Volím Františka Mikloška

Volím Františka Mikloška

Stalo sa klišé podotýkať, že František Mikloško má silný životný príbeh, o akom ostatní prezidentskí kandidáti môžu akurát tak snívať. Chcem iba pripomenúť, že Sviečkovú manifestáciu, ako jeden z najvýznamnejších medzníkov novodobých slovenských dejín, vyzdvihol americký prezident George Bush jr. vo svojom príhovore počas návštevy Bratislavy. František Mikloško bol jej hlavným organizátorom. Krásny úvodník o tejto dejinnej udalosti z pera Štefana Hríba, prevzali v tom čase mnohé prestížne svetové médiá.

Nejdem vypočítavať, čo všetko urobil Mikloško pre túto krajinu. Pre mňa urobil toto ...

V čase nástupu prvej Dzurindovej vlády, keď sme sa zbavili ťažoby mečiarizmu, pracovala som v Matici slovenskej, v odbore Slovenská národná knižnica. Knižnica, literárny archív a literárne múzeum mali od štátu (ministerstvo kultúry) zabezpečený finančný tok pre svoju existenciu. No nie tak domy Matice slovenskej a matičné hnutie. Matičiari sa usilovali finančné toky „presmerovávať“ (veď sme jedna inštitúcia), čo samozrejme znamenalo zánik odborných pracovísk a zredukovanie Matice na hlasno kričiace matičné hnutie. Nevážili si kultúrne hodnoty zhromaždené v týchto pamäťových inštitúciách a chystali sa zredukovanť národnú knižnicu na mŕtvy depozit. Zatvorenie národnej knižnice si aj tak nik nevšimne, bolo ich motto. V tejto situácii sa nás ujali dvaja poslanci Národnej rady – František Mikloško (KDH)  a Peter Zajac (DS). Prišli na poslanecký prieskum do Martina, zoznámili sa so situáciou a pomáhali nám v NR presadiť zákon o Slovenskej národnej knižnici, ako o samostatnej inštitúcii vyňatej spod správy Matice slovenskej. A zachránili nás. Zákon napokon predkladal Milan Kňažko, vtedajší minister kultúry. Zdusená, udupaná knižnica sa zbavila príťaže, mohla sa slobodne nadýchnuť a začať dobiehať odbornú úroveň okolitých národných knižníc neskoršej V4-ky.

Nielenže som mohla vidieť Mikloška pracovať celkom z blízka, ale videla som, že dokáže veci rozlišovať a vidieť tému dňa, ktorá nebola a ani nemohla byť v centre pozornosti vtedajších, politicky príliš hektických dní. Oslovili sme viacerých politikov a poslancov. Všetko stroskotalo na otázke, či je politická vôľa na takéto riešenie. Nebola. Ani vôľa, ani záujem. Až pokým „sa“ neobjavil tandem Mikloško-Zajac.

Bol to zaujímavý čas a pre mňa aj škola života ...

Nebaví ma voliť menšie zlá. Ako konzervatívny volič v zúriacom liberalizme nemám veľa možností. Pokiaľ sa mi takáto možnosť ponúka, s radosťou ju využijem.

Vízie lepšieho sveta založeného na hodnotách sa nemôžeme vzdať. Je to náš celoživotný postoj. A vieme, že sila postoja je dôležitá. Zanecháva stopu. Orientuje a dáva šance budúcim generáciám na ňu nadviazať ...

Jeden môj mladý priateľ o Františkovi Mikloškovi povedal, že vďaka tomu, že riskoval život za komunistov, dnes môžeme robiť veci, ktoré sú pre nás samozrejmosťou – od zakladania firiem až po náboženskú slobodu ... 

Naša doba je na osobnosti chudobná. Nezahodím šancu, môcť mať na poste prezidenta skutočnú osobnosť ...

PS

Že v jednote je sila? Áno, je ... a o voľbe prezidenta to platí stonásobne, milí kádeháci!!! ...

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo