Sú to obete zločinu. Oni totiž neustále, denne, opakovane prežívajú vraždu svojich detí. Už celý rok. A bude to tak, kým budú žiť. Raz mi známa povedala, že keď jej zomrel syn na následky ťažkej choroby, pocítila obrovskú bolesť. Tvrdila, že žiadna bolesť nie je väčšia ako bolesť rodiča, keď stojí nad hrobom svojho dieťaťa. O čo väčšiu bolesť musia prežívať rodičia Jána a Martiny, ktorým zákerne zavraždili ich deti?
Zlatica Kušnírová hovorí, že dostáva aj listy, v ktorých ju pisatelia urážajú. Vraj tancuje na hrobe týchto mladých. Hnus? Realita. Kuciakovci by sa asi tiež niekedy radšej skryli do svojho domčeka v Štiavniku. Za všetkých to jasne vyjadrila Mária, Jánova sestra. Pár dní po vražde povedala, že guľku priamo do srdca dostala celá ich rodina, a že všetci tak trochu zomreli.
Keď som sa v januári tohto roku stretla so Zlaticou Kušnírovou, okrem iného mi povedala, že prežila najťažšie Vianoce. Hovorila, že ich život mohol vyzerať inak. Možno by jej dcéra Martina dala pod vianočný stromček detské topánočky s odkazom „Budeš babka“. Priznám sa, v tej chvíli mi stislo srdce od bolesti.
Nikdy nesmieme zabudnúť na Jána a Martinu.
A nezabúdajme ani na ich príbuzných.
A hlavne nikdy sa nevzdajme. Vyzval nás k tomu Jano Kuciak ešte ako sedemnásťročný chalan vo svojej básni „Nezomriem!!!“
Aby sme bojovali za pravdu. Za lepšie Slovensko.
Nesmieme sa vzdať.
Kvôli všetkým obetiam tejto hroznej dvojnásobnej vraždy.