Sex náš každodenný... Humanae vitae v praxi

Sex náš každodenný... Humanae vitae v praxi

K 15-temu výročiu sobáša. Krátka bilancia pozitív a negatív postoja: PPR áno – antikoncepcia nie.

Sme ešte mladé, môžem povedať dospievajúce manželstvo. Posolstvo HV sme prijali za svoje z vnútorného presvedčenia, akosi automaticky, hneď od začiatku. Konkrétne: prirodzené plánovanie rodičovstva áno – antikocepcia nie. Jednoducho sme akceptovali to, čo hovorí pápež.

Cirkev zostáva verná svojmu učeniu, keď uznáva, že manželia môžu brať do úvahy neplodné obdobia, alebo keď vyhlasuje za vždy nedovolené používanie takých prostriedkov, ktoré priamo prekážajú počatiu. Oba tieto prípady sa hlboko odlišujú: v prvom prípade manželia oprávnene využívajú možnosť, ktorú im dala príroda; v druhom zasa prekážajú, aby počatie prebiehalo podľa svojho prirodzeného poriadku.
Treba však súčasne uznať, že iba v prvom prípade sa manželia vedia zdržať manželského styku v plodných obdobiach, kedykoľvek z primeraných dôvodov nie je želateľné počať dieťa. Keď sa však vráti neplodné obdobie, užívajú manželský styk, aby si prejavovali vzájomnú lásku a udržovali sľúbenú vernosť. Keď takto konajú, zaiste vydávajú svedectvo o pravej a celkom správnej láske. (Humanae vitae, 16)


Spočiatku bol náš dôverný manželský život bez akýchkoľvek pozorovaní podľa metódy prirodzeného plánovania rodičovstva. Až po čase sme nabehli na rytmus sledovania období manželkinho cyklu striedania plodných a neplodných dní. Najprv s cieľom počať dieťa, neskôr tiež zvýšiť pravdepodobnosť želaného pohlavia, a časom ako deti pribúdali, sme dospeli do fázy, o ktorej hovorí HV:

Ak jestvujú primerané dôvody, ktoré pochádzajú z telesného alebo duševného stavu manželov alebo z vonkajších okolností, podľa učenia Cirkvi manželia môžu sledovať prirodzený rytmus obsiahnutý v plodivých schopnostiach tak, že budú manželsky obcovať iba v neplodnom období, a tak kontrolovať pôrodnosť. (Humanae vitae, 16)


Každé dieťa je Božím darom
Každé dieťa je Božím darom (foto: autor)

Po päťnástich rokoch vzťahu – v januári sme mali výročie svadby – je to dobrá príležitosť na malú bilanciu našej spoločnej skúsenosti. Či si vieme ako partneri naplno užiť spoločné chvíle a keď potom príde obdobie, že sa na obmedzený čas určitým spôsobom zriekame plnosti intímneho spolužitia, čo niekedy nemusí byť bez napätia a nervozity, či je stále nad tým naše spoločné rozhodnutie pre vernosť ideálu, ktorý chceme obaja s Božou pomocou napĺňať.

K tým obdobiam odriekania sa dá zjednodušene povedať, že je to tak, ako keď sa na Štedrý deň nič neje a potom si človek pri večeri oveľa lepšie vychutná každé sústo: jablko, mandarínku, kiwi, oplátky s medom a cesnakom, kapustnicu... Alebo ako keď sa na Veľký piatok celý deň postíte o chlebe a vode a potom (hneď po polnoci) si dáte pomarančovú šťavu. Bude Vám chutiť ako najlepší džús, aký ste kedy pili. Áno, podľa mňa je tam aj tento prvok a napomáha k nežnosti, dynamike a objavovaniu stále niečoho nového vo vzájomnom intímnom darovaní sa manželov.

Pokúsim sa však vyjadriť aj niečo zložitejšie. A síce, ako sa s vernosťou tomuto rytmu a s plynúcimi rokmi sexuálny život manželov rozvíja a rastie. Hovorí o tom aj jeden dokument 2VK.

Muž a žena, ktorí manželskou zmluvou „už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mt 19, 6), si dôverným spojením svojich osôb a svojho konania preukazujú vzájomnú pomoc a službu, prežívajú zmysel svojej jednoty a čoraz plnšie ju dosahujú. (Gaudium et spes, 48)
Sama povaha nerozlučiteľného zväzku medzi osobami a dobro detí si totiž vyžadujú, aby sa aj vzájomná láska manželov prejavovala, prehlbovala a dozrievala správnym spôsobom.  (Gaudium et spes, 50)


V mnohom nás na našej ceste inšpiroval poľský kapucín Xaver Knotz, ktorý sa venuje sprevádzaniu manželských párov, najmä čo sa týka ich intímneho partnerského života. Manželia mu rozprávajú o svojich skúsenostiach a on ako službu ďalším párom sprostredkováva tieto skúsenosti doplnené kresťanským pohľadom (teologickým, biblickým, psychologickým, filozofickým-personalizmus), aby manželom pomohol rásť v kresťanskej zrelosti aj vo sfére sexuality. Vedie semináre, dáva prednášky, vydáva knihy...

Knotz napríklad hovorí, že manželia si môžu vzájomnú lásku vyjadrovať prejavovaním si nežností aj v období manželského zdržiavania sa, pokiaľ sú si vedomí hranice (v období, keď nechcú počať dieťa, v zmysle vyššie povedaného) a tú hranicu pomenoval jasne a presne: ovládať resp. korigovať svoje vzájomné sexuálne vzrušenie tak, aby nedošlo k výronu mimo pohlavných orgánov manželky, čiže nedošlo k nemu vôbec (v období, keď nechcú počať dieťa). Počas ostatných dní cyklu v mesiaci, čo je teda väčšina dní (pozn. je to individuálne) v danom mesiaci, si samozrejme manželia vzájomnú lásku prejavujú naplno vrátane úplného vyvrcholenia oboch partnerov.

Vždy niekoľko dní v mesiaci je to teda, obrazne povedané, určitý tréning ovládania sa v tom zmysle, že manželia si aj vtedy prejavujú vzájomnú nežnosť a to spôsobom, ktorý napomáha ich spoločnému ars amandi. Tejto témy sa citlivo dotýka aj pápež Ján Pavol II. vo svojej knihe Láska a zodpovednosť. O umení milovať, na ktoré sa vo svete nazerá viac z perspektívy rôznych techník vzájomného obšťastňovania sa partnerov, pápež hovorí ako o kultúre manželských vzťahov, ktorá sa v jeho ponímaní prejavuje okrem iného aj snahou manželov navzájom preniknúť do sveta toho druhého pri ich intímnom stretnutí.

Nesebecká neha v manželských vzťahoch poskytuje schopnosť ochotne vstúpiť do emócií a zážitkov svojho partnera, čo môže zohrávať dôležitú úlohu pri harmonizácii manželského styku. Pre manžela to znamená pochopiť, aby pozvoľne stupňoval sexuálne vzrušenie svojej manželky a ovládal svoje reakcie s cieľom priviesť ju k spoločnému vyvrcholeniu. Ak je táto neha prítomná, potom sa manželia vždy na základe pohnútok lásky, usilujú zámerne pracovať na svojom načasovaní, aby sa navzájom priviedli k plnosti radosti zo svojho zjednotenia. (ChW, s.161)


Páter Knotz často používa slovné spojenie „celebrovanie (slávenie) manželského (sexuálneho) aktu“, čím naznačuje podobnosť so slávením liturgie Eucharistie: vzdialenejšia príprava na toto slávenie, bezprostredná príprava (predohra), špeciálna atmosféra (sviečky, hudba, parfém...), oblečenie, ktoré napomáha ku slávnostnejšej atmosfére. Toto slávenie má dynamiku, spád, vyvrcholenie... Je prostriedkom, ktorým sa osoby manželov spájajú navzájom, a spájajú sa aj s Bohom – ako prostredníctvom všetkých ostatných sviatostí sa veriaci určitým spôsobom spájajú s Bohom – prežívajú Jeho prítomnosť. Radostnú, intenzívnu, vzrušujúcu, plnú nadšenia a vášne pre partnera. Veď týmto svojím konaním majú účasť na Božom stvoriteľskom diele a Pán Boh keď niečo tvorí, určite sa pri tom nenudí. Preto chce, aby sa aj Jeho spolupracovníci nenudili pri tom najvznešenejšom stvoriteľskom akte – odovzdávaní nového života.

Pre nás s manželkou boli veľmi inšpiratívne jeho slová, video-prednášky a knihy. Vlastne chcem pri svojom bilancovaní v tomto článku povedať v zásade iba dve veci. Po prvé, nadobúdame presvedčenie, že asi to bude naozaj pravda, čo hovorí Cirkev.

Boží zákon zjavuje plný význam manželskej lásky, chráni ju a vedie k skutočnej ľudskej dokonalosti. Nemôže jestvovať naozajstné protirečenie medzi Božími zákonmi o odovzdávaní života a o udržovaní pravej manželskej lásky. (Gaudium et spes, 49)


Vidí sa mi, že naša spoločná pomerne krátka skúsenosť nám potvrdzuje, že vhodne prežívané (v zmysle vyššie povedaného) pravidelné relatívne krátke obdobia sexuálnej zdržanlivosti sú stimulujúce (t.j. majú pozitívny dopad vo viacerých rovinách) na sexuálnu aktivitu manželov.

Po druhé, stále viac si uvedomujem, že sviatosti Cirkvi sa navzájom dopĺňajú. Vysvetlím, čo tým myslím. Jednoduchá implikácia „Ak sa pre manželov toto pozvanie Cirkvi stane ich životným štýlom, potom ich to ‚núti‘, v dobrom zmysle slova, často prijímať aj iné sviatosti, najmä Eucharistiu a sv. zmierenia“ je tiež pravda, ale celé je to o niečo zložitejšie.

Sviatosti nie sú oddelené, navzájom nesúvisiace entity, ale sú vo vzájomnom vzťahu, lebo majú jeden spoločný zdroj. Hoci špecifická sviatostná milosť je vlastná každej sviatosti, vždy je to milosť Ducha Svätého udelená Kristom, aby premieňala tých, čo ju prijímajú, pripodobňujúc ich Božiemu Synovi. Ovocie sviatostného života spočíva v tom, že Duch adoptívneho synovstva zbožšťuje veriacich, dotvára ich viac na Boží obraz. (KKC, 1129)

Každá sviatosť Cirkvi má svoju matériu (znak, symbol) plus formu (prorocké slová). Napríklad:

  • Krst = krstná voda + liatie vody na hlavu (ponorenie) spojené so slovami
    „Ja Ťa krstím...“
  • Eucharistia =  Chlieb a víno + slová premenenia „Toto je moje telo...
    Toto je moja krv...“
  • Udelenie posvätného stavu = vloženie rúk biskupa na hlavu svätenca + konsekračná modlitba
  • atď.

Pri sviatosti manželstva je znakom (matériou) manželská zmluva. Aktérmi manželskej zmluvy sú muž a žena, ktorí slobodne vyjadria svoj súhlas (forma). Katechizmus ďalej hovorí, že súhlas spočíva v ľudskom úkone, ktorým sa manželia navzájom odovzdávajú a prijímajú. Táto výmena súhlasu medzi manželmi sa považuje za nevyhnutný prvok, ktorý dáva vznik manželstvu. Nevyhnutný, ale nie postačujúci, pretože ním je manželstvo len uzavreté, ale nie dokonané.

Dokonaným sa manželstvo stáva až po sobášnom obrade v kostole, keď nastane svadobná noc a odohrá sa to, čo je právnickým jazykom vyjadrené takto: Manželia ľudským spôsobom medzi sebou vykonali manželský úkon, sám osebe vhodný na splodenie dieťaťa, na ktorý je manželstvo svojou prirodzenosťou zamerané a ktorým sa manželia stávajú jedným telom. (CIC, Kán. 1061)

Teda až prvé sexuálne spolunažívanie manželov robí uzavretie sviatosti manželstva úplným. Znamená to, že sexuálny akt manželov je priamo včlenený do ich vzájomného vyslúženia si sviatosti manželstva a každý ich ďalší spoločný intímny akt ich napája na tento sviatostný prameň: je pre nich zdrojom (aj) duchovnej posily a osobného posväcovania sa. Krátko odbočím: Ako zvyknú hovoriť učitelia duchovného života, niet nad intenzívny a pravidelný sviatostný život.

Inými slovami, (prvý) sexuálny akt je súčasťou vzájomného vyslúženia si sviatosti manželstva medzi snúbencami. Toto tvrdenie nám môže pomôcť „dekódovať“ vyjadrenia Magistéria, ktoré hovoria o sexualite, aby sme lepšie pochopili, aká vznešená je táto činnosť manželov v Božích očiach.

Boh, Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu zachovávať život.
(Gaudium et spes, 51)
Spájajúc sa v jednom tele, predstavujú zasnúbenie Božieho Syna s ľudskou prirodzenosťou. Preto „v radostiach lásky a ich rodinného života im Kristus už na tomto svete dáva vopred zakúsiť Baránkovu svadobnú hostinu“. (KKC, 1642)
Manželská láska sa osobitne prejavuje a uplatňuje vlastným manželským úkonom. Úkony, ktorými sa manželia intímne a čisto spájajú, sú čestné a dôstojné, a ak sa konajú spôsobom skutočne ľudským, vyjadrujú a napomáhajú vzájomné darovanie sa, ktorým sa navzájom radostne a vďačne obohacujú. (Gaudium et spes, 48)


Sviatosti sú komplementárne aj v tom zmysle, že jedna správne prežívaná-prijímaná sviatosť napomáha k prejavom dobrého ovocia aj z ostatných sviatostí, ktoré veriaci prijal. A naopak, nejaký „defekt“ v prežívaní jednej sviatosti sa prejaví na ochabnutí sviatostného života ako celku. Preto si myslím, že ak je medzi kresťanmi rozšírené používanie antikoncepcie alebo prerušovanej súlože, tak potom to bude mať „sviatostný dopad", ktorý sa prejaví ako nechuť, resp. nedostatok „duchovného hladu“ po ostatných sviatostiach: zriedkavá účasť na bohoslužbách, spoveď raz, dva-krát do roka...

No platí to aj naopak: Ak sa v kresťanoch uzdraví ich pohľad na sexualitu a jej prežívanie, potom to bude mať celkový vplyv aj na intenzitu a hĺbku ich náboženského života. Možno práve preto pápež Ján Pavol II. začal svoj pontifikát päť rokov (!) trvajúcou sériou stredajších katechéz na tému sexuality, pričom prezentoval katolícky pohľad na intímny vzťah muža a ženy v Božom pláne a vysvetľoval ho nie iba z teologickej a biblickej perspektívy, ale aj na základe svojich pastoračných skúseností z duchovného sprevádzania manželských párov. Tie dopĺňal myšlienkami kresťanského personalizmu, ktorému sa venoval ako univerzitný profesor. Neskôr bol tento cyklus katechéz popularizovaný ako tzv. Teológia tela.

Mám známych medzi kresťanmi-katolíkmi, ktorí sú presvedčení, že terajší postoj Cirkvi voči antikoncepcii je podobná pozícia, akú mali v minulosti niektorí jej predstavitelia, keď zastávali názor, že Zem je plochá a postihovali tých, ktorí vedeckými pozorovaniami a matematickými výpočtami potvrdzovali niečo iné. (G. Bruno, G. Galilei, M. Kopernik) Rovnako ani dnes vraj Cirkev neakceptuje prínos vedy a nových technológii pre skvalitnenie života ľudí.

Pápež Ján Pavol II. sa tejto téme venoval veľa rokov. Čítal som skoro všetky jeho knihy, počúval príhovory, zúčastňoval sa na jeho sv. omšiach pri jeho návštevách našej krajiny... Som asi typickým predstaviteľom JP2 generácie. Poznám jeho víziu a asi som ju aj pochopil, ale nie je jednoduché sprostredkovať ju na pár riadkoch.

Život nachádza svoj zmysel v prijatej a darovanej láske, z ktorej sa rodí úplná pravda o ľudskej pohlavnosti a plodení. Úcta k životu si vyžaduje, aby veda a technika boli vždy podriadené človeku a jeho integrálnemu rozvoju. (Evangelium vitae, 81)


Iní ľudia v našom okolí si zasa myslia, že oba prístupy, prirodzené metódy aj antikoncepcia, sú rovnocenné, lebo vlastne nimi manželia dosahujú ten istý cieľ, ktorým je vyhnúť sa počatiu. Rovnaký cieľ, a len prostriedky na jeho dosiahnutie sa líšia.

Tieto a iné pohľady reflektoval pápež Pavol VI. vo svojej encyklike.

Či nemožno usudzovať, že úmysel nižšej, ale rozumnejšej plodnosti môže zmeniť zákrok, ktorý fyzicky spôsobuje neplodnosť, na dovolenú a plánovanú kontrolu pôrodnosti? Či nie je dovolená mienka, že cieľ plodiť deti sa týka skôr života manželov ako celku než ich jednotlivých úkonov?
Nebolo by vhodné vzhľadom na terajšie životné okolnosti a na význam, ktorý majú manželské styky pre svornosť a vzájomnú vernosť manželov, prehodnotiť doteraz platné mravné normy, najmä ak sa berie do úvahy, že ich možno zachovávať len s veľkou, niekedy až hrdinskou námahou?
Veď nielen pracovné a bytové podmienky, ale aj narastajúce požiadavky v ekonomickej oblasti i v oblasti vzdelávania a výchovy mládeže vytvárajú také životné okolnosti, v ktorých je dnes často veľmi ťažké primerane sa postarať o väčší počet detí. (Humanae vitae, 2, 3)


Som presvedčený, že Boh rešpektuje našu slobodu. Preto nás i Cirkev pozýva k morálnemu životu, ktorý má svoj prameň vo viere v Boha, ktorý nám zjavuje svoju lásku. Nasledovanie tohto láskavého pozvania nám dáva v čoraz väčšej miere zakúsiť bohatstvo Božieho života a napredovať k dokonalosti lásky. (KKC, 2087)

Učenie Cirkvi ašpiruje dať hlbší zmysel – sexualite i celému životu. Mysím si, že keď budeme robiť svoju ďalšiu bilanciu, a potom aj tú konečnú, nebudeme mať pocit: Cirkev nás prekabátila. Najmä nie v tom, o čom je tento text.

Toto naše zdieľanie v rámci prebiehajúceho „Týždňa manželstva“ chce byť malým príspevokom k spoločnej reflexii, či ideme spávne. Chce pomôcť objaviť túžbu po obnove a rozhnodutí slobodne sa podriadiť Bohu v poslušnosti viery.

Ako keď sa Nevesta podriaďuje svojmu Ženíchovi a on ju urobí šťastnou v plnosti.

 

Použité skratky:
2VK  – Druhý vatikánsky koncil
CIC   – Kódex kánonického práva
HV    – Humanae vitae
ChW – Christopher West: Radostná zvesť o sexe a manželstve
Kán.  – kánon
KKC  – Katechizmus katolíckej cirkvi
Mt     – Evanjelium podľa sv. Matúša
PPR  – prirodzené plánovanie rodičovstva

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo