. Delacroixova Sloboda vedúca ľud nebola – ako sa mnohí domnievajú – namaľovaná v reakcii na Veľkú francúzsku revolúciu (1789), ale na revolúciu, ktorá zvrhla tzv. reštaurovanú bourbonovskú dynastiu v osobe posledného bourbonovca, Karola X., a nahradila tak jednu konštitučnú monarchiu druhou (nový panovník Ľudovít Filip I. bol z dynastie Orléans). Treba však tiež poznamenať, že čiapka, ktorú má Sloboda na hlave (tzv. frýgska čiapka) sa stala symbolom revolúcie už počas VFR. O histórii by sa dalo písať mnoho, čo je však podstatné na samotnom diele, je reč, ktorou prehovára k pozorovateľovi. V tejto reči krásne zobrazuje (ako už som vyššie spomínal) istú pravdu o svete, o človeku.

Nemyslím, že sa pri kontemplácii tohto diela niekto vyhne myšlienke na zmysel revolúcie. Z diela priam kričí paradox revolúcie; sloboda vystupuje stojac na telách padlých, zabitých, v očiach však všetkým vidno jasné zanietenie pre vec, a teda účel svätí prostriedky. Chlapec s dvoma pištoľami je ďalším silným symbolom, nakoľko revolúcia vždy útočí na zmysly, na city, na pudy človeka, strháva ho so sebou vo víre udalostí, ktorým vôbec nerozumie. Sociálne vrstvy reprezentované na obraze poukazujú na falošnú a chybnú teóriu Marxa, že sa ľudia dajú zaradiť do úplne homogénnych tried, ktoré medzi sebou zákonite súperia, jedna vykorisťuje druhú a medziľudské vzťahy sú vlastne hrou s nulovým súčtom. Dielo vo mne zanechalo celkovo veľmi silný dojem a najmä mnoho otázok o spoločenskom zriadení, dobre, súcite, slobode, ľudskom skutku, zmysle dejín... za všetko spomeniem len toľko, že som si potvrdil nebezpečenstvo zbožšťovania ľudského, dnes tak častej absolutizácie relatívneho a naopak relativizácie absolútneho; rovnako ma zasiahol pohľad na to, čo revolúcia chtiac-nechtiac (často nechtiac) ničí, pričom ničiť je vždy ľahšie ako tvoriť. 

Sloboda vedúca ľud

Louvre je zvláštne miesto. Zvádzala ma myšlienka na to, čo by som za to dal, byť v múzeu sám, resp. len s drahou priateľkou, milovníčkou umenia, ktorá si ho zásadne nefotí, iba kontempluje. Potom som sa však napomenul – ide o ľudí. Milovať ich je ťažké, zvlášť keď majú pred tvárou prakticky stále iPhone, kričia, strkajú sa. Ale vždy je to o nich. Ľudia sú živou kultúrou a tradíciou, oni nie sú inštrumentmi, ale cieľmi sami o sebe, ich hodnota nezávisí od ich schopností. Avšak tie mobily by som nám všetkým pri vchode nechal vziať.

Krása prehovára do života každého z nás, je nám to prirodzené, že k nej inklinujeme a spôsobuje nám radosť. Pomáha nám sa povzniesť, pretvoriť, zlepšiť, pomáha nám sa stávať pokornejšími, priblížuje nás k pravde, dobru, šťastiu, napĺňa nás a najmä - hovorí univerzálnou, ľudskou rečou. Deinštrumentalizuje človeka, krása totiž nie je užiťočná, nemá dostať z miesta na miesto, nakŕmiť ani zaistiť vysoký počet "likes" na sociálnych sietiach. Je vo veľkých dielach i každodenných maličkostiach.

Do múzeí mobily nepatria. Treba sa stíšiť, zasústrediť, upokojiť. Aj rozpamätať na to, že dobrý zákon, norma, tradícia nezväzuje, ale oslobodzuje.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo