Šťastie? Čo to je a môže byť vôbec človek šťastný, keď nefilozofuje?

Šťastie? Čo to je a môže byť vôbec človek šťastný, keď nefilozofuje?

Ako sa máš? Si šťastný? Otázky, s ktorými sme konfrontovaní denne a zdá sa, že celý náš život sa točí okolo tej jednej a istej veci, šťastia. Zdá sa, že všetci chcú byť šťastní po celý život, no rôzni ľudia si na otázky: Ako môže byť človek šťastný? Čo to šťastie je?, odpovedajú rôzne. Avšak všetci konajú, tak aby boli šťastní, teda šťastie človeka musí byť konečný cieľ, ku ktorému sa snažíme dostať.

Keď sa v dnešnej spoločnosti spomenie slovo filozofia, väčšinou nesie negatívnu konotáciu slova. "Zase filozofuješ..", "Prestaň filozofovať!"

Ale čo je skutočne filozofia? Podľa starých grékov je to “Láska k múdrosti”, hľadanie a poznávanie princípov. Avšak my múdrych ľudí nazývame tých, ktorí robia dobré rozhodnutia, vedia ako žiť. Teda múdrosť je umenie žiť dobre, preto filozofia je láska k dobrému životu. Takto nám zrazu filozofia naberá nový rozmer, pretože doposiaľ sme filozofov vnímali ako nepraktických ľudí a zrazu zisťujeme, že filozofia je umením dobrého života, je robením dobrých rozhodnutí, čo je taktiež len obdobné pomenovanie pre cnosti.

Prečo teda filozofovať? A prečo môže byť človek šťastný, len keď filozofuje?

Určite jednak preto, že filozofovanie je napĺňanie „ergon“, funkcie človeka. Všetko konáme pre nejaké dobrá, teda hľadáme nejaké dobro samo o sebe. Aristoteles hovorí o dobrom živote, eudaimonii, ako najvyššom ľudskom dobre, ľudskej blaženosti. Avšak k tomuto stavu, zdá sa, sa môžeme dostať len cez život riadený rozumom, pretože len ten dokáže naplniť funkciu človeka. Tak ako je kôň koňom „šťastným“, keď robí to, čo kôň má robiť, tak je aj človek človekom, keď koná podľa svojej funkcie. Človek sa odlišuje od zvierat najmä schopnosťou racionálne myslieť, preto je človek šťastný len vtedy, keď skúma podstatu vecí, a na základe tejto podstaty koná v zhode s rozumom. Ale zdá sa, že je rozdiel medzi konaním v zhode s rozumom a konaním dobrým v zhode s rozumom, tak ako funkciou harfistu je hrať, tak úlohou dobrého harfistu je hrať dobre. Preto dobrý život, šťastie sa dá dosiahnuť len vtedy, keď konáme dobre v zhode s rozumom, teda konáme cnostne.

Ako spomína Ján Pavol II, filozofia je predpokladom k šťastiu.

Ako môžem byť šťastný bez toho, aby som vedel, čo to šťastie je? Zdieľať

Hovorí sa, že kto nehľadá, ani nenájde. Vychádzame z toho, že šťastie je konečný cieľ. Ak sa filozofovaním človek pýta, čo je šťastie, dochádza k nejakej odpovedi. Táto odpoveď určuje všetko jeho konanie, pretože k tej odpovedi smeruje všetko jeho konanie. Z toho vyplýva, že aby sme zistili podstatu šťastia, si musíme položiť otázku, čo je šťastie. Nasleduje zamýšľanie a nakoniec odpoveď, od ktorej závisí celý život. Teda filozofické pátranie po teoretickej znalosti princípov sa uplatňuje aj v praktickej rovine v konaní v danej chvíli. To avšak neznamená, že nevieme byť šťastní bez filozofického pátrania, výsledky takéhoto pátrania môžeme prebrať po niekom, kto to urobil za nás a riadiť sa presne tak isto, rozumne. No stále to filozofovanie niekto urobiť musel. Preto je filozofia predpokladom pre šťastie a vďaka viere dnes môžu žiť aj obyčajní ľudia lepšie ako niektorí filozofi.

Filozofia je konečný cieľ. Povedali sme, že šťastie nie je stav, ale aktivita, ale niektoré aktivity sú konané pre nejaké iné dobrá, niektoré pre aktivitu samotnú. Šťastie, ako sa zdá, je aktivita v zhode s cnosťami, ktorej nič nechýba, a teda je aktivitou hodnou konania pre ňu samotnú. Je dobré konať dobre. Ak je šťastie aktivita v zhode s cnosťami, tak rozmýšľaním nad tým, čo je to dobré, je dobro samo o sebe, pretože sa najviac podobá šťastiu ako aktivite. Rozmýšľanie nad tým, čo je dobré, je filozofia, preto šťastie sa nachádza pomocou filozofie, teda ak je šťastie konečný cieľ, tak je šťastie filozofovať. Niekto, napr. Aristoteles by mohol namietať, že okrem teoretického šťastia, filozofie, existuje ešte aj praktické šťastie, politická veda, služba iným. Proti tejto námietke sa dá povedať, len že nato aby nám skutočne mohlo ísť o politické dobro, dobro iných, musíme tiež viesť cnostný život, čo predpokladá filozofiu, pretože ako by sme vedeli, čo je dobro pre ostatných, keď ani nevieme, čo je dobré. Teda aj politické vedy vychádzajú z filozofie, keďže chcú dobro pre ostatných.

Mnohí, vrátane modernistických ateistických filozofov ako je Sam Harris, môžu povedať, že k šťastiu netreba filozofiu, pretože šťastie spočíva v čo najväčšom pôžitku, v naplnení našich túžob a minimalizovaní našich bolestí.

Hormóny ako dopamín, serotonín, endorfín nám spôsobujú práve takéto šťastie. Príroda vymyslela „reward“ systém, ktorý v Darwinovej teórii, slúži ako odmena za dosiahnutie výsledku, teda ako motivácia k nejakému činu. V konečnom dôsledku je naše správanie motivované iba vzhľadom na pôžitok. Dôsledkom tohto je, že stále potrebujeme viac pôžitku aby sme dosiahli tento pocit, teda je takéto naháňanie pocitu šťastia neudržateľné a mnohokrát vedie k smrti, napr. predávkovanie drogami. Je toto šťastie? Chceli by sme byť šťastní, tak ako v Huxleyho diele Prekrásny nový svet? Braním tabletiek na stimulovanie týchto hormónov? Podľa tejto námietky sa zdá, že áno. Dáme si myšlienkový experiment: Predstavme si, že máme možnosť ísť do kómy a žiť vo virtuálnej realite, kde by sme boli napájaní na centrá v našom mozgu, ktoré stimulujú hormóny šťastia. Chceli by sme takýto život? Americký filozof Róbert Nozick zistil, že väčšina, takmer všetci participanti experimentu nechceli ísť do takéhoto stavu. Preto prišiel s výsledkom, že “Zažívať šťastie citové, pôžitok, nie je to, čo hľadáme.”

“Zažívať šťastie citové, pôžitok, nie je to, čo hľadáme.” Zdieľať

Hľadáme šťastie v realite. Ale prečo šťastie nemôže byť pôžitok? Ľudia robia aktivity, ktoré im prinášajú pôžitok, avšak zdá sa, že pôžitok samotný je vždy produktom nejakej činnosti. Preto pôžitok nedokáže byť konečným cieľom. Nedá sa konať pre pôžitok. Jem čokoládu a z toho mám pocit príjemnosti, cvičím a z toho sa cítim dobre. Pôžitok je dôsledok aktivity, ktorú robím, preto je pôžitok v takomto prípade krátkodobý stav, avšak ľudia chcú byť šťastní po celý život. Preto pôžitok nie je šťastie, ale skôr vedľajším dôsledkom šťastia. Z toho vyplýva, že pôžitok nie je dobro samo o sebe a ako už vieme naše konanie je vždy konané pre nejaké dobro, ale nie každé dobro je dobro samo o sebe, a práve takéto dobro samo o sebe hľadáme, pretože to je šťastie. Napokon skúsenosť hovorí, že práve tí najchudobnejší, tí čo majú najmenej pôžitku, sú najšťastnejší, i keď je pravda, že životné podmienky napomáhajú k naplnenému životu.

Chceme byť šťastní po celý život. Takéto šťastie podľa Aristotelovsko-Tomistického chápania je hlboký stav naplnenia, ktorý sa dá dosiahnuť iba cnostným životom, ktorý predpokladá filozofovanie. Preto nehľadáme pocitové šťastie, ale skôr plnosť bytia, eudaimonia, ktoré závisí od funkcie človeka.  Funkcia človeka je to, čo ho robí človekom. Človek je človekom ak myslí, preto Aristoteles tvrdí, že pôžitkárstvo, hedonizmus bráni rozumovej činnosti, teda funkcii človeka, pretože pôžitok majú aj zvieratá a tie nekonajú rozumovo. A keďže funkcia človeka je aktivita duše spojená s rozumom, nato aby sme boli šťastní musíme konať podľa svojej prirodzenej funkcie.

Niekto môže namietať, že šťastie vieme dosiahnuť dobrými vzťahmi. Človek ako cicavec je spoločenská bytosť. Nechce skončiť ako Robinson Crusoe na osamelom ostrove. Najdlhšia štúdia, 80 rokov, pod záštitou Harvardskej univerzity, nám hovorí, že šťastie závisí na dobrých vzťahoch.

Šťastie závisí na dobrých vzťahoch. Zdieľať

Veď ako môže byť človek šťastný bez toho aby toto šťastie s niekým zdieľal? Avšak môžeme sa pýtať: „Existuje dobrý vzťah bez toho, aby bol založený na cnostiach?“ Je kvalitný vzťah, keď sa dvaja „majú radi“, no zároveň si krivdia, klamú si? Kde sa najviac ukazuje, že máme dobré vzťahy? Zdá sa, že cnosti sa najviac ukazujú vo vzťahoch k druhým, pretože sa nedá o niekom povedať, že je šťastný, ak sa nedá posúdiť jeho život. Ako sme ukázali šťastie je aktivita duše spojená s rozumom, preto šťastný život môže prežiť len cnostný človek, teda dobrý vzťah, ktorý vedie k šťastiu, len ak je to vzťah dvoch cnostných ľudí, preto nám v láske musí ísť o dobro toho druhého. Záverom je, že dobré vzťahy sú produktom cnostných ľudí. A nato aby sme boli cnostní potrebujeme, ako sme dokázali, filozofovať, konať v zhode s rozumom.

Človek nemôže byť šťastný, keď nefilozofuje, pretože filozofia je napĺňanie funkcie človeka. Filozofia je tiež predpokladom ku šťastiu, pretože skúma, čo to šťastie je, a toto poznanie sa dá aplikovať do praktického života. Zdá sa, že iba filozofia nás dokáže priviesť k šťastiu, ktoré nás uspokojí. Ako sme dokázali, pocitové šťastie to nie je, pretože nedokáže byť konečným cieľom, zároveň nato aby sme mali dobré vzťahy, potrebujeme byť cnostní, a to tiež predpokladá filozofické poznanie.  Preto chceme šťastie, ku ktorému môžeme dôjsť len filozofiou, rozumom.

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo