A čo bude po brexite?

A čo bude po brexite?

Chcem napísať len pár riadkov o dojmoch z Brexitu (film).

Jaro Daniška trefne popísal to, čo vo filme možno odpozorovať; kde sa nachádza napätie, o čom vypovedá. Mne však v Jarovom texte akosi chýbalo zdôraznenie ešte ďalšieho aspektu filmu – že obnažuje pragmatickosť politiky dneška; hoci motivovanú šľachetnými cieľmi, oprostenú však o hlbšiu myšlienku, zmysel a víziu.

Referendum o brexite, podobne (prirodzene nie rovnako) ako voľby prezidenta USA v roku 2016 – najmä však výsledky oboch – vypovedajú o niečom viac, ako len o voľbe občana. Vypovedajú o identite, pocitoch straty a neistoty, o národnom sentimente, o nespravodlivosti a neprávosti, o pocitoch a vášňach.

Tieto aspekty sú na mieste. Je pravdou, že na mnohých sa zabudlo, ako to ukazuje aj Brexit – film. Je pravdou, že politika podľahla elitárstvu, istej forme uzavretia sa do slonovinových veží abstraktného kozmopolitizmu, ktorý bežnému človeku prirodzene nič nehovorí. Komukoľvek, kto je viazaný k rodine, pôde, vlasti, tradícii, predkom atď., budú romantické, no bezduché idei globalizmu pripadať absurdné. Je to tak oprávnene. Ľudské spoločenstvo, teda najbližšie okolie každého z nás, má jeden hlavný cieľ – priviesť človeka k blaženosti, úplnému pravému šťastiu a naplneniu, ktoré je mimo časopriestorovosti. Ak nevykonáva túto funkciu, je nanič. Snaha o ukotvenie človeka v abstraktnosti "globálneho občianstva" je prázdnou floskulou odsúdenou na neúspech.

Film Brexit ale neukazuje (len) oprávnený sentiment, či skôr nárok jednotlivca voči spoločenstvu, v ktorom je pevne ukotvený a ktoré je geneticky, kultúrno-eticky a teritoriálne ohraničené. Neukazuje ľudí hlasujúcich za brexit, ktorý by silno vnímali rodinu, komunitu a národ ako najlepšie prostriedky k dosiahnutiu šťastia. Brexit nie je žiadnou ilustráciou potreby spoločenstva, ktoré je primárne „pred-politické“; teda také, ktoré vzniká a je udržiavané dobrovoľne, z lásky, úcty a úžasu, pre ono samotné, so snahou zachovať si čo najbližšie kontakty, z ktorých plynie čo najosobnejšia zodpovednosť (subsidiarita). Nekoná sa žiadna verejná obhajoba idei zdieľaného teritória, susedstva, dobročinnosti, obety, práva a povinnosti, občianskej cnosti a cti. Ponúka sa len suchý a chladný opis stavu, v ktorom sa nachádzame – atomizovaní, schopní nanajvýš pragmaticky a utilitaristicky hodnotiť svoje konanie; zameraní na istú formu okamžitého, hmatateľného úspechu, ktorý každý z iných strán vnímame ako rovnako morálny, rovnako dobrý a oprávnený. Jednoducho polarizácia, ktorá je alarmujúca.

Nigel Farrage, ako aj ostatné tváre brexitu, sú toho príkladom. Bez toho, aby som krivdil Dominicovi Cummingsovi, ktorý – ako sa zdá – si uvedomil dosah toho, čo vykonal, tvrdím, že film zobrazuje realitu chladného individualistického pragmatizmu, ktorý drží okovy nad moderným človekom. Vieme čo a ako robiť pre to, aby sme dosiahli nejakého víťazstva. Je však víťazstvo v súťaži organizovanej debatnou asociáciou na niečo dobré? Nepoukáže len na rétorické schopnosti víťaza? Nič viac, nič menej. O pravdu a dobro zvádzať boj netreba. Treba len zvíťaziť - efektívne. 

Chýba nám hĺbka. Nehľadíme viac do budúcna, lebo nehľadíme na zmysel, dosah a morálnu povahu toho, čo konáme. Vo filme Brexit mi chýbalo jediné – zhodnotenie, či je vlastne Brexit dobrý pre človeka, Brita - a prečo. Bez pragmatizmu. Bez túžby po víťazstve či moci. Prosto pre človeka. 

 

 

obr.: geektyrant.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo