Čo nič nestojí, za nič nestojí

Čo nič nestojí, za nič nestojí

Až donedávna som sa cítil ako používateľ najlepšieho softvéru na svete: služieb spoločnosti Google. Mapy, ktoré obsahujú aj možnosť pozrieť sa na milióny miest a ulíc na celom svete, ma dokážu navigovať v zhustenej premávke. Email, ktorý má veľmi priateľské prostredie, použiteľné a intuitívne. Na internete už stránky nevyhľadávam, ja ich „gúglim!“ A to všetko je k dispozícii celkom bezplatne!

Nakoľko som však dospel k záveru, že všetky tieto služby veľmi nenápadným a neinvazívnym spôsobom zbierajú, spracúvajú a ukladajú moje súkromne údaje, rozhodol som sa ich používanie rázne obmedziť. Správnosť môjho rozhodnutia potvrdzuje aj zamyslenie sa na tému: „kto je zákazníkom spoločnosti Alphabet Inc., alias Google (prevažne v texte používam tento výraz pre zrozumiteľnosť)?“ Ruku na srdce, ja  ním nie som, pretože som tejto spoločnosti nezaplatil ani cent počas všetkých tých rokov, čo ich služby využívam. Možno si teraz pomyslíš: „veď som zaplatil nemalé peniaze za svoj mobil a ten je predsa Android.“ Ubezpečujem Ťa však, že výrobca Tvojho telefón použil Android práve preto, že je pre výrobcov k dispozícii zadarmo (aj keď v blízkej dobe možno dôjde k zavedeniu poplatkov). Na Google Play by som si mohol zakúpiť niektorú zo spoplatnených aplikácií.. ale prečo by som to robil, keď väčšinou je na trhu aj neplatená alternatíva? Sypem si popol na vlastnú hlavu, keď priznávam, že na štandard „je to zadarmo, “ som si aj ja rýchlo privykol. Je to dokonca také návykové, že sa mení i moja mentalita. Keď niečo stojí čo i len pár eur, nie som ochotný za to zaplatiť, radšej strávim hodiny hľadaním „free“ alternatívy. Jeden môj priateľ povedal: „Ak mi banka nedá účet zadarmo, odchádzam.“ – vybavovanie všetkých vecí ho však stojí toľko času, že návratnosť tejto investície pravdepodobne predbehne nová banka zavedením nových poplatkov. Keď si pani na verejných záchodoch vypýta 30 centov, som znechutený. Ako to, že to nie je zadarmo?! Vlastne, možno mi viac vadí otázka o veľkosti potreby, ktorú mám v pláne vykonať – a zase sme pri súkromných údajoch...

Ak teda ja nie som zákazníkom Google, kto ním je? Kto za služby platí? Inzerenti. Google je najväčšou reklamnou agentúrou na svete. Reklamu svojich zákazníkov zobrazuje na biliardách internetových stránok. Za zobrazenie alebo kliknutie na reklamu potom dostáva nemalé peniaze od inzerentov. Google dokáže zacieliť reklamu lepšie ako ktokoľvek iný na svete, lebo – ako som už spomínal, pozná svojich používateľov od A po Z. Prečo by mi mal vadiť život v takejto skvelej symbióze? Ja za služby neplatím, ale tým že sa mi zobrazujú reklamy, mám služby zadarmo.

Cena, ktorú platíš za služby Google, je celé Tvoje súkromie! Necháp ma zle. Nechcem zasievať paranoju, ani si nemyslím, že by Google v súčasnosti moje dáta nejak zneužíval. Celý problém je v tom, že čelíme expanzívnej technologickej revolúcii, akej svedkami nebola žiadna generácia pred nami, ak opomenieme časy Veľkej buržoáznej revolúcie a vynález gilotíny. Ak by sa tieto technológie nakŕmené súkromnými dátami každého z nás dostali do rúk totalitnej garnitúry, Čína sa so svojim projektom sociálneho statusu môže schovať. Donedávna som sa cítil ako používateľ najlepšieho softvéru na svete, dnes sa cítim ako používaný - ako zdroj dát, mojich súkromných dát!

V podmienkach o ochrane súkromia som sa dočítal, ako Google chráni moje osobné údaje. Chráni ich, ale len pred prienikom zvonka. Čo to znamená? Chráni ich pred každým, len nie pred sebou samým. Údaje, dáta, ktoré používaním týchto služieb vytváram, sú celkom viditeľné pre Google, ktorý sa netají tým, že k nim pristupuje a kombinuje ich s mojimi dátami z ďalších aplikácií. To však nie je samozrejmé ani nevyhnutné. Dátová bezpečnosť vyžaduje, aby moje údaje boli kompletne šifrované. To znamená, že okrem mňa sa k nim nedostane nikto, ani spoločnosť, ktorá mi poskytuje svoje služby. Údaje musia byť chránené na serveri, na mojom zariadení (počítač, tablet, mobil) ako aj počas prenosu medzi serverom a mojim zariadením.

Aké mám teda možnosti, ak za služby nechcem platiť stratou súkromia?

Prvá možnosť je celkom prostá a mnohým vyhovuje: vymeniť smartphone (šikovný a múdry telefón) za „dumbphone,“ teda „hlúpy“ telefón. Telefonáty a smsky, nič viac. Jediný, kto vidí údaje o tom komu a kedy volám a píšem správy, je operátor. S tým viem žiť. Teda, pokiaľ všetky tie údaje neukladá do jedného veľkého Excelu na Google Drive...

Pre ľudí znechutených technickým pokrokom je tu ešte možnosť prežiť zvyšok života v jaskyni, alebo sa pridať k americkým Amišom.

Moja cesta však tadiaľto neviedla. Po niekoľkých dňoch analýzy dostupných možností, som dospel k záveru, že najlepšou cestou, ktorá je pre mňa schodná (a nezaberie mi hodiny či dni zložitej konfigurácie), je prejsť z Androidu na iPhone. Apple je priamo výrobcom týchto zariadení a priamo profituje z ich predaja. Odteraz som teda zákazník. Najdôležitejším dôvodom pre túto voľbu je fakt, že Apple šifruje všetky moje údaje. Odkedy používam iPhone, priam citeľne vnímam, že Apple chráni moje súkromie lepšie než Google. iOS sa ma pri každej aplikácii pýta , či môže pristúpiť k jednotlivým údajom ako fotografie, mikrofón alebo kontakty. Pri Androide som bol zvyknutý na to, že takmer každá aplikácia si vyžadovala mnoho prístupov k dátam, o ktorých som si nevedel ani vo svojej najdivokejšej fantázii predstaviť, na čo jej asi sú. Samozrejme, bez toho, aby som všetky tieto prístupy povolil, som si aplikáciu nemohol stiahnuť. Apple dbá na to, aby si jednotlivé aplikácie vyžadovali len tie dáta, ktoré potrebujú a dokážu ospravedlniť takúto požiadavku. Ako je to možné? Apple má celé tímy, ktoré schvaľujú aplikácie pre AppStore. Google Play nie, aplikácia sa na trh dostane bez akejkoľvek kontroly.

Možno sa teraz chytáš za hlavu a hovoríš si: „aké to bolo zaujímavé čítanie. Až doteraz...“ Veď kto si už dnes môže dovoliť najnovší predražený iPhone? Niekto áno, niekto nie. Ja som sa rozhodol pre kúpu síce nového telefónu, ale staršieho modelu. Pre niekoho iného môže byť cesta kúpiť si iPhone z bazáru. Za ochranu súkromia to podľa môjho názoru rozhodne stojí. iPhone 4S stojí cca. 50 EUR. Pri iPhone si však treba dať pozor na pamäť. Tá sa už neskôr rozšíriť nedá. Odporúčam preto aspoň 32GB, v tomto prípade platí, že viac je vždy viac.

Výmenu zariadenia za iné by sme teda mali pokrytú. Čo ďalej? Prestal som používať Google ako hlavný vyhľadávač. Sympatickou alternatívou sa zdá stránka duckduckgo.com, ktorá sa prezentuje práve tým, že na ochrane súkromia si postavila svoju značku. Tvrdí, že neukladá žiadne údaje o vyhľadávaní. Technicky je vyhľadávanie je solídne. Za posledný mesiac som asi dvakrát nenašiel, čo som potreboval – vtedy som sa obrátil na Veľkého brata, pravda bez prihlásenia na účet Google. Ak si stiahnete plugin pre svoj prehľadávač, budete môcť zadávať hľadaný výraz priamo do okna s adresou.

Alternatívy ďalších služieb alebo výrazné obmedzenie služieb Google pokryjem v nasledujúcich článkoch.


Prístup Apple k otázke ochrany súkromných údajov:

https://www.apple.com/privacy/approach-to-privacy/

https://www.postoj.sk/39788/druhe-novorocne-predsavzatie-alebo-ako-som-sa-odguglil

 

Tento článok je pokračovaním článku s názvom „...ako som sa odgúglil“ 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo