Slovenstvo a svet budúcnosti

Po viac rokoch som si prečítal zaujímavý článok Martina Leidenfrosta Sú Slováci vyvoleným národom? z Impulz revue 1/2012 (dostupné na internete). Autor sa pri hľadaní odpovede na v názve uvedenú otázku pýtal aj Slovákov. Niektorí reagovali takto: „Je nejaký horší národ ako Slováci?“ alebo „Slováci sú národ odsúdený na zánik.“ Je skutočne slovenský národ Popolvárom medzi národmi, tým posledným národom, ktorý si zaslúži len posmech a opovrhnutie? To asi nie, aj keď sa to niektorým Slovákom tak môže javiť. A keby aj. V rozprávke o Popolvárovi sa nakoniec ukáže, že Popolvár je kráľ. A v Biblii sa píše: Poslední budú prví.

Článok Slovenstvo a svet budúcnosti predstavuje môj pokus dať vlastnú odpoveď na Leidenfrostovu (pôvodne Mikloškovu) otázku. Nemal som ambíciu napísať rigoróznu alebo dokonca dizertačnú prácu. Sú to skôr len, viac alebo menej nadväzujúce, poznámky, ktoré mi napadli pri uvažovaní o tejto téme. Predkladám ich, lebo verím, že môžu byť pre niekoho inšpiratívne. Možno pomôžu niekomu rozptýliť chmúrne predstavy o budúcnosti svojho národa.

Slovenstvo vo svete prítomnosti

Slovenský národ žije! Pritom ešte na začiatku 20. st. to s ním vyzeralo zle nedobre. Hrozilo mu, že sa pomaďarčí a rozplynie vo veľkom maďarskom národe. Potom však v hodine dvanástej prišla preň zázračná chvíľa, keď bol vďaka súhre priaznivých historických okolností vyslobodený z Rakúsko-Uhorského žalára národov. Takmer ako vo filme. Keď je najhoršie, keď už hrdina leží na lopatkách, prichádza v poslednej chvíli pomoc. Nebolo to tak, a to by som chcel zdôrazniť, že by sa Slováci sami vyslobodili z Rakúsko- Uhorska, že by si to vybojovali, oni boli vyslobodení. Osud a či prozreteľnosť boli v tejto osudovej hodine na ich strane. Vyzerá to tak, že niekto tam hore ich má rád, niekto s nimi do budúcnosti počíta.

V roku 1918 sa Slováci spojili s Čechmi. Bolo to viac manželstvo z rozumu ako z lásky. Tieto dva národy sa potrebovali navzájom a navzájom si aj pomohli. Nebolo to však ani úplne chladné spojenie, lebo medzi týmito dvoma slovanskými kmeňmi prevládali dlhodobo priateľské vzťahy. Slováci a Česi majú k sebe blízko. Sú to však dva samostatné národy. Slovák a Čech sú bratia, ale je medzi nimi aj taká bratská rivalita. Každý sa snaží dokázať, že on je ten lepší.

To, čo sa stalo v roku 1918 bol pre Slovákov zázrak. Prozreteľnosť ich zachránila v poslednej chvíli. Druhý takýto zázrak sa odohral v roku 1992, keď sa oddelili od Čechov. V tomto druhom prípade to už bolo vedomejšie, už sa na tom podieľali viacej svojím úsilím. Aj keď podľa toho, čo som čítal, niektorí slovenskí politici, ktorí rokovali s Klausom, nevedeli, čo presne chcú. Klaus ani Mečiar spočiatku nechceli rozdelenie federácie. Ono sa to tak vyvinulo, keď sa ukázalo, že predstavy o spolužití Slovákov a Čechov v spoločnom štáte nie sú kompatibilné. Ľudia si vybrali politikov, tí sa nevedeli dohodnúť, a preto bolo najrozumnejšie sa rozdeliť. A že nebolo referendum? Referendom boli predsa parlamentné voľby v roku 1992.

Je dobré, ak môže mať národ vlastný štát. Závisí však aj na tom, za akú cenu. Ak by to bolo za cenu krvavej občianskej vojny, potom je to na pováženie. Niekedy je lepšie, keď sa národy žijúce v jednom štáte dohodnú na nejakom kompromisnom modus vivendi. Keby sa Katalánci vedeli dohodnúť so Španielmi na rozdelení, tak by sa mohli pokojne rozísť, lenže Španieli nechcú. Byť Kataláncom, nesiahal by som v tomto prípade k radikálnemu riešeniu, akým by bola občianska vojna, pretože Španieli Kataláncov neutláčajú, ich život v rámci Španielska je prijateľný. Ani Slováci v ČSFR netrpeli nejakým útlakom, ale keďže mali proti sebe korektných Čechov, nebol v rozdelení problém.

Rozdelenie ČSFR bolo vskutku bratské. Preto môže slúžiť ako vzor aj pre iné národy, ktoré sa chcú rozdeliť. Základom je dobrá vôľa, dobroprajnosť. Slováci a Česi sa chceli rozdeliť korektne, priateľsky, spravodlivo. Nikto nechcel nikoho trestať, nikomu sa mstiť. Klaus a Mečiar to zvládli dobre. Mečiar sa pri príležitosti 25. výročia rozdelenia v Prahe vyjadril, že mu v tom čase jeden veľvyslanec povedal, že toto rozdelenie nám ostatné krajiny neodpustia. Slováci a Česi totiž ukázali, že sa to dá. Mečiar si svoje historické renomé potom pokazil v rokoch 1994 až 98, ale to, že bol pri vzniku štátu, to je zásluha, ktorú mu nie je možné uprieť. Spôsob rozdelenia Československa obzvlášť vynikne, ak ho porovnáme s tým, ako sa delila v tom čase Juhoslávia len o niekoľko sto kilometrov južnejšie.

Po vojne existovalo Československo 47 rokov. K tomu môžeme pripočítať ešte 21 rokov pred vojnou. Prepojenie medzi slovenskou a českou časťou republiky bolo pomerne veľké. Napriek tomu prebehlo rozdelenie hladko. Ak je to tak, prečo potom nemôže prebehnúť rovnako hladko oddelenie Veľkej Británie od EÚ. Odpoveď je pomerne prostá. Neexistuje tu dobrá vôľa zo strany EÚ. EÚ sa správa akoby bola na VB nahnevaná a chce ju potrestať, chce, aby ju vystúpenie z nej zabolelo. Nejde tu teda o žiadny priateľský rozvod ako medzi Slovákmi a Čechmi. Toto správanie vypovedá niečo o autoritatívnych, nedemokratických sklonoch EÚ. Veď Brexit si odhlasovali občania VB v referende. Tak v čom je problém? Vari nerešpektuje EÚ inštitút priamej demokracie? Aj pre EÚ však platí, že karma je zadarmo. EÚ chce trestať VB, len aby nepotrestala samu seba. Bez dobrej vôle je ťažké sa korektne a priateľsky rozísť. Stala sa EÚ novodobým žalárom národov? Vstúpiť môžete, ale von vás už nepustia.

Netreba zabudnúť ani na to, že rozdelenie Československa by nebolo možné bez zmeny politického režimu v roku 1989. Komunisti nacionalizmus ako tzv. buržoázny nacionalizmus potierali. Ak by v roku 1948 nedošlo k uchopeniu moci komunistami, tak by k rozdeleniu Československa došlo pravdepodobne skôr. Tipol by som si na rok 1968, ktorý mal revolučný charakter alebo druhú polovicu 60. rokov. Bolo dobré, že sme sa rozdelili ešte pred vstupom do EÚ, lebo potom by to bolo ťažšie, ak nie nemožné.

Národ, ktorému ešte v roku 1918 hrozil zánik, tak nielenže nezanikol, ale o 75 rokov na to má vlastný štát a to štát, ktorý je životaschopný. Neuveriteľné. Čo by dali takí Kurdi za to, keby mohli mať svoj vlastný štát.

Čo sa mňa týka, som suverenista, lebo som presvedčený, že Slovenská republika by sa mala usilovať o čo najväčšiu mieru suverenity, aká je v súčasnom svete možná. Prečo je suverenita pre štát dôležitá? Suverenita pre štát je to isté, čo sloboda pre jednotlivca. Je to možnosť rozhodovať slobodne o svojich veciach, prejaviť sa vo svojej osobitosti, rozvíjať sa. Lenže sloboda predpokladá aj schopnosť prevziať za svoje rozhodnutia zodpovednosť, predpokladá určitú osobnostnú zrelosť. Preto sa musíme pýtať, či sme my Slováci už pripravení na slobodu, či ju unesieme a či chápeme jej význam a vieme si ju aj vážiť?

Ako suverenista s nevôľou hľadím na to, ako sa EÚ salámovou metódou snaží oslabovať suverenitu svojich členských národných štátov, ktoré by sa mali stať len regiónmi mocného európskeho impéria. Preto sa mi ani nepáčila Ficova snaha dostať nás stoj čo stoj do jadra EÚ, lebo to by znamenalo ešte väčšiu stratu suverenity. O čoraz viac veciach, ktoré sa nás týkajú, by sa rozhodovalo v Bruseli a o čoraz menej v Bratislave. Čo z toho, že by sme boli pritom, keď nás Nemci a Francúzi prehlasujú. Boli sme zachránení z Uhorska a založili sme si samostatný štát len preto, aby sme sa teraz rozplynuli v eurounijnom mori?

Samostatný štát je darom prozreteľnosti Slovákom. Dostali ho možno kvôli minulosti, aj kvôli budúcnosti. Kvôli tomu, čo si vytrpeli, ako kompenzáciu, kvôli svojím dobrým vlastnostiam a možno aj kvôli tomu, aby sa mohli rozvíjať, pretože v budúcnosti na nich čaká nejaká dôležitá úloha. Ak sa budú Slováci správať neslušne, môže im byť štát znovu odobraný. Boh dal, Boh vzal. Naša skúsenosť však hovorí, že národ môže dlho prežiť aj bez toho, aby mal vlastný štát. V aktuálnom období štátnej suverenity sa však formuje slovenská identita a spomienka na toto obdobie by posilňovala národ aj v prípade straty suverenity. Usilujme sa žiť tak, aby k tomu nedošlo.

Duch národa

Zamýšľal som sa nad tým, prečo je to tak, že ľudia, ktorí veria v Boha, majú zvyčajne aj silnejšie národné cítenie a dospel som k nasledovnému záveru: Národ je od Boha. Národ vzniká prirodzeným alebo skôr nadprirodzeným spôsobom, nie je to sociálny konštrukt. Rozdelenie ľudstva na národy nie je ľudským výmyslom. Všetky snahy skonštruovať nejaký národ skončili neúspechom. Nevznikol uhorský, československý, sovietsky ani juhoslovanský národ. A nevznikne ani európsky národ. Naproti tomu snahy potlačiť nejaký národ sa skončili väčšinou neúspechom. Vytvorenie či zničenie národa nie je v našej moci. Je tu nejaký tajomný faktor, ktorý je mimo nás alebo skôr nad nami.

Podľa Platóna je nedokonalý pozemský svet odrazom dokonalého nebeského sveta. Existuje analógia medzi nebom a zemou. Ak to aplikujeme na národnú otázku, potom národ nie je len pozemskou entitou. Musí existovať aj v nebi. V duchu Platónovom by sme mohli povedať, že existujú nielen jednotliví Slováci, ale aj Slovák ako taký alebo idea Slováka (ideálny Slovák). Tento Slovák ako taký pôsobí ako formotvorný princíp na konkrétnych pozemských Slovákov. Idea Slováka v nebi teda formuje konkrétnych Slovákov tu na zemi. Čo je týmto Slovákom ako takým? Je to archanjel, ktorý ako kolektívne ja národa vedie a inšpiruje jednotlivých Slovákov (Ja si myslím, že Platónova teória ideí je len racionalizovanou formou angelológie teda náuky o anjeloch.). Každý národ a teda aj slovenský národ má svojho anjela. Keď ho majú jednotlivci, prečo by ho nemal mať národ ako kolektívna entita?

V stredovekej filozofii existoval spor medzi realistami a nominalistami. Realisti tvrdili, že okrem jednotlivín (jednotlivé kone) existujú reálne aj všeobecniny (kôň ako taký). Nominalisti uznávali len existenciu jednotlivín. Tým, že uznávam aj existenciu Slováka ako takého (ideálny Slovák, archetyp Slováka), prihlásil som sa k realizmu. Podľa nominalistov existujú len jednotliví Slováci. V súčasnej filozofii prevláda nominalizmus. Filozofi dekonštruujú (termín francúzskeho postmodernistického filozofa Derridu)  všeobecniny. Všeobecniny ako ideálne vzory či archetypy sú považované len za sociálny konštrukt. Aj genderová ideológia je založená na nominalizme, lebo spochybňuje existenciu mužskosti a ženskosti ako ideálnych vzorov. Nominalizmus vedie k relativizmu a nihilizmu. Ak sa má dnešná filozofia dostať z krízy, v ktorej sa nachádza, musí prekonať nominalizmus a znovuobjaviť existenciu všeobecných podstát.

Ľ. Štúr hovoril o národe ako o osobnosti (Personlichkeit) (Z hľadiska sporu realizmus vs. nominalizmus bol Štúr realista.). To je jedna z jeho geniálnych a hlbokých intuícií. Aj podľa Štúra teda národ existuje ako reálne kolektívne ja.

Archanjel, duch (génius) národa či idea Slováka vedie, inšpiruje a ochraňuje Slovenský národ. O tom, že nejaký národ vznikne, o tom sa nerozhoduje tu na zemi, ale v nebi na nebeskom koncile o tom rozhodujú anjelské kniežatá. Aby mohol národ vzniknúť, musí byť nejaký archanjel poverený tým, aby bol jeho duchovným vodcom. On ľuďom daného národa vlieva pocit príslušnosti k národu, kvôli ktorej sú ochotní aj zomierať, vtláča im určitú mentalitu, inšpiruje pre neho charakteristické kultúrne výtvory a tiež si vyberá ľudí so špeciálnym poslaním, aby pracovali pre svoj národ. Nepochybujem, že takouto vyvolenou osobnosťou zo strany národného ducha bol Ľudovít Štúr a jeho najbližší spolupracovníci. Tak isto verím, že nás tento duch zachránil pred zánikom v Uhorsku a viedol nás aj k dnešnej samostatnosti.

Duch národa sa prejavuje v jazyku, v zákonoch, v hudbe, výtvarnom umení, architektúre, zvykoch, rozprávkach, legendách, povestiach, vo filozofii... daného národa. Môžeme si to ukázať na populárnej hudbe. Určujúce pre súčasnú populárnu hudbu sú Veľká Británia a USA. Najmä tieto dve krajiny určujú trendy. Aj slovenská populárna hudba je inšpirovaná z tohto zdroja. Zároveň však naši hudobníci vnášajú do populárnej hudby niečo typicky slovenské, čo súvisí s naším odlišným cítením a vychádza z ľudovej hudby. V hudbe P. Hammela (Prúdy), M. Vargu (Collegium musicum), M. Žbirku alebo aj Elánu tak nachádzame reflexiu svetových hudobných trendov obohatenú o naše domáce melodické vplyvy. Je tu prienik medzi svetovým a národným.

Keď som počul Žbirkovu pieseň Zažni aspoň kúsok sviece naspievanú v angličtine (Singing to my little lady, dostupné na youtube), pôsobila na mňa ako v dobrom slova zmysle detská pieseň. Bolo v nej niečo detské, nevinné, čisté, svieže, hravé. Takýto náhľad na túto pieseň mi umožnil až iný jazyk. Melódia s anglickým textom potom odhalila svoju inú stránku. Pôvodne, teda v slovenčine som ju považoval za normálnu „dospelácku“ pesničku. Žbirkova tvorba je ovplyvnená Beatles a najmä Paulom Mccartneym plus je tam špecifický slovenský vklad. Vyzdvihol by som ešte pieseň Pokoj v duši Jany Kirschner (ovej), ktorá predstavuje vkusné prepojenie ľudovej a populárnej hudby alebo pieseň Čerešne J. Filipa a M. Lasicu, ktorú mnohí považujú dokonca za ľudovú pesničku.

Slovenstvo a Maďarstvo

Dôvod prečo v Uhorsku utláčali Maďari Slovákov a nie naopak, nesúvisel s tým, že Maďarov bolo viac, ako skôr s mentalitou týchto dvoch národov. Slováci boli pasívnejší a menej seba vedomí. V Rakúskej časti monarchie zase utláčali Rakúšania Čechov, hoci boli menej početní. Niekoľko desiatok miliónov Britov dokázalo ovládať stovky miliónov Indov a ešte mnohé iné oblasti v Afrike a v Ázii. V podobných prípadoch rozhoduje mentalita (aktívny prístup, silná vôľa, seba vedomie, asertivita...), nie počet.

Najlepší vzťah zo susedov máme s Čechmi, najproblematickejší s Maďarmi. Je to preto, lebo Maďari majú pocit, že Slovensko alebo minimálne časť Slovenska je ich.

V. Klaus vo svojom článku Po troch rokoch v Budapešti z 23. 2. 2018 píše: „Maďarsko se cítí být – na rozdíl od nás – hráčem světové politiky. Své „zmenšení“ Trianonskou smlouvou po 1. světové válce nese stále velmi těžce. Pořád si myslí, že jim „patří“ bývalé části Uher, které už skoro 100 let nejsou součástí dnešního Maďarska. V budově Parlamentu, kde sídlí i vláda, v pracovně premiéra, je mnohametrový obraz hradu – uvědomili jsme si, že je to Trenčianský hrad. Pracovna premiéra se jmenuje bělehradský sál. Tak extenzivně vidí Maďaři svou „domovinu“.

Když jsme s mladými, velmi vzdělanými, kultivovanými a jazykově skvěle vybavenými pracovníky nadace, kteří nás celé dva dny doprovázeli, porovnávali úspěchy obou našich zemí na zimní olympiádě v Koreji (zatím nula medailí pro Maďarsko) a já řekl – no samozřejmě, Vy tu máte jen malé hory, jejich okamžitá, bez přemýšlení, reakce byla: naše hory jsou na Slovensku a v Rumunsku. Opakuji, to je myšlení mladé generace, nikoli stoletých, kteří ještě pamatují Trianon!“

Maďari sú naši skrytí priatelia. V 19. st. prispeli svojím tlakom k nášmu národnému sebauvedomeniu a stále nás udržiavajú v bdelosti.  V aktuálnej politickej situácii nie sú otázky revízie hraníc na programe dňa, ale v budúcnosti pri zmene konštelácií v európskej politike nemožno vylúčiť nejaké pokusy v tomto smere. Maďari nás môžu  testovať a preto je dôležité, aby sme mali na čele štátu vodcov, ktorí to budú vedieť prehliadnuť a budú schopní na to asertívne a pritom priateľsky zareagovať. Potom budeme môcť s Maďarmi priateľsky spolunažívať. Nejaké pokusy sa dejú aj teraz. Spomenul by som napr. finančnú podporu futbalového klubu DAC Dunajská Streda z Maďarska alebo maďarské vlajky na štadióne. Tento klub sa stáva akýmsi symbolom maďarskej hrdosti na Slovensku. Nechcem vidieť, čo by sa dialo, keby vyhral ligu. Niekedy môže byť aj šport pokračovaním politiky inými prostriedkami.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska zostalo v Maďarsku asi 400000 Slovákov. Dnes je ich asi 30000. Zvyšok sa pomaďarčil. Do roku 2100 tam zrejme už nezostanú žiadni (Toto je protiargument voči tým, ktorí hovoria, že sme mali zostať v Uhorsku.) Na druhej strane, počet Maďarov na Slovensku sa nezmenil. Tieto skutočnosti vypovedajú niečo o povahe Slovákov, ako aj Maďarov.

Slováci sú vo svojej identite menej pevní. V istom zmysle sú to príslušníci detského národa. Dieťa sa dá ovplyvniť ľahšie ako vyformovaný dospelý človek. O tom hovorí príslovie: Ohýbaj ma mamko, pokým som ja Janko, neohneš ma mamo, keď už budem Jano. To, že sú Slováci detský národ, nie je myslené hanlivo. Detský znamená mladý, nehotový, vo vývoji, majúci dospelosť, najlepšie roky ešte pred sebou. Práve pre svoju nehotovosť, nevyformovanosť sa Slováci tak ľahko prispôsobujú všade tam, kam prídu, preto sa tak rýchlo asimilujú a preto sa tak často odroďujú .

Príbeh slovenského odrodilectva, to je kapitola sama osebe. Asi najznámejším príkladom je Alexander Petrovič teraz známy pod menom Sándor Petofi. Petrovič bol Sládkovičovým spolužiakom v Štiavnici, v Pešti ho konfirmoval Ján Kollár, ale ani to mu nezabránilo v tom, aby sa neodrodil. Najväčší maďarský básnik bol vlastne Slovák.

Ďalším "výtečníkom" bol Lájoš Kossuth (Ľudovít Košút) zo starého slovenského zemianskeho rodu. Tento vodca maďarskej revolúcie z rokov 1848-49 a bojovník za etnickú čistotu Uhorska slovenského pôvodu na uhorskom sneme v roku 1847 povedal: "Nikdy neuznám v rámci Uhorskej svätej koruny inú národnosť ako maďarskú. Viem že sú rasy a ľudia ktorí hovoria iným jazykom, národ v Maďarsku je však jeden!". Už tu niekde bol podpísaný ortieľ nad Uhorskom. Keby sa Maďari držali slov svätého Štefana: "Kráľovstvo jedného jazyka a jedného mravu je slabé a krehké" možno by sa im Uhorsko podarilo udržať aj po roku 1918. Nie nadarmo sa hovorí: Poturčenec horší od Turka.

Dnešní Maďari nie sú etnicky čistí potomkovia kmeňov, ktoré prišli do strednej Európy na prelome 9. a 10. st. Sú premiešaní so Slovanmi a inými etnikami, ktoré na území dnešného Maďarska žili v čase ich príchodu. Pri Balatone sa rozkladalo léno kniežaťa Pribinu a jeho syna Koceľa. Existujú aj jazykové prieniky medzi Slovenčinou a Maďarčinou.

Ak sa pozrieme na pomaďarčenie Slovákov z iného uhľa pohľadu, potom v podobnej miere ako sa oni pomaďarčili, sa Maďarský národ poslovenčil, lebo prijal slovenské gény a mentalitu do seba.

Pred pár rokmi bol problém s dvojitým občianstvom slovenských Maďarov. Naša vtedajšia premiérka I. Radičová nedokázala na aktivity Orbána a Bajnaja primerane zareagovať. Až keď na premiérsky prestol zasadol sebavedomejší a agresívnejší vladyka Fico, dokázal Gordona Bajnaja uzemniť. Prejaviť určitú mieru agresivity je správne, aby sa potom človek mohol vyhnúť horšiemu konfliktu. Orbán potom rešpektoval Fica ako silného vodcu, ako seberovného. Silný vodca rešpektuje iného silného vodcu, čo Radičová určite nebola. Pokiaľ Maďari budú vidieť z našej strany bdelosť a pevnosť, potom budeme s nimi môcť vychádzať priateľsky. V rámci V4 a súčasného európanstva máme viaceré spoločné záujmy. Orbán je teraz zamestnaný bojom proti Sorosovi a migrácii, takže hojenie trianonskej traumy ide bokom.

Otázka autonómie Maďarstva na Slovensku by mala byť tabu. Nedôverujem Maďarom, ktorí žiadajú autonómiu. Podľa mňa je to pre nich len postupný krok na ceste pripojenia Felvidéku k maďarskej vlasti Magyarországu. Našťastie tieto autonomistické hlasy nie sú na Slovensku príliš silné.

Na Klausových slovách je pozoruhodné to, že trianonskou traumou netrpia len maďarskí kmeti, ako by sme si mohli myslieť my naivnejší  Slováci, ale aj maďarská mládež, držiteľka rána.

Venušanský národ

Slovenský národ z hľadiska mentality je venušanský teda skôr ženský národ. Prejavuje sa to vo zvýšenej citovosti aj citlivosti (bohatý vnútorný život) a sklone k pasivite. Slováci dokážu emocionálne vzplanúť, sú schopní sa nadchnúť, dostať sa až do citovej eufórie, ktorej opakom je potom skleslosť. Pre svoj venušanský charakter majú Slováci úctu k autoritám či už zo sféry náboženstva alebo politiky. Keď chce na Slovensku uspieť niekto ako politik, musí mať predovšetkým silnú charizmu. Taká necharizmatická politička ako je A. Merkelová by na Slovensku nemala šancu.

Čo všetko predstavuje Venuša? Krásu, lásku, citovosť, nehu, mäkkosť, srdečnosť, súcit, duchovný vzťah k prírode, úctu k prírode, úctu k ženskej bohyni...

Ženskosť slovenského národa sa prejavuje aj v spirituálnej rovine v podobe dominancie mariánskeho kultu. Panna Mária je vnímaná Slovákmi ako tá citlivá, súcitná, zhovievavá, chápajúca, čistá. Táto viac citová, vrúcna, než rozumová spiritualita je Slovákom bližšia.

Slováci majú sklon k idealizmu a zároveň je v slovenskom národe prítomný aj realizmus, zdravý rozum niekedy ústiaci až do zemitosti. Sme citoví, ale naša stredová poloha nás zároveň uschopňuje k tomu, aby sme sa vyhýbali extrémom a nachádzali v umiernenosti zlatú strednú cestu.

Slováci ako národ nemajú agresívnu, výbojnú povahu. Preto sa môžu stať v budúcnosti nositeľmi myšlienky mieru, porozumenia, bratstva medzi národmi. Napriek tomu, že Slováci nepatria k bojovným národom, dokázali sa v určitých situáciách postaviť za svoje práva aj vojensky, ako to bolo v revolučných rokoch 1848- 49 alebo v roku 1944 v rámci SNP. Ani jeden z týchto bojov nebol nespravodlivý. Boli to boje za obhájenie vlastných práv na vlastnom území, nie dobyvačné boje za rozšírenie svojho územia na úkor iného národa. Mierumilovnosť ešte neznamená, že si necháte skákať po hlave. Naša stredová poloha v Európe nás predurčuje na to, aby sme sa snažili mať dobré vzťahy s krajinami na všetky svetové strany. Teda nielen na západ.

Slováci nemajú so žiadnym slovanským národom spory, nemajú voči nijakému štátu územné požiadavky (ani voči Ukrajine), nikomu sa nechcú mstiť.  Dobre vychádzajú so Srbmi aj Chorvátmi, s Poliakmi aj Rusmi. Preto môžu v znesvárenej slovanskej rodine pôsobiť ako sprostredkovatelia, mierotvorcovia, poslovia mieru.

K tolstojovskému prúdu na Slovensku odmietajúcemu násilie a vojnu patrili Dušan Makovický (Tolstého osobný lekár v Jasnej Poľane), Albert Škarvan (tv inscenácia Albert, Albert s Jánošom Bánom) a Martin Kukučín. Zaujímavou a dnes takmer zabudnutou postavou je evanjelický farár Ján Maliarik, ktorý bol pre svoje neortodoxné názory predčasne penzionovaný. Vyvíjal protivojnové aktivity v čase Prvej aj Druhej svetovej vojny. Hrozil mu trest smrti. Napísal dokonca Hitlerovi list, v ktorom ho už v roku 1934 varoval, že ak rozpúta vojnu, hranice Nemecka sa posunú za Odru, čo sa  aj naplnilo. Keď som študoval jeho názory, nebol som si celkom istý, či išlo o výstredného idealistu odtrhnutého od reality alebo nepochopeného génia a vizionára. Možno jedno aj druhé. Niektoré jeho myšlienky sa môžu v budúcnosti ukázať ako správne. Vznikla o ňom tv inscenácia Prekliaty služobník lásky s Matejom Landlom v hlavnej úlohe.

Ako príslušníci venušanského národa by mohli Slovenskí umelci tvoriť diela, ktoré by prinášali radosť  ľuďom na celom svete. Diela naplnené citom, srdečnosťou. Nesledujem moderné umenie, keďže nemám masochistické sklony, pred pár rokmi ma však zaujala správa, že naša oceňovaná umelkyňa Dorota Sadovská urobila výstavu na tému Anjeli a svätí.  Pozrel som si preto so záujmom  a sine ira et studio fotky z tej výstavy na internete. Bol som však sklamaný, ba čo viac znechutený, lebo autorka tému nepochopila a namiesto z vyšších sfér inšpirovaného diela nám ponúkla len svoje bizarne pôsobiace subjektívne predstavy.

V minulosti, keď chcel umelec spracovať takúto vznešenú tému, študoval, čo o nej napísali cirkevní otcovia, Dionýzios Areopagyta, Tomáš Akvinský, postil sa, modlil sa a prosil o inšpiráciu múzy, anjelov a či priamo Boha. A presne to isté by mali robiť aj súčasní umelci, aby sa mohli stať nástrojom pravdy, dobra a krásy. Namiesto toho nám však ponúkajú svoje subjektívne predstavy, čo je prípad Sadovskej alebo lovia v kalných vodách podvedomia, vo svete chaosu, rozkladu. V dôsledku toho nám potom ponúkajú obludy, deformácie, strašidlá, bizarnosť, absurditu. Mnohé z toho, čo sa dnes vydáva za umenie, sú len choré a nezrozumiteľné výtvory zmätených myslí. Umelci neveria vo vyššie hodnoty, stratili kontakt s duchovnosťou. Nechápu umenie ako snahu o zušľachtenie hmoty, sveta a človeka. Práve naopak, ich cieľom je rozklad, návrat k prvotnému chaosu, z ktorého všetko povstalo. O súčasnom umení platia Goyove slová: Spánok rozumu plodí príšery. Moderné umenie nech je pre nás varovaním, čo by sa mohlo stať v morálnej sfére, keby prestali platiť všetky pravidlá, keby bolo všetko dovolené, keby ako jediné pravidlo platilo prekonávanie všetkých pravidiel.

Naše súčasné umenie je príliš pod vplyvom západného umenia. Vo výtvarnom umení sa to prejavuje v zdeformovaných, odpudzujúcich alebo príliš abstraktných a preto nezrozumiteľných tvaroch. Častá je tiež snaha šokovať, provokovať, exhibicionizmus či pozérstvo. V architektúre zase prevládajú studené geometrické formy. Chladná geometria bez srdca vtelená do hmoty. Otrocké napodobňovanie západných vzorov. Kde zostala naša slovanská citovosť, predstavivosť a túžba po kráse? Ak platí, že slovenský národ spí, že nedospel ešte k plnému sebauvedomeniu, potom to v rovnakej miere alebo ešte viac platí o slovenských umelcoch.

Slovenský národ ako venušanský národ má obzvláštne nadanie v umeleckej, estetickej sfére. Je vnímavý voči kráse a svetu umenia. Je tiež obklopený krásnou prírodou. Aby mohol toto nadanie realizovať, je potrebné spojiť sa so svetom ducha a nie ponárať sa do bahna vlastného či kolektívneho podvedomia, kde sa ťažko dajú nájsť perly či drahé kamene. Skôr len odpadky. Umelci sa musia vrátiť k ideálom. Potom môže byť umenie nositeľom svetla, inšpirácie, nadšenia, radosti, harmónie. Umelec je zodpovedný pred Bohom, lebo od neho dostal talent, za svojich súkmeňovcov, za to ako formuje ich vkus, či ich povznáša alebo ťahá do bažín.

Estetické nadanie Slovákov súvisí s ich citovosťou. Prejavuje sa aj vo folklóre. Slovenský folklór patrí k najkrajším. Preto sa Lúčnica alebo SĽUK všade na svete stretávajú s nadšeným prijatím. Béla Bartók, ktorý zbieral ľudové piesne, povedal, že nikde sa nestretol s takým melodickým bohatstvom ako na Slovensku.

Slovanské jazyky sú vďaka svojej vysokej ohybnosti obzvlášť vhodné na básnickú a literárnu tvorbu. Slováci majú vo svojom jazyku mimoriadne médium, v ktorom môžu prejaviť svoju tvorivosť. V jazyku sa aj podľa Štúra najbezprostrednejšie prejavuje duch národa. Slovania sú viac citovejší než Germáni a to sa prejavuje aj vo vyjadrovacích možnostiach jazyka. Už Werich si všimol, že Angličania nemôžu povedať nežne „kulaťoučké jablíčko“. Vďaka zdrobnelinám môžeme vyjadrovať citový nežný vzťah k osobám, zvieratám, rastlinám aj veciam.

V niektorých slovanských jazykoch je prechyľovanie, ktoré nám už na jazykovej úrovni umožňuje odlíšiť mužský gender od ženského. To v angličtine často nie je možné. Napr. pri mene Hilary Williams nevieme len zo samotného mena zistiť, či sa jedná o muža alebo ženu.

Mnohé slovanské slová obsahujú v sebe zakódované hlboké významy. Vezmime si napr. ruské slovo pre báseň „stichotvorenie“. Báseň sa tvorí z ticha. Už len to slovo samo osebe je poézia. Alebo také slovo ako „čelovek“. Čelo-vek. To slovo nám hovorí, že človek je bytosť, ktorá má čelo, teda bytosť mysliaca. Tu je pre zmenu v slove obsiahnutá filozofia.

Pre slovanstvo má krása kľúčový význam. Hovorí o tom aj  Nestorov letopis. Keď vyslal knieža Vladimír z Kyjeva posolstvá k rôznym náboženstvám, aby vybrali to, ktoré by bolo vhodné pre Kyjevskú Rus, tak si vybrali kresťanstvo z Byzancie, lebo byzantský obrad na nich urobil najväčší dojem svojou krásou. Kyjevčania sa pri ňom cítili ako v nebi. Tak to má byť. Chrámy a obrady majú človeka približovať nebu. Dôležitú úlohu v tom zohráva aj krása, lebo nebo je nepochybne krásne. V platónskom duchu by sme mohli povedať, že pozemská krása je len nedokonalým odrazom nebeskej krásy, akú oko tu na zemi nevidelo. Bol to práve slovanský spisovateľ Dostojevskij, ktorý povedal „Krása spasí svet“, lebo krása pochádza z ducha a spása znamená zduchovnenie, zbožštenie a opäť to bol slovanský filozof Vladimir Solovjev, ktorý vytvoril jednu z najdôležitejších idealistických teórií krásy v nadväznosti na tradíciu Platóna a Tomáša Akvinského.

Slovenstvo a spiritualita budúcnosti

Okrem estetického nadania  má Slovenstvo aj hlboké náboženské cítenie. Dnešným Slovákom vyhovuje plus mínus katolicizmus a protestantizmus. Ani jedna z týchto verzií kresťanstva však nie je výtvorom slovanstva. Na vytváraní katolicizmu a protestantizmu sa podieľali románske a germánske národy. Dokonca ani pravoslávie nie je celkom slovanským výtvorom, lebo Rusi ho prevzali od Byzantíncov až v 10. st. Slovania svoju verziu kresťanstva ešte nemajú. Ako by mohla vyzerať?

Slovanská spiritualita by mohla byť zameraná na Slovo – Logos a na Svätú Múdrosť, Sofiu. Do roku 1453 najvýznamnejší chrám kresťanského sveta bol v Konštantinopole, v druhom Ríme, zasvätený práve Svätej Múdrosti. Sofia je jednou z kľúčových tém ruskej filozofie a pravoslávnej ruskej teológie. Podľa mňa je to predzvesť budúceho smerovania slovanskej spirituality.

Slovania sa nenazývajú Slovanmi náhodou. Bol o tom presvedčený aj Ľ. Štúr: „Všetko, čo sa akokoľvek duše Slovana živšie dotklo, vyrazilo sa v piesni alebo v slove; národa, … od neho hovornejšieho a spevnejšieho niet na zemi! A preto i pravdivo i významne nazval sa národ náš Slovanom, to jest národom slovným, spevným. Slovo aj inak má v živote slovanskom význam hlboký. „Dobré slovo“ prijíma Slovan za náhradu všetkého s vďačnosťou, a slovom dajú sa uňho pôsobiť veci nadobyčajné. Slovom a piesňou ako sa vyslovuje, tak sa i otvára myseľ a duša slovanská; istejšieho k nej prístupu niet od tohoto.“

Ešte v hlbšej rovine by sme mohli hovoriť o väzbe Slovanov na to Slovo- Logos, ktoré spomína Ján na začiatku svojho evanjelia. Potom by sme mohli vidieť Slovanov ako ľud Kristov, ktorého poslaním je rozvíjať Kristov impulz tam, kde ho zanechajú Germáni. Majú za úlohu vniesť ho do umenia, vedy, spoločnosti, chápania prírody. Premieňať a posväcovať.

V knihe Genezis sa hovorí, že človek bol stvorený podľa Božieho obrazu ako muž a žena. Z toho by sa dalo dedukovať, že aj Boh je muž a žena. Alebo Otec a Matka. To, že Ježiš hovoril o Bohu len ako o Otcovi, môže súvisieť s pomermi, ktoré vtedy vládli v židovskej spoločnosti. Boh žena resp. Bohyňa matka by bola v patriarchálnej spoločnosti ťažko priechodná. Preto sa ustálila predstava Boha ako starého mládenca. Boh má síce syna, nemá však manželku. V rámci kresťanstva, snáď s výnimkou protestantizmu, zapĺňa voľné miesto ženskosti či ženského princípu Panna Mária. Našťastie. V spiritualite musí byť zastúpený aj ženský pól. Práve preto, že protestanti sa tohto pólu vzdali, protestantizmu hrozí stvrdnutie či vyschnutie. Radil by som preto bratom protestantom, aby začali uctievať Svätú Sofiu alebo Pannu Máriu. Mať ženy kňažky nestačí.

Existujú však spirituálne systémy, kde sa priamo hovorí, že Boh má manželku. Napr. v Kabale sa nazýva Šekhina, v hinduizme Šakti. Vzhľadom na to, že Slováci majú obzvláštny sklon k mariánskej úcte, mohla by tu byť pre nich v budúcnosti úloha rozpoznať povahu Svätej Sofie a jej vzťah k Panne Márii. O Sofii-Múdrosti (hebr. Chochma) sa v Biblii hovorí v Knihe prísloví a Múdrosti Šalamúnovej. Ich autorstvo sa pripisuje Šalamúnovi.

Významný ruský filozof a teológ Sergej Bulgakov chápal Sofiu ako Božiu myseľ prenikajúcu stvorenstvo. Iný ruský filozof Pavel Evdokimov charakterizuje Sofiu nasledovne: „Od Svätého Bazila po svätého Gregora Palamasa je tradícia jednomyseľná a neochvejná: rozlišuje medzi radikálnou transcendenciou Boha samého v sebe a medzi imanenciou jeho prejavov vo svete. Boh vychádza vpred vo svojich energiách a je celkom prítomný. Energia nie je časťou Boha, je to Boh vo svojom zjavení, ktorý nestráca nič z radikálneho nevychádzania zo svojej bytnosti. Je to dvojitý spôsob existencie Boha: v Sebe samom a mimo Seba.“

Veľký význam pre Slovenstvo má príroda. Slovák žije v hlbšom a intímnejšom spojení s prírodou než iné okolité národy. Preto by ďalšou spirituálnou úlohou Slovákov a všetkých Slovanov malo byť zduchovnenie či posvätenie prírody. Boh resp. Duch je prítomný aj v prírode. Inak to ani nie je možné, lebo potom by nebol všadeprítomný. Bude potrebné pochopiť, akými spôsobmi sa Duch prejavuje v prírode. Veď vesmír nie je nič iné ako zmaterializovaná Božia idea.

Autentickým výrazom ducha národa sú rozprávky. Ľ. Štúr o nich píše: „Pověsti slovanské vyplynuly z téhož žřídla jako i písně naše, hlavní však jich názor jest mnohem ryzejší, starší zachovalejší, než v písních. Názor ten jest zbožňování přírody, které v národních pověstech slovanských má ještě panství neobmezené. Patřiť v nich moc přírodě hlavní, samočinná, božská, proti které jest člověk nízký a podřízený... Když ona (příroda) jedenkrát touto mocí nejvyšší  v jeho očích vládne, nic není ji potom nemožného u člověka. On jí přičítá i úkazy, které ani díti se v ní nevidí, namyslí do ní tvorú, kterých v přírodě nikdy nespatřuje a vyobrazuje si hmoty a útvary, jakových v skutečném světe nikde nestává..“ Štúr považuje za typický znak slovanských rozprávok zbožštenie prírody.

K podobnému záveru dospel aj P. Dobšinský. Slovenské rozprávky zbožňujú síce prírodu, jej sily a zjavy, ale nie tak, že by „jej hmotu pokladali za samočinnú, božskú; ale samočinná, božská je osobnosť, ktorá v tej hmote zjavuje sa im a delá, samočinný je duch, samočinné božstvo hmotou, prírodou, jej silami a zjavmi pohybujúce, vládnuce.“ Dobšinský tu vlastne dospieva k myšlienke analogickej k myšlienke Svätej Múdrosti z pravoslávnej teológie.

Vo východnej cirkvi existovala od začiatku úcta k Sofii. V životopise svätého Cyrila sa hovorí, že Cyril mal ako sedemročný sen, v ktorom si mal vybrať manželku a on si spomedzi všetkých panien vybral Sofiu teda Múdrosť. Preto je právom nazývaný aj Konštantín Filozof, lebo filozofia je láskou k múdrosti. Alebo by aspoň mala byť vo svojej ideálnej podobe. Cyril (Konštantín) je dôležitou postavou nášho národného panteónu.

Slovanské kresťanstvo by malo byť menej sektárske, menej vymedzujúce sa voči inovercom, viac otvorené a syntetické. Ochotné prijímať aj to, čo je hodnotné v iných náboženstvách, avšak Logos musí byť smerodajný. Slovanské kresťanstvo by sa mohlo priblížiť k ideálu univerzálneho náboženstva.

Slovensto a veda budúcnosti

Múdrosť sa od bežného vedenia odlišuje svojou ucelenosťou. V rámci západnej filozofie sa múdrosť veľmi nepestuje, lebo tá má analytický charakter. Zatiaľ čo múdrosť si vyžaduje syntézu. Pochopil to aj Komenský, ktorý vytvoril koncepciu uceleného poznania zjednocujúceho vedu (empíriu), filozofiu (rozum) a náboženstvo (zjavenie) a nazval ju pansofiou teda všemúdrosťou. Keď sa Komenský v roku 1642 stretol s Descartom v Holandsku, povedal mu, že filozofia bez Božieho zjavenia je neúplná. Descartes odpovedal: „Ja nad filozofiu nevykročím, u mňa bude teda časť toho, čo u teba celok.“ Všemúdrosť u Komenského predstavuje podklad pre všenápravu spoločnosti. Múdrosť teda nie je nejaká teória pre teóriu, je to niečo, čo vytvára základ pre skvalitnenie ľudského života, vyúsťuje do praxe. Komenský bol Slovan (z južnej Moravy, kde bolo kedysi centrum Veľkej Moravy), Descartes Germán.

J. M. Hurban vo svojej všeobecnej vízii slovanskej vedy ju chápe v integrálnom zmysle ako vedu zjednocujúcu vedu o prírode a duchovne. Zároveň má táto veda vychovávať človeka v mravnom zmysle. Dokonca by sme tu mohli hovoriť o duchovnej vede. Aj duchovnosť má byť uchopená jasne a zreteľne. Slovanská veda nemá pred ničím strkať hlavu do piesku. Všetko má byť zahrnuté do celku poznania. Poznanie nemá byť len sumou vedľa stojacich jednotlivých poznatkov, ale ucelenou múdrosťou v Komenského zmysle.

Neviem, či štúrovci vedeli o Komenského koncepcii pansofie, ich chápanie slovanskej vedy je však kongeniálne voči Komenského chápaniu. Pravdepodobne tu ide o ideál slovanskej vedy inšpirovaný duchom národa, ktorý však nateraz upadol do zabudnutia, lebo slovenský (a slovanský) národ je ešte ďaleko od svojho plného sebauvedomenia, keď bude túto vznešenú víziu štúrovcov schopný aj reálne uskutočňovať. Aký bol teda vedecký ideál štúrovcov?

J. M. Hurban v Slovenských pohľadoch napísal:

„Veda, či jako daktorí chcú vedba, t.j. povedomosť jasná a zretedlná toho, čo je v nás, okolo nás, v duchu aj v prírode, na nebi aj na zemi, srozumenia toto ducha ludskieho túžbam duchovným vyšším; táto hovorím veda je to najčistejšie vychovávania človeka aj človečenstva“.

Iný štúrovec Peter Kellner Hostinský v diele Vidboslovie o slovanskej vede píše:

„Najprednejší ťah vedy slovanskej bude a musí byť videnia duchovnô pravdy celej“... „Charakter vedy slovanskej je celosť, je zaokrúhlenia. Slovanská veda musí všetky čiastky do celosti shladať a všetko rozdvojenô a rozsekanô sjednocuvať, bo keď by to nerobila, prestala by byť slovanskou. Veda naša je more, do ktorého všetkie potoky vied sa slievajú. Veda slovanská musí byť absolútnou jednotou všetkých momentov poznania pravdy“.„čo tamtí všetci pre svoj svet boli, to musí v sebe vedomec slovanský ako jeden moment zvariť, a tak pôvodne – slovanským okom svojím vidieť pravdu svetov duchovných a vyrozprávať... vyspievať“. Slovanské videnie má byť konečne plnosťou všetkých čiastkových momentov poznania – „kostol jednoty všetkých momentov poznávania“, „panteón všetkých bohov pravdy“,„amen pravdy“.

V podobnom zmysle ako Komenský a Štúrovci rozvinul koncept sofiológie ako integrálnej vedy aj Vladimir Solovjov. Zjavne teda ide o typicky slovanský prístup, o niečo, čím by mali Slovania prispieť k vývoju svetovej kultúry.

Slovenstvo a spoločnosť budúcnosti

Úlohou Slovanov je uskutočniť komunistickú spoločnosť. Marxov a Leninov komunizmus boli materialistickým znetvorením pôvodne správnej duchovnej myšlienky. Komunisti chceli komunizmus uskutočniť len v hmotnej rovine, na základe ateizmu a materializmu. Chceli vytvoriť komunistickú spoločnosť násilím tým, že potlačia ľudskú individualitu. Tento pokus stál veľa utrpenia, musel však nevyhnutne zlyhať. Kto stavia budovu na piesku, tomu skôr či neskôr spadne. Ruský komunizmus je predčasným a pokriveným uskutočnením toho, čo sa má uskutočniť vo vzdialenej budúcnosti.

Naša ústava bola tvorená podľa nemeckého vzoru. Toto teda nie je ústava, ktorá by vyplynula z nášho národného ducha, ktorá by zodpovedala našej mentalite, ústava nám takpovediac šitá na mieru. Politický a ekonomický systém sme prevzali zo Západu. Nie je to náš výtvor. Niečo, čo môže fungovať na západe, lebo je to výtvorom západu, nemusí rovnako dobre fungovať v strede, kde sme my alebo na východe, kde sú Rusi.  Práve na tom, kto od koho preberá móresy vidieť, kto vedie svet. Sú to Nemci, Američania a Angličania. Nie my alebo Rusi.

Dnes žijú Slovania v spoločenskom zriadení, ktoré prevzali zo Západu, ktoré celkom nezodpovedá ich povahe. Slovenskej povahe by viac vyhovoval komunizmus alebo socializmus. Takéto zriadenie však predpokladá určitú morálnu a duchovnú vyspelosť členov spoločnosti. Vieru v Boha či spoločné ideály, obetavosť a ochotu podriadiť svoje konanie vyšším ideálom, pracovať slobodne pre celok. Bez Boha a ideálov pravdy, dobra a krásy nie je možné uskutočniť komunizmus. A ani bez rešpektovania dôstojnosti a slobody človeka, čo však komunisti v 20. storočí nerobili. Myšlienka komunizmu je práve vďaka nim nadlho zdiskreditovaná. Možno práve toto bol jeden z cieľov tých, ktorí Lenina a Stalina inšpirovali.

V slovanskom štáte by mali byť jednotlivé časti spoločnosti navzájom poprepájané, nemali by existovať len vedľa seba, ale tvoriť harmonický organický celok. Mám na mysli vedu, náboženstvo, umenie, poľnohospodárstvo, priemysel, armádu, služby, políciu atď. Napr. v našej aktuálnej spoločnosti akoby nejestvovalo prepojenie školstva so zvyškom spoločnosti, lebo to sa zmenilo na „priemyselné“ odvetvie, ktoré produkuje absolventov v takých odboroch, ktoré spoločnosť nepotrebuje. A tak máme nadbytok psychológov, politológov, sociálnych pracovníkov, ale chýbajú nám technické profesie. Dochádza k inflácii akademických titulov. Za peniaze si môžete nájsť niekoho, kto vám napíše diplomovú alebo rigoróznu prácu. Byť inžinierom alebo magistrom dnes nie je to isté ako byť inžinierom alebo magistrom pred 30 rokmi. Bolo by treba vyčistiť tento Augiášov chliev a prispieť k väčšej miere integrácie školstva do celku spoločnosti.  Z hľadiska vyššie spomínaného ideálu je naša spoločnosť v dosť veľkom štádiu dezintegrácie. Tento neblahý stav je v školstve preto, lebo vyhovuje záujmom určitých ľudí, avšak na úkor záujmov spoločnosti ako celku.

Ideálom v ekonomike by mala byť spolupráca a nie konkurencia. Mali by sme sa učiť z prírody, ako jednotlivé jej časti navzájom spolupracujú. A spoločne vytvárajú harmonický celok. Etickou hodnotou Slovanov je bratstvo. Je potrebné, aby kresťanský impulz pôsobil ďalej  a aby menil vzťahy a aj usporiadanie  v spoločnosti. Podľa Solovjova by mal Kristus prúdiť spoločnosťou tak, ako prúdi krv ľudským telom. Germáni rozvíjajú ľudskú individualitu, Slovania by sa zase mali učiť hľadať cestu k sebe v spoločenstve vedenom duchovnými ideálmi.

O západnom liberalizme V. Solovjov napísal: „Rovnako ako voľná hra chemických procesov môže prebiehať jedine v mŕtvole, ale v živom tele sú tieto procesy spojené a určované organickými cieľmi, tak je voľná hra ekonomických faktorov a zákonov možná len v mŕtvej a rozkladajúcej sa spoločnosti, ale v živej spoločnosti, ktorá má budúcnosť, sú hospodárske elementy spojené a určované mravnými cieľmi.“

Hej Slované!

„…Na Morave učil aj apoštol Pavol, lebo tu žili prvotní Slovania.…A slovanský národ a ruský jeden je, veď od Varjagov nazvali sa Rusi; predtým boli Slovania; nech sa i Poľanmi nazývali, no reč bola slovanská. Poľanmi boli nazvaní potom, čo sa usídlili na poliach, no jazyk mali všeobecný – slovanský.“ Nestorov letopis

Existuje dejinno- filozofická koncepcia, podľa ktorej stojí na čele civilizačného vývoja v jednotlivých historických epochách vždy určitá skupina národov. V aktuálnej epoche by to mali byť germánske národy. A je to skutočne tak. Najvyspelejšie národy sveta sú germánske národy ako Nemci, Angličania, Holanďania, Švédi, Nóri, Američania, Kanaďania, Belgičania, Švajčiari, Rakúšania, Austrálčania, Dáni. Od nich pochádza väčšina dôležitých výtvorov a objavov vo vede, technike, umení a náboženstve. Keď sa skončí germánske obdobie, mali by po nich prevziať štafetu slovanské národy.

Germánstvo dominuje vo svete prítomnosti nad Slovanstvom aj v politickej rovine: Jeden z prvých štátnych útvarov Slovanov Samovu ríšu viedol franský kupec Samo. Samo ako Frank bol pravdepodobne Germán. Keď zomrel, ríša sa rozpadla a Slovania sa dostali pod nadvládu Frankov a Avarov. Ranný Bulharský štát viedli turko-tatárski Bulhari. Prví vládcovia Ruska Rurikovci boli Vikingovia (Varjagovia) zo Švédska teda Germáni. V Rusku vládla Nemka Katarína Veľká a Romanovovci sa rodovo miešali hlavne s nemeckými panovníckymi rodmi. Nám vládli najprv maďarskí Arpádovci, neskôr francúzski Anjuovci a od 16. st. až do 1918 pôvodne nemecký rod Habsburgovcov. Aj v Bulharsku mali v novšej dobe panovníkov nemeckého pôvodu. Franská ríša zasahovala do diania na Veľkej Morave a do vnútorných záležitostí iných Slovanov napr. Čechov. Neskôr Nemci zasahovali do vnútorných záležitostí českého kniežatstva a potom kráľovstva. Rád Nemeckých rytierov ovládal veľkú časť Poľska, chceli ovládnuť aj Rusko, kde ich v bitke na Čudskom jazere zastavil Alexander Nevský...  V súčasnosti patrí Slovensko do EÚ, kde sú dominantné Nemecko a Francúzsko. Skrytým spôsobom nám vládnu.

V minulosti zastávali názor, že Slovania raz nahradia Germánov vo viac alebo menej explicitnej podobe G. E. Lessing, G. W. F. Hegel, J. G. Herder, Chomiakov, Waclaw Maciejewski, BronislawTrentowski, Ľ. Štúr, J. M. Hurban, P. K. Hostinský, Augustín Smetana, F. M. Dostojevskij, V. Solovjov, O. Spengler, P. Danov, M. Ivanov (Aivanhov), R. Steiner... Hegel síce nehovorí priamo, že Slovania by mali prevziať civilizačnú štafetu po Germánoch, ale dá sa to odvodiť z jeho filozofie dejín. Dejiny chápe Hegel ako proces uvedomovania absolútneho ducha. Absolútny duch alebo Boh v jeho chápaní sa uvedomuje prostredníctvom ľudských výtvorov. Za konečnú a najvyššiu formu sebauvedomovania absolútneho ducha považoval Hegel „skromne“ svoju vlastnú filozofiu a koniec dejinného vývoja videl v pruskom štáte na začiatku 19. storočia. Lenže to je len domýšľavosť. Vývoj sa nezastavil ani po Heglovej smrti. A tak príde rad na Slovanov.

Na následnosť Slovanstva po Germánstve poukázal Ľ. Štúr poeticky vo svojom poslednom diele Slovanstvo a svet budúcnosti, kde píše: „Lipa (strom Slovanov- J. B.) kvitne až po tom, čo dub (strom Germánov- J. B.) dávno odkvitol.“ S Heglovou a Herderovou filozofiou sa Štúr oboznámil na svojich štúdiách v Halle. Nemecký metafyzický idealizmus, ktorého dôležitou súčasťou je otázka sebauvedomenia a slobody, bol pre neho inšpiráciou pri jeho národnobuditeľskej činnosti a zároveň veľmi dobre zodpovedal jeho osobnosti. Idealizmus a romantické naladenie sprevádzali Štúra do konca jeho života. Spoznanie Heglovej a Herderovej filozofie bolo to najlepšie, čo sa Štúrovi v Nemecku mohlo stať.

V spomínanom diele Štúr navrhuje, aby Slováci splynuli s Rusmi. Tento jeho návrh netreba brať doslova. Netreba zabúdať ani na to, v akej historickej situácii toto dielo písal. Ja by som to interpretoval skôr ako akúsi predtuchu toho, že Rusi majú v budúcnosti zohrať dôležitú úlohu ako najväčší a najvýchodnejší slovanský národ a my Slováci s nimi budeme na ich dejinnom poslaní spolupracovať. Môžeme sa s nimi spirituálne zblížiť, nemusí to však znamenať, že sa v nich rozplynieme ako rieka vlievajúca sa do mora. Štúr mal podľa mňa dobré tušenie, akurát to prestrelil. Asi sa cítil zúfalo, keď to písal a nevidel iné východisko.

Dôležitú, ak nie najdôležitejšiu, úlohu vo svete budúcnosti by malo hrať Rusko. Skôr než zaujmeme k Rusku nejaký hodnotiaci postoj, mali by sme zobrať do úvahy tri dejinné skutočnosti:

1. V akom stave bolo Rusko pred rokom 1917. Bol tam síce cár, ktorý bol slušným a pobožným človekom, lenže tento cár nerozumel znameniam čias a nebol ochotný robiť reformy, ktoré by Rusku umožnili relatívne hladko prejsť do modernej doby.

2. Čo sa dialo v Rusku po roku 1917. V Rusku sa odohral asi najväčší sociálno- inžiniersky pokus v dejinách ľudstva. Boľševici chceli zrušiť trh, peniaze, súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, rodinu, náboženstvo atď. a chceli vytvoriť nového kolektivistického človeka bez vlastného ja. V Rusku vyčíňala Čeka nadväzujúc na Opričninu Ivana Hrozného, premenovaná neskôr na GPU, potom na OGPU a ešte neskôr na NKVD. Dôsledkom bola bieda hmotná a duchovná. Rusko zažilo hladomory, keď milióny ľudí zomierali od hladu. Rozšírený bol kanibalizmus. Proste peklo na zemi. Boľševici robili na ľuďoch pokusy ako na pokusných králikoch. Komunizmus, ktorý bol u nás v rokoch 1948 až 1989 bol len slabým odvarom toho ruského.

3. Čo sa dialo v Rusku po roku 1991 za Jeľcinovej éry. Rusi neprestali byť pokusnými králikmi. Len pre zmenu teraz sa na nich testoval prechod zo socializmu k tomu najdivokejšiemu kapitalizmu. Výsledkom bol chaos, vznik oligarchickej vrstvy, nárast organizovaného zločinu, veľká bieda nižších vrstiev hlavne dôchodcov, alkoholizmus, prostitúcia a pod. V. Klaus v jednej svojej knihe píše, že v roku 95 alebo 96 (presne si nepamätám), keď bol v Moskve na štátnej návšteve, ho pozval vtedajší ruský premiér na večeru a počas nej sa ho so zúfalým pohľadom v očiach opýtal: „Tak mi povedzte, čo mám robiť?“ A Klaus uzatvára, že Rusko je tak veľká a zložitá krajina, že je veľmi ťažké mu radiť.

Byť ruským prezidentom vôbec nie je ľahké, pretože problémy Ruska sú veľké. Ak si niekto myslí, že stačí v Rusku zaviesť liberálnu demokraciu západného typu a slobodný trh, tak je naivný. Gosudarovi Putinovi sa oproti Jeľcinovskej ére podarilo trochu pozdvihnúť Rusko ekonomicky a posilniť aj pocit národnej hrdosti. Rusi sú predsa len veľký a slávny národ, nemožno od nich očakávať, že budú niekomu poklonkovať. Na druhej strane sa mi nepáči na nich neschopnosť vyrovnať sa s komunistickou minulosťou. Symbolicky sa to prejavuje aj tým, že Lenin ešte stále nie je  pochovaný.

Ruský autor duchovnej literatúry Sergej O. Prokofjev (vnuk slávneho skladateľa rovnakého mena) tvrdí, že Rusko bude potrebovať asi 100 rokov na to, aby sa vyrovnalo s dôsledkami komunizmu. Keďže v Rusku sa skončil komunizmus v roku 1991, bude potrebovať na zotavenie čas asi do roku 2091. Buďme voči Rusku trochu zhovievaví, dajme mu ešte čas do konca storočia a potom sa uvidí. Rusko si netreba ani idealizovať, ako to robí Rostas zo Zem a vek, ani ho netreba démonizovať ako náš politický a mediálny mainstream. Rusko nie je také silné, ako sa zdá byť a ani nie je také slabé, ako sa zdá byť.

Neodporúčal by som žiadnemu politikovi na Slovensku pestovať rusofóbiu či nepriateľstvo voči Rusku. Slovákovi bude Rus vždy bližší ako Angličan alebo Francúz. Slovenskí vojaci neradi bojovali proti Rusom v Prvej aj Druhej svetovej vojne, lebo to vnímali ako bratovražednú vojnu. A to už nehovorím o tradícii slavianofilstva od Kollára cez štúrovcov k Hurbanovi – Vajanskému. Slovenská zahraničná politika by sa mala usilovať o dobré vzťahy na všetky svetové strany, nielen na západ.

Úlohou Slovanov je vytvoriť novú civilizáciu, ktorá nahradí a nadviaže na civilizáciu Germánov. Namiesto západného liberalizmu, ktorý už dnes vykazuje známky úpadku, bude potrebné vytvoriť novú politickú a ekonomickú filozofiu, oveľa duchovnejšiu a postavenú na ideáli bratstva. Liberalizmus nezodpovedá duchu Slovanstva. Aj úlohu Slovenstva treba vidieť v tomto kontexte.

Slovenský národ by som prirovnal ku kuriatku, ktoré sa vyvíja vo vajci pod ochranou vaječnej škrupiny. Tou vaječnou škrupinou je duch Západu, ktorý nás chráni a umožňuje nám pod sebou rásť. Netreba škrupinu rozbíjať príliš skoro, kým kuriatko ešte nie je životaschopné. Slováci alebo všeobecne Slovania sú v porovnaní s ľuďmi západu ako deti alebo ako mladiství. Dajme veciam čas. Netreba sa ponáhľať. Pomaly ďalej zájdeš. Všetko hodnotné a trvalé sa buduje postupne a dlhodobo. V prípade národa sú to skôr storočia alebo tisícročia, než roky alebo desaťročia, lebo národy žijú dlhšie ako jednotlivci.

Literatúra

Leidenfrost, M. : Sú Slováci vyvoleným národom?

Losskij, N. O. : Dějiny ruské filozofie

Páleš, E. : Štúrovská koncepcia slovanskej vedy

Sládek, K. : Vladimír Solovjov: Mystik a prorok

Špidlík, T. : Ruská idea

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo