Niečo k Valentínovi... alebo Ako som sa naučila po anglicky

Niečo k Valentínovi... alebo Ako som sa naučila po anglicky

Už dávno som chcela napísať niečo pekné. Všade okolo nás – v správach, blogoch, komentároch – prevládajú skôr kritické veci, ťažké témy a negativizmus. Tak som chcela niečo na odľahčenie. Pretože reálny život prináša oveľa krajšie a zaujímavejšie momenty než tie, o ktorých nás informujú médiá. Bez ohľadu na to, či práve vládne dusná predvolebná atmosféra alebo je tzv. uhorková sezóna.

Dnes je Valentína, takže ponúkam niečo na túto tému – vzťah „ja a angličtina“ a ako to nakoniec všetko dobre skončilo :-).

Povinnú školskú dochádzku som absolvovala v socialistických časoch a vtedy mi angličtina bola na míle vzdialená, keďže ako cudzí jazyk sa na prvom mieste učila ruština. To mi celkom vyhovovalo, pretože sa to ľahko učilo a mala som výborné učiteľky ruštiny.

Na strednej škole nastal čas vybrať si druhý cudzí jazyk. Vtedy som už o angličtine čosi tušila a vytvorila som si k nej vzťah – antagonistický. Ja ako človek s analytickým myslením, uznávajúci logiku a pravidlá, som nechápala, ako môže niekto používať jazyk, kde sa inak píše a úplne, ale úplne inak vyslovuje. Zvolila som si nemčinu. To som však netušila, že angličtina ma čoskoro dobehne.

Bolo to v treťom ročníku gymnázia, keď som sa zoznámila s počítačmi. Programovanie ma začalo baviť a tak som bola nútená začať používať aj pár anglických slov ako input, print, if a pod. Na mojom vzťahu k angličtine sa však nič nezmenilo, odmietala som používať užvatlanú a nezrozumiteľnú výslovnosť a tvrdohlavo som slovko writeln čítala ako „vriteln“ a nie „wrajtlajn“. Až do prvého ročníka na vysokej škole...

Študovať som išla samozrejme výpočtovú techniku. Na vysokej škole sa nás už nepýtali, aký cudzí jazyk si zvolíme, ale automaticky nám bola pridelená angličtina. Zároveň nám boli pridelené dve vyučujúce, každá so svojráznou metódou vyučovania. Prvá nám dávala na domácu úlohu naučiť sa zo skrípt s anglickými odbornými textami slovíčka, ktoré boli vzadu v slovníku – vždy 50 v poradí podľa abecedy. Premyslené to mala dobre, po pár týždňoch sme mohli mať zmáknuté všetky odborné slovíčka od A po Z, keby sme to samozrejme ako študenti neflákali. Dodnes si z toho pamätám len pár slovíčok od písmena A, lebo v začiatkoch som sa to ešte poctivo učila. Tie slovíčka sú: acceleration/zrýchlenie, .... a to je asi tak všetko.

Druhá vyučujúca mala pre nás pripravenú novú metódu ako sa jednoducho a rýchlo naučiť prekladať z angličtiny do slovenčiny. Vychádzala z toho, že my ako vedci nepotrebujeme až tak komunikovať bežnou angličtinou, ale potrebujeme si vedieť preložiť anglické odborné texty. Učila nás rozpoznávať vo vete jednotlivé vetné členy a farebne si ich označovať. S pomocou slovníka a ešte nejakých pomocných tabuliek sme potom vetu preložili. Základnou pomôckou na cvičeniach z angličtiny boli farebné pastelky. Spravila som ale chybu, že som si kúpila sadu len šiestich farieb. Chýbala mi fialová, ktorou sa označoval vo vete predmet a tak som si ju na cvičeniach musela neustále požičiavať od susedy. Podobnú chybu spravili aj ďalší spolužiaci a tak sme si požiačiavali krížom-krážom. Snáď preto sme sa až tak nesústredili na vyučovanie a snáď preto sme sa to až tak dobre nenaučili.

Iste chápete, že nebol dôvod na žiadne sympatie z mojej strany a vzťah k angličtine zostal nezmenený. A okrem tých pár slovíčok, čo som používala pri práci s počítačom som ju vôbec nepotrebovala. Ale ako hovorí klasik: „Nikdy nehovor nikdy“...

Po čase – to už bolo pár rokov po revolúcii, hranice sa otvorili a angličtinu bolo počuť stále viac a viac – som sa začala pohrávať s myšlienkou, že vedieť po anglicky by nemuselo byť márne. Keďže som mala čas aj možnosti, prihlásila som sa do kurzu. Nie však do prvého stupňa, ale hneď do druhého. Nebudem predsa strácať čas so začiatočníkmi, keď už niečo viem z vysokej školy.

Stavať na vedomostiach z vysokej školy sa však hneď na prvej hodine ukázalo byť dosť ambiciózne. Lenže ja sa len tak ľahko nevzdávam a usúdila som, že ak chcem s ostatnými udržať krok, tak sa musím doma učiť nielen opakovanie z minulej hodiny, ale aj to, čo bude nabudúce. Tajne som si vopred pozrela, čo bude v budúcej lekcii, aby som na hodine nebola ako vyoraná myš. A fungovalo to. Postupne som sa do toho dostala a povedzme, že sa som naučila po anglicky celkom obstojne. Aspoň som si to myslela...

Takže keď som uvidela v novinách inzerát na konkurz o štipendium na študijný pobyt do USA, tak som sa prihlásila. Vedela som, že roky, ktoré som angličtinu ignorovala, už nedobehnem a že nevyhrám – ale aspoň si zmeriam sily s ostatnými a bude to pre mňa zaujímavá skúsenosť. Tak aj bolo – na testoch som svoj hendikep jasne cítila, ale bojovala som. Z dvoch prihlásených kandidátok som bola najlepšia a vyhrala som to. Takže, nikdy nehovor nikdy...

Ak som si dovtedy myslela, že angličtinu ako-tak ovládam, tak po príchode do USA sa ma zmocnilo zúfalstvo, že nič neviem. Nikomu som nerozumela, nič som nevedela povedať. Konfrontácia so živou angličtinou bola tvrdá. Ale čoskoro som sa naučila pohybovať aj v novom prostredí a dospela som k poznaniu, že nie je dôležité rozumieť – stačí sa tváriť, že rozumieš. Vďaka tomu som šesťtýždňový pobyt úspešne prežila a samozrejme, som sa aj veľa naučila.

Takže to je môj príbeh, na začiatku ktorého bola antipatia, potom tvrdá drina a nakoniec – Valentínska bodka: po čase som sa zoznámila so svojím terajším manželom, ktorý je vyštudovaný angličtinár s bohatou pedagogickou i prekladateľskou praxou a teraz sa už naozaj bez problémov všade dohovorím po anglicky :-).

 

Obrázok zdroj: http://clipart-library.com/clipart/kiMbyR7qT.htm

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo