Poznáme ten pocit,
ktorý sa nás zmocní,
keď stretneme človeka
so slnkom v duši.
Rozhorí sa srdce,
zapáli sa iskra,
svet už nejestvuje
a sme iba Dvaja.
Všetko je tak krásne,
chvíle sú prevzácne,
v šťastí sa topíme,
po nociach nespíme.
No časom sa to stráca,
keď si už zvykáme.
Začiatky sú preč,
zo sna sa prebúdzame.
Čo sa v ľuďoch meni?
Že chvíle sú už iné,
človek ma chyby,
dokonalosť mizne.
No práve to je umenie
milovať sa takí akí sme,
s nedostatkami, chybami
verne a úprimne.
Učiť sa dennodenne,
trpezlivosti, dôvere,
odpúšťať a obetovať,
takto sa vzťah buduje.
To je pravá láska,
ktorá neochladne,
v búrkach, trápeniach,
nepoddá sa snadne.
Tak Ťa budem milovať,
pokiaľ budem dýchať,
nikdy Ťa neopustím,
po boku budem stáť.
Každý deň sa pokúsim
rozosmiať Ťa, potešiť,
začiatky sa neskončia
o to sa budem snažiť.
Nech nestratí sa vášeň
a puto medzi nami.
Stále sme si oporou,
navždy zamilovaní.
A keď bude treba
aj zomriem za Teba.
Nech vieš, že Láska ženy
z Božieho srdca pramení.
Miluj drahá žena,
buď nežná a odvážna,
nevzdávaj sa ľahko,
máš vplyv na muža.
Drž sa ale Boha,
buď pokorná a skromná.
A On to ocení,
šťastím Ťa požehná.
A Ty drahý muž,
buď silný a verný,
váž si ženu, chráň ju.
A nič vás nerozdelí.