Prezident podľa nášho gusta... Vari nám už úplne harabe?

Radikálno-pravicová strana v parlamente, rusofilsko-mečiarovský prezidentský kandidát, nová kresťanská strana vsádzajúca na populizmus... A na druhej strane „slniečkári“, neomarxisti, liberáli a podobná háveď. Ráčite si vybrať?

S výberom menšieho zla už máme takú dlhoročnú skúsenosť, že by sme konečne mohli v niečom školiť aj my Amíkov, ale v poslednom období sa treba vysporiadavať aj s fenoménom komplexnej politicko-svetonázorovej dilemy – inými slovami, výber menšieho zla ešte zosúlaďovať s rôznymi hodnotami v rámci kultúrnej vojny. A to mnohých kresťanov zastihlo so stiahnutými gaťami – či by som mal povedať s lampami bez oleja? Radšej stratiť hlavu a dôverovať hoci aj podozrivému narcisovi s patentom na pravdu a plný mešec, miláčikovi konšpiračných médií, alebo, naopak, stratiť srdce a dopustiť ovládnutie našej spoločnosti nejakým sorosovským ateistom? Je to vážna voľba – ide o budúce životy a celú civilizáciu! Kresťan tu vraj nemá o čom rozmýšľať – čo nemá, priam NESMIE! – preňho údajne nemôže byť prijateľný nik, kto sa nahlas nepriznáva k Trojjedinému Bohu, amen! Takzvaní zástancovia konzervatívnych hodnôt z politických radov síce nie sú práve najčistejšie ľalie – to sa pripúšťa... Zaslúžili by sme si krajších, ktorých by sme mohli propagovať s hrdým pohľadom, bez mimovoľného pomykávania viečkom. Ale vraj si nepomôžeme - v politike skôr než ľalie nájdete iba kaktusy a burinu, takže načo tá botanická prieberčivosť, že?

Napríklad taký Štefan Harabin... kedykoľvek sa zjaví na obrazovke - No ako ho možno nemilovať? Spopod bajúzov nekompromisne spustené kútiky úst symbolizujúce neohrozený triumf, ktorý však ako svieži májový dáždik dokáže v mihu sekundy vystriedať odzbrojujúci smiech – to keď vysvetľuje, akú absurditu oponent práve vyslovil alebo ako neinformovane sa moderátor niečo spýtal: čím ďalej rozvíja svoju argumentáciu, tým sám seba viac rozosmieva, ako nejaký guru Maharishi, nemôcť sa ubrániť smiešne-samozrejmej očividnosti vlastnej pravdy. Ako nezamindrákovane si dokáže brať slovo, keď treba veci uvádzať na pravú mieru! A čo tá bohorovná čistota jeho minulosti, ktorú nemôžu pošpiniť ani podozrivo štedré odmeny, budovanie osobného vplyvu v justícii, spolupráca s režimom úctyhodného štátotvorcu, disciplinárne konania či ďalšie „kontroverzitky“ ( - keď si pána Harabina chvíľku pogúglite, každý si môže v starých správach vybrať svoju obľúbenú, ponuka je za tie roky naozaj pestrá). Ja osobne si pri jeho televíznom prejave labužnícky vychutnávam napríklad to, keď nám, ťuťmáčikom hlúpulinkým, čoby obetavá učiteľka na prvom stupni slabikuje nejaký ťažšie pochopiteľný abstraktný pojem – ako napr. že všetko páchal v súlade so ZÁ-KO-NOM!!! Povedzte, nie je rozkošný? Nuž, ako dokonalá karikatúra ušľachtilej osobnosti  a vďačná figúrka pre reality-show možno áno, problém nastane až vtedy, keď ho chceme prezentovať ako príklad morálnej autority, ktorú má prezident symbolizovať. Radšej si pre internetové diskusie zvolíme na tento účel nejaký nick...

Dôvod, prečo sa rozhodol kandidovať na prezidenta, vysvetlil sám dosť jasne: „Vždy kráča len dopredu“, preto aj teraz chce, lebo „dozadu kráča len retard”. Že vraj keď niekto bol podpredseda vlády, minister spravodlivosti, dvojnásobný predseda Najvyššieho súdu a Súdnej rady, nemá už kam vyššie ísť – buď sa nakoniec stane prezidentom alebo retardom. To chápem. Ale že sú kresťania zrazu ochotní zmieriť sa s takýmto svojím reprezentantom,  len preto, aby sa na hrad nedostal niekto s príliš európskymi hodnotami, to ešte stále spracúvam.

A čo Marián Kotleba? Tak predsa len mu vraj nejde o politikárčenie – jasne dokázal! Predsa v ňom máme pevného ochrancu nevinných bezbranných životov, bisťu! (Nevravím, že nutne ne-árijských.) Ostatní politici o starostiach bežného občana len kvákajú, on sa s ním o Lisabone a Marakeši vie aj osobne, tak chlapsky otvorene porozprávať.  Kazia nám to síce tie historické chybičky krásy... Ako dať do súladu plne prežívané kresťanstvo, hlásajúce rovnosť všetkých ľudí pred Bohom, s jednosmernými železničnými lístkami za hranice treťo-ríšskej provincie? Ako na jednej strane hlásať lojalitu pápežskému úradu a na druhej strane nedbať na jeho niekdajšie napomínania J. Tisa za neprijateľnú verejnú činnosť poškodzujúcu povesť katolíckej cirkvi? Volajme to dajme tomu pochabosť mladosti (veď kto nemá nijakú na rováši?) – našťastie pán predseda už dávno nemal pred kamerami na sebe uniformu ani ruku vzpaženú v nevkusnom uhle, televízne vystúpenia sa stali až nudne krotkými. Môžeme si tiež nahovárať, že číselná symbolika sa mu tam raz priplietla čisto náhodou – štátnik jeho formátu sa takými zhodami okolností iste ani nezapodieva. A keby na sympatiách k nášmu vojnovému režimu niečo náhodou naozaj aj bolo, to predsa ešte vieme tolerovať – nakoniec, bol to NÁŠ národný prezident, bol to NÁŠ katolícky kňaz, nemyslel to s NAMI zle, a bližšia das Braunhemd ako kabát... Len si pánovi Kotlebovi a jeho družine nadávajte do fašistov! Je to typická podpásová taktika neprajníkov, ktorí ani nevedia, čo presne fašizmus znamená! (Tajný recept na presnú definíciu máme len my, bedlivo ho strážime a odovzdávame z generácie na generáciu.)

Nie, mojím cieľom nie je sa z vás vysmievať, ale ukázať absurditu takýchto druhov voľby. Vôbec si nemyslím, že harabinovci a kotlebovci sú len nejaké prázdne mozgy alebo pokryteckí veriaci, to naozaj nie. Inak by som sa musel prestať zdraviť s polkou svojho mesta. Myslím normálne, nie Na stráž. Veď sa ten názor dá aj celkom dobre pochopiť: Čo sú všetky vnútorné pochybnosti o tom, či podporou Harabina alebo Kotlebu náhodou nenapomáhame nejakému príliš veľkému z menších ziel, oproti nádeji, že tým zachraňujeme státisíce nenarodených nových životov, a našu civilizáciu pred stratou svojej identity?!

Lenže treba si aj, prosím ozaj úprimne, uvedomiť, že za takým citovým vydieraním stojí väčšinou nejaké zlo. Pripadá mi to, ako keby sme si napísali na obrovský transparent: Poďte nás využiť! Nevadí, či ste obluda, alebo slušák! Stačí sa prihlásiť k našej konzervatívnej agende a my už nebudeme mať na výber – budeme vás musieť voliť, aj keby ste boli sneť obilná. Radšej agent KGB ako LGBT! Len nech tam nie je niekto, kto necíti potrebu sprísňovať potratovú legislatívu - ostatné nás nezaujíma, čestné slovo! Postrašte nejakým „bruselským vlezdoprdelkom“ a radi vám odhlasujeme aj Voldemorta! Príďte a zneužite nás, neobanujete!

Zase som sa nechal uniesť, pardon. Vážne nechcem nikoho dehonestovať, iba to skúsiť ukázať z nápadnejšieho uhla. Myslel som vážne, že nejde vždy o ľahkú dilemu – ak je v stávke napríklad hodnota ľudského života, zdanlivo niet o čom, chápem... No naozaj sa žiada od kresťana takáto priamočiara manipulovateľnosť? Nemá mať náhodou aj spoločenskú zodpovednosť za svoju krajinu? A za svoju vieru či cirkev, aby ich do budúcna nekompromitoval? Nemá zužitkovať svoje talenty – napr. používať v politike rozum, nielen emócie? ( - bolo by to síce romantické, ale pozor, najväčšia šejkspírovská romantika vyúsťuje do dvojitej samovraždy). Vravíte, že si uvedomujete závadnosť kontroverzných kandidátov, ale že sú aspoň zárukou ochrany života? A vari účel môže v kresťanstve svätiť prostriedky - žeby bol nedávno revidovaný katechizmus? Pozrite, momentálne je na prezidentskom poste podľa vás papľuh z najpapľuhovatejších, a aj tak v parlamente znova prebiehal pokus o sprísnenie potratovej legislatívy – prečo myslíte, že pri ďalších prezidentoch už pro-life zápas nebude možný? Na druhej strane, ak našu politiku necháme na ďalšie a ďalšie a ďalšie obdobia ovládať čoraz horšími radikálmi so selektívnou morálkou, nastavujeme štýl fungovania celého systému, formujeme národnú politickú kultúru. Z nášho korupčného marazmu sa len tak nevyhrabeme, a neskôr môže do jeho čela aj tak prísť niekto, kto nebude pro-lifeovej diskusii vôbec naklonený. Čo je však ešte horšie – a obávam sa, že si tento aspekt neuvedomujeme - zase sa nám podarí zdiskreditovať kresťanstvo kolaboráciou s nejakým zrejmým spoločenským jedom, a boj o rešpekt liberálov bude o to ťažší. A my sa mu nevyhneme, liberáli nezmiznú a bude aj ďalej treba sa s nimi nejako dohodnúť na zákonoch, prieť sa o hodnoty, ktoré treba chrániť. Nakoniec sa aj naše kresťanské ciele budú presadzovať tým ťažšie, čím väčšiu „zásluhu“ budeme mať na biednom stave štátu – takže z dlhodobého hľadiska to uškodí práve konzervatívnym hodnotám - vrátane sprísňovania potratov. Doteraz sme ešte nedokázali zo seba zotrieť biľag spojenia „klero-“ a „fašisti“ a už dávame oponentom do rúk ďalšiu nabitú zbraň: Na, tu sme, vypáľte si! Zúženým hľadiskom a orientovaním sa iba na propagandistické heslá sa ale dlhodobé politické ciele nedosahujú a civilizačné hodnoty nezachraňujú, ale skôr naopak, obetúvajú.

A na záver si predstavme situáciu, že k nám príde po dlhých desaťročiach na návštevu staručký rodák, dávny emigrant, ktorý sa podrobnejšie neorientuje v slovenskej novodobej histórii, ale postupne ho uvedieme do obrazu. Asi bude krútiť hlavou, že tridsať rokov po páde totality si stále volíme za prezidentov a premiérov bývalých komunistov a necháme sa ovládať starými štruktúrami s novými zlodejskými metódami. Bezradne pokrčíme plecami, ale poukážeme napríklad aj na súčasnej voľbe prezidenta, že to väčšinou nie je ľahká, čierno-biela situácia: Nikoho ideálneho tam nemáme, tak aspoň zvolíme niekoho, kto prezentuje bohumilé postoje v základných otázkach.

Starý pán chápavo pokýva hlavou: „Áno, áno, nezávideniahodné. Ako keď sa dakedy Andrej Hlinka posúval k autoritatívnej politike a obdivu k Hitlerovi – ale nikto lepší nebol a z Východu sa už ozývala hrozba komunizmu. Určite keby ste tam dnes mali niekoho, kto nepôsobí už od pohľadu cirkusovo egomaniacky, naopak, má za sebou život skutočnej kresťanskej integrity a nekontroverznú povesť, to by bolo iné...“

Tu zrozpačitieme a uhýbame pohľadom...

„Však?“ dožaduje sa rodák našej reakcie.

Nakoniec neochotne pripustíme, že Mikloško by ten profil predsa len spĺňal lepšie.

„Tak potom kde je problém??“ nechápe návštevník.

„Nuž, toho nemá zmysel voliť – nemá žiadnu šancu.“

„Ako to? Veď vás kresťanov je tu ešte stále pomerne dosť, nie? Stačilo by, aby ste sa neondeli.“

„Ale... nám sa nejako nežiada voliť práve jeho...“

„Čo presne proti nemu máte? Vari horšie veci ako proti tamtým?“

„Nuž... niekto povedal, že je to šašo... Neviem, vraj sa v politike nechoval zle... ale asi to s tým šašom bude pravda. Ten jemný hlások... Nás lákajú silné osobnosti - on vôbec nemá taký hrozivý výraz ako napríklad toť Štefan!“

Starý pán chvíľu lapá dych. Je však čiperný a slovenčina mu stále ide, tak opäť začne priveľmi otvorene formulovať: „Keby ten človek nekandidoval, aj by som veril, že nejde len o zámienku dať priechod vašim alternatívnym anti-demokratickým chúťkam... Zaujímavé – pri podpore iných kandidátov zužujete kritéria rozhodovania len na otázku, či sú ich proklamácie v súlade s vašimi hodnotami a všetky ostatné výhrady idú bokom, ale pri Mikloškovi odrazu toto už nestačí, razom začína byť rozhodujúce iné kritérium: či má podľa predbežnej ankety šancu sa prebojovať do druhého kola. Ale takto iba zahadzujete jedinečnú príležitosť nerobiť stále osudné kompromisy!! A on iba preto nemá dosť percent!“

„Veď práve preto nemá zmysel ho voliť.“

„Mal by viac, keby ste ho volili!“

„Volili by sme ho, keby mal šancu!“

„Hm... tak ja by som sa hádam už pobral. Môžete mi pozrieť najbližšie lietadlo?“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo