Tri cukríky, alebo: Dotkni sa srdca

Tri cukríky, alebo: Dotkni sa srdca

Povedal som si, že to musím okamžite napraviť. Bežal som za ním a snažil som sa mu všetko vysvetliť svojou lámanou angličtinou. Bol veľmi skromný a takmer sa on ospravedlňoval mne. Aký duchovný pokrok som u neho videl!

Leto roku 2000 ma zastihlo na anglickom vidieku. Bolo to štyri roky po mojom obrátení a ja som hľadal spoločenstvo kresťanov, medzi ktorými by som mohol žiť to, o čom sa písalo v Biblii. Vôbec som netušil, že mi Ježiš jednu preloženú do angličtiny už pripravil a potom podaroval úplne nezvyčajným spôsobom. Pán ma do takejto komunity veriacich zavolal, aby mi povedal o svojom Otcovskom srdci a slová o mojej službe. Volala sa Dom otvorených dverí. Modlili sme sa tam, meditovali nad Slovom, kontemplovali krásu Božieho stvorenia a snažili sa žiť spoločenstvo lásky.

Bol to úžasný čas duchovného rastu.

My zo Slovenska sme tam prichádzali chudobní, aspoň neviem o nikom, kto by bol z lepšie situovanej rodiny. To však nijako neprekážalo, Angličania i iné národnosti, ktoré sa tam stretali na rôznych duchovných programoch, to prijímali bez ťažkostí.

V komunite sa snažili žiť zodpovedne aj voči životnému prostrediu a neplytvať potravinami ani vecami. Odpad triedili. Na staré oblečenie vyhradili špeciálne vrecia, volali ich ragbags, do ktorých umiestňovali veci na dva účely. Jednak na ďalšiu recykláciu a potom aby nepotrebné alebo obnosené šatstvo, pravda, predtým opraté, ktoré bolo v lepšom stave, mohli dať chudobnejším, ľuďom v núdzi alebo pre charitu. Ako ma upozornila jedna sestra, každý si z nich mohol vybrať, čo chcel, ak by sa mu vec ešte zišla.

Tie mechy mali svoje miesto v kúte práčovne, kam si dávali oprať, lepšie povedané sami si prali svoje oblečenie aj členovia komunity. A nielen oni, ale i ľudia, ktorí sa počas rôzne dlhých pobytoch zúčastňovali komunitného programu modlitieb – išlo najmä o modlitby za uzdravenie a oslobodenie, a formácie Slovom. Tak sa stalo, že prišlo k nedorozumeniu a chybe z mojej strany.

Raz som tam uvidel mikinu, ktorá sa mi zdala ešte zachovalá. Pomyslel som si: – Škoda takú vyhodiť. Bola by ešte vhodná na nosenie. – Mala kapucňu, na ktorú som nebol zvyknutý. Hneď som si ju aj obliekol a začal používať. Pasovala mi veľkosťou a na chladnejšie anglické večery bola vhodná.

Prešlo zopár dní a pristavil sa pri mne jeden z členov bratstva, u ktorého som si aj pred tým všimol, že na mne dlhšie necháva oči. Tentoraz prehovoril.

„Where,“ mal na tvári mierny úsmev, „do you have the jumper from? (Odkiaľ máš tú mikinu?)“

Just...,“ trochu som sa hanbil, „from the ragbag, from the laundry room (No… z vriec, z práčovne).“

„It should not have been in the ragbag. It is Steve’s sport shirt. It is his. (Nemala byť vo vreci. Je to Štefanov športový sveter. Je jeho.)“

Odišiel.

Zostal som stáť ako obarený.

– Ú-ha, – stále som sa červenal od hanby. – Ja tu nosím cudziu mikinu a ani o tom neviem, že niekomu chýba. Steve sa na mňa každý deň pozeral a muselo mu to prísť zvláštne. Zaujímavé, že mi nič nepovedal. Mlčal, asi to bolo pre neho trápne tak, ako je to teraz pre mňa.

Steve mal ťažký život. Po materiálnej stránke mu nič nechýbalo, ale zrejme po citovej. Hovorili mi, že bol zneužívaný. Prišiel z mesta do komunity na určitý čas, aby sa dal dohromady. Chcel na vidieku zažiť skutočnú Božiu lásku, ktorá uzdravuje; tú ľudskú zažil deformovanú a pokrivenú. Bol jemným mladým mužom, ktorému sa z útrpného výrazu tváre dali prečítať takmer všetky zranenia, ktoré zakúsila jeho duša. Mal čiastočnú nadváhu. Komunita nemala viac miesta vo svojich chatách (cottages), tak ho dali bývať do starého karavanu na pozemok komunity, v ktorom sa človek ledva otočil a v ktorom nebola ani tečúca voda. Umývať sa chodil do iných budov.

Nesťažoval si. Túžil len po jednom: spoznať Boha takého, aký skutočne je. Spoznať jeho lásku.

Povedal som si, že to musím okamžite napraviť. Bežal som za ním a snažil som sa mu všetko vysvetliť svojou (vtedy) lámanou angličtinou. Mikinu som ešte nedoniesol, lebo som ju chcel najprv oprať a vrátiť mu ju čistú. Klopil oči, a zdalo sa, že daná situáciu je viac trápna jemu ako mne. Tvrdil, že si ju mám nechať, prijať to ako dar od neho a sväto-sväte tvrdil, že jemu chýbať nebude. Má ich hŕbu.

Bol veľmi citlivý. Takmer sa on ospravedlňoval mne, že mi ju nedal predtým sám od seba.

Rozhodol som sa.

Vypral som ju a vysušil. Potom som ju poskladal ako som najlepšie vedel, aby to bolo čo najúhľadnejšie. Tak oblečenie skladajú v obchodoch. Niečo som si strčil do vrecka a zamieril som do jeho karavanu, ktorý stál na rozpukaných starých pneumatikách pod stromami vzadu.

Zaklopal som na biele špinavé dvere, pokryté zeleným povlakom tvoriacich sa rias.

Žiadna odpoveď.

Myslel som, že ho tam stretnem. Boh to zariadil inak. Nebol „doma“, možno pracoval na poli komunity, alebo v skleníkoch, aby to bolo pre neho ešte väčšie prekvapenie a malo to ešte väčší účinok.

Skúsil som pochrómovanú kľučku, ktorá sa však už dávno neleskla. Karavan nebol zamknutý.

OBR. Členovia komunity House of the Open Door mali normálne zamestnia. Tu sme pri druhej návšteve v r. 2006 s Luke Heath-om, drahým priateľom, pracoval ako záhradník v jednom z hotelov v Broadway, ktorý umrel len minulý rok (2018 po V. Noci). Mal pre mňa prorocké slovo: Jesus says: "I am cutting your heart by my Sword into two pieces and I give you a new one". Bolo to bolestivé, ale pre mňa prospešné. Mať nové srdce! Milovať blížnych Ježišovým srdcom!

Opatrne som odchýlil dvere.

Ubezpečil som sa, že vnútri skutočne nikto nie je.

Rýchlo som vkĺzol dovnútra a poskladanú mikinu položil na jeho pekne ustlatú posteľ. Potom som siahol do vrecka, aby som z neho vytiahol veci, čo som si doňho predtým vložil.

Boli to tri cukríky.

Bol som vtedy slobodný a nemal som toho veľa. Požehnanie, aj materiálne, prichádzalo až zobratím záväzku a stupňovalo sa počtom detí, ktoré sme s manželkou prijali. Chcel som tými sladkosťami vyjadriť, ako si cením, že sa na mňa nehnevá. Chcel som mu povedať, že ho mám rád. A že ho predovšetkým má rád Boh v Trojici. Preto tri cukríky. Maličkosť, ale aj tak by sa táto skutočnosť lepšie nedala vyjadriť – ani veľkým darom. Ježiš mi povedal: nejde o veľkosť daru, ale o postoj srdca.

Ten je skutočne dôležitý.

Mal veľmi bohatých rodičov, o čom hovorilo aj ich elegantné oblečenie a auto, na ktorom ho chodili pravidelne navštevovať. Dali by všetko, aby ich syn znovu nadobudol duševnú rovnováhu a bol vnútorne uzdravený. Videl som u neho Bibliu, ktorú nosil na komunitný program modlitieb a vyučovaní. Miloval ju. Bola v koženom obale a boky strán mala vyzdobené zlatom. Skrývala sa v nej jeho nádej na nový život. Neviem, či mu ju kúpili rodičia, alebo on sám z ich peňazí. Rád som sa na nich díval, keď ho prišli navštíviť; môj otec a matka nemohli prejsť takú diaľku. Snažili sa mu teraz dať všetku lásku, ktorej boli schopní, len neviem, či to stačilo. Niektoré veci môže uzdraviť len Božia láska, ľudská nestačí.

Steve a jeho rodičia mali kopu peňazí, ale keď uvidel svoj športový sveter opratý a zložený na posteli s tromi cukríkmi ako symbolom toho najpodstatnejšieho v živote človeka, rozplakal sa.

Dotklo sa to jeho srdca.

Premohlo ho, že kresťania sa môžu milovať skutočnou láskou, nesebeckou láskou. Tá si nerobí egoistický nárok ani na telo, ani na nič, čo patrí blížnemu. Milovať bez vypočítavosti a nečistého zisku zo vzťahu. Nechcieť okradnúť človeka, ale obdarovať. Veď len jeden zisk je dôležitý – nebo.

Keď sa rozhodol, že mi daruje svoju Bibliu, stále mal v očiach slzy. Dal mi to najdrahšie, čo mal – Božie slovo, ktoré začal chápať a ktorému začal veriť po tom, ako sa sklamal v ľudskej „láske“.

Bol som jeho činom dojatý.

Zaváhal som, či Knihu prijať, ale nemohol som ju odmietnuť.

Aj to sa stalo súčasťou jeho uzdravenia.

Povedali mu práve tie tri cukríky, ako ho Boh miluje? Použil si ich Otec, aby ho vnútorne uzdravil? Zažil objatie Otca ako syn práve pri vstupe do svojho karavanu a pohľade na svoju úhľadne poskladanú mikinu? Tri cukríky, ako symbol dokonalej trikrát svätej lásky, dokonalej lásky. Symbol neprekonateľnej lásky od Otca, Syna i Svätého Ducha. Mohol som dúfať, že si Pán takto použil môj malý čin? Rád by som vtedy videl do jeho srdca!

Zostalo to pre mňa tajomstvom. Do srdca vidí len Boh. Videl som však jeho čin, že mi daroval svoju osobnú Bibliu, svoj najväčší poklad, ktorý objavil. Božie slovo, ktoré mu povedalo o láske, ktorou ho Otec miluje.

O mnoho rokov neskôr som sa rozhodoval, ktorú Bibliu si zoberiem na svoje misijné cesty do Afriky a potom do Ázie. Vybral som si práve túto Stevovu, hoci som ich mal anglických vo svojej knižnici už viacero. Voľba padla na ňu preto, aby som ľudí tam mohol vovádzať do náruče Otca a zvestovať im, ako ich Boh veľmi miluje, a aby som im mohol hovoriť o ich synovstve a o Láske, ktorá dokáže všetko uzdraviť.

Ak chceš získať dušu pre Ježiša, dotkni sa jeho srdca. Ak chceš ľuďom ukázať, ako ich Boh miluje, najprv ich maj rád. Boh uzdravuje naše rany láskou. Bez lásky nemá nič zmysel. S láskou všetko.

Štefan Patrik Kováč, ThLic

Kniha - novinka, čo môže zmeniť aj tvoj život, ako už viacerých: Život v Božej moci (2019).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo