Prečo je Slovensko demoralizované (prvá časť)

Prečo je Slovensko demoralizované (prvá časť)

Sme na začiatku nového roka a viacerí kandidáti na funkciu prezidenta vo svojich novoročných vystúpeniach píšu ako vidia situáciu na Slovensku a čo by robili ak by boli zvolení. Poväčšine vidia situáciu veľmi kriticky. Jeden z nich dokonca hovorí, že celá spoločnosť je hlboko frustrovaná.

Ako je to možné, prečo sa to stalo.

Vedúci predstavitelia nášho štátu hovoria najmä o našich pozitívnych výsledkoch. Oproti tomu ich opozícia vidí iba samé negatíva. Medzinárodná nezisková organizácia The Social Progress Imperative, ktorá od roku 2012 skúma 50 ukazovateľov kvality života po celom svete hodnotí Slovensko ako v poradí  30. krajinu s najlepšími podmienkami pre život. Čiže ani raj na zemi, ale ani ako katastrofu pre život.

Prečo však naši ľudia sú teda nespokojní so stavom na Slovensku. Nuž je to predovšetkým preto, že sa nenaplnili ich očakávania, ktoré mali po nastolení demokratických pomerov po novembri 1989. Po skončení komunistickej diktatúry očakávali, že sa vo všetkých oblastiach bude postupne meniť ich život k lepšiemu. Postupne sa však ukázalo, že to tak nie je. Pre mnohých to bolo práve naopak. Zmeny pre nich  priniesli hlboký prepad spôsobený najmä nezamestnanosťou a s postupným vytváraním veľkých rozdielov medzi chudobnými a bohatými.

Čo bola najvážnejšia vec, ktorá založila túto nespokojnosť až frustráciu?

Na začiatku po politických zmenách, ako bolo vytvorenie viacerých politických strán a umožnenie ich slobodnej súťaže vo voľbách sa začali aj zmeny v ekonomickej oblasti. Najvážnejšou bola zmena vlastníctva majetku štátu. Dovtedy totiž drvivá väčšina majetku v hospodárskej oblasti bola vo vlastníctve štátu, čo v predošlom režime limitovalo jeho využívanie, rozvoj a efektivitu. Zmena vlastníctva sa glorifikovala a vytvárala sa predstava, že odštátnenie podnikateľských subjektov automaticky bude viesť k ich prosperite. Ako hlavné heslo dňa sa šírila téza, že štát nevie dobre spravovať svoj majetok - fabriky a poľnohospodárske podniky a preto ich treba ihneď odštátniť akýmkoľvek spôsobom. 

Narábanie s vlastnením majetku je veľmi citlivá otázka. Prvá ČSR znárodňovaním majetku likvidovala ekonomickú silu svojim oponentov. Podobne to urobila aj prvá Slovenská republika po roku 1939. Ako náhle však začali „svojim“ rozdávať majetky, v spoločnosti zavládla frustrácia. Komunisti rovnako zoštátnením majetku po roku 1948 si zabezpečili svoju moc. Oni však majetok „svojim“ nerozdávali čím sa vyhli tomu, aby ich ľudia upodozrievali z toho, že sa tým obohacujú.

Po roku 1989 sme sa z toho nepoučili. Majetok, ktorý zoštátnili komunisti po roku 1948 bol iba drobným základom toho s čím Slovensko disponovalo v roku 1989. Preto reštitúcia komunistami zhabaného majetku bola okrajová záležitosť. V podstate bolo možné považovať všetok štátny majetok podnikateľských subjektov, ako majetok všetkých ľudí, ktorí sa zaslúžili o jeho veľkosť nielen svojou prácou, ale aj celoživotným uťahovaním opaskov. Takto sme sa všetci aj svojimi nižšími mzdami podieľali na zveľaďovaní štátneho majetku. Výnimku tvorila iba poľnohospodárska pôda, lesy a družstevný majetok. Tam komunisti si nerobili námahu s ich zhabaním (až na určité výnimky) a tak v pozemkových knihách boli zapísané na pôvodných vlastníkoch. Družstevný majetok ako v poľnohospodárstve tak aj v obchode bol akože vlastníctvom družstevníkov, to však z hľadiska komunistickej ideológie bolo prijateľné.

Preto, keď sme pripravovali v rámci Kresťanskodemokratického hnutia program rozvoja Slovenska v roku 1990 tak nás ani nenapadlo, že by sa mal štátny majetok priemyselných firiem a poľnohospodárskych podnikoch bezhlavo privatizovať. V našom programe boli všetky formy vlastníctva postavené ako rovnocenné a to štátne, súkromné a spoločenstevné ako bolo družstevné, komunálne, ale aj urbárske a pod. Keď sme ako členovia vlády diskutovali so svojimi partnermi v zahraničí všade sme tvrdili, že na Slovensku sa budú privatizovať iba stratové podniky a to klasickým predajom. Počítali sme s tým, že takto získané prostriedky sa použijú na podporu súkromného podnikania.

Stalo sa však niečo úplne iné. Na začiatku sa síce prijali zákony o reštitúciách zhabaného majetku komunistami, ale aj tam boli vložené obmedzujúce podmienky sťažujúce vrátenie majetku pôvodným majiteľom. Mnohé reštitúcie sa ťahajú dodnes a pôvodní majitelia boli v podstate v mnohých prípadoch okradnutí. Zároveň tam boli vložené termínové obmedzenia a možnosti ako sa bude dať zmocniť majetku špekulantom. To sa prejavilo potom v tom, že  šikovným odďaľovaním vrátenia majetku sa jeho vlastníctva nakoniec zmocnili tí, čo v tom vedeli chodiť.

To bolo prvé znechutenie.

Druhou ranou poškodzujúcou dôveru ľudí v pozitívne zmeny bola malá privatizácia. Vypustila sa fáma, že keď budeme mať obchody a služby vo vlastníctve mnohých súkromných osôb vznikne konkurencia, ktorá bude dvíhať kvalitu a zabezpečí nízke ceny (zázračná ruka trhu). Samozrejme, že to bola iba teoretická ilúzia, lebo celý svet už bol inde a najmä obchody už fungovali v rozhodujúcej miere ako obchodné reťazce. Takto sme si zlikvidovali naše dovtedajšie obchodné reťazce ako boli PRIOR, ZDROJ , Domáce potreby, Obchod s nábytkom, Drogérie, Zelenina, Železiarstvo a pod., ktoré mali vybudované celoplošné krytie zásobovania so svojimi skladmi a systémom zabezpečenia odbytu našim výrobným podnikom. Postupne ich nahradili zahraničné obchodné siete ako sú TESCO, Kauflad, Billa, OBI, METRO, Maunfield, atď., ktoré však už uprednostňujú zahraničných výrobcov, čím dávajú prácu iným a nie Slovákom. Cez obchodné prirážky nás teraz dôkladne  žmýkajú a potom pomocou rôznych fínt tzv. daňovej optimalizácie a poradenstvom svojich materských firiem vyvážajú väčšinu zisku do zahraničia. Čiže dvojnásobná škoda. Naša výroba je dusená a zisky namiesto do štátnej pokladnice pre zabezpečenie našich potrieb v zdravotníctve, školstve atď. idú do zahraničia.

Že sa to tak stane nás pred spustením malej privatizácie upozorňovali experti z Rakúska na porade ekonomických ministrov KDH vlády Slovenskej republiky vedenej Jánom Čarnogurským na porade v Trenčianskych Tepliciach. Na základe toho sme požadoval, aby sa odmietla koncepcia privatizácie obchodu nanucovaná nám federálnou vládou ČSFR. Chvíľu sme kládli odpor a potom nás federál pomocou ich prisluhovačov z VPN prevalcovali a malá privatizácia s vytvorením dlhu v Slovenskej sporiteľni vo výške 12 miliárd korún a zničením domácich obchodných sietí sa zrealizovala. To je však iba ekonomická stránka veci.

Z hľadiska demoralizácie obyvateľstva rozhodujúcu úlohu zohralo to čo sa dialo v rámci malej privatizácie. Vo svojej knihe „Banda zlodejov“ to celkom výstižne popisuje aj Milan Krajniak. Na začiatku samozrejme okrem vekslákov, pumpárov a niektorých ďalších profesií nik nemal peniaze, aby sa mohol zúčastniť privatizácie, preto Slovenská sporiteľňa dostala príkaz požičiavať peniaze tak, aby boli kryté privatizovaným majetkom a nie majetkom privatizérov.  To viedlo k tomu, že najjednoduchšie bolo po prevzatí obchodu zásoby rozpredať, peniaze zobrať a banke nechať dlhy. Na to boli vymyslené tzv. spoločnosti s ručením obmedzeným, ktoré vlastne neručili nič. Vrcholom grázlovstva v malej privatizácii boli tzv.“holandské dražby“, ktorým sa dal zahraničný názov, aby sa dala tomu patina svetovosti, ale v skutočnosti to bola zlodejčina organizovaná vznikajúcou mafiou. V banke pri získavaní úverov na privatizáciu sa zakladala novodobá korupcia (podplácanie bankových úradníkov) a spôsobom privatizácie mafiánske spoločenstvá diničovcov, sýkorovcov, černákovcov, atď. To všetko bolo na začiatku 90-tich rokov a šéfom privatizácie na Slovensku bol Ivan Miklóš. Pod jeho vedením sa na Slovensku realizovala aj kupónová privatizácia v rámci tzv. „veľkej privatizácie“.

Toto bola tretia rana demoralizácie našich občanov.

Išlo o majetok výrobných podnikov v účtovnej výške cca 80 miliárd korún, čo samozrejme v trhovej cene bolo viacnásobne viacej. Zase to proti koncepcii KDH. Svoju koncepciu presadil  v rokoch 1991/2  federál pod velením Václava Klausa s Ježekom, Dlouhým a ďalšími federálnymi ekonomickými ministrami. Na Slovensku s podporou ministrov VPN na čele s Jozefom Kučerákom a Ivanom Miklóšom.

S ekonomického hľadiska kupónová privatizácia bol totálny nezmysel. Po prvé to nebolo súkromné vlastníctvo takého typu, ktoré by nahradilo anonymné štátne vlastníctvo vlastníctvom, ktoré by majiteľov zainteresovalo na skvalitnením riadenia a úspešnosti fungovania podnikov. Tým, že vlastníkmi sa stali ľudia, ktorí k nadobudnutému majetku nemali žiaden vzťah a pravidlá, ktoré sa k tomu zaviedli ich od reálneho kontaktu s privatizovaným podnikom odrezali, preto takáto forma nemohla byť ekonomickým prínosom. 

Na druhej strane tí čo mali informácie od prameňa si vytvorili tzv. „Investičné kupónové spoločnosti“ Kožený, Vajda a ďalší využili medzery v zákonoch pozbierali od ľudí kupónové knižky a zmocnili sa vedenia mnohých výrobných podnikov. Postupne drobných akcionárov zlikvidovali a tam, kde to ešte vydržali, ich bez problémov prehlasovali a využili privatizovaný majetok pre svoje osobné ciele. Rovnako sa postupne zbavili aj majiteľov kupónových knižiek, ktorých mali vo svojom portfóliu. Kožený musel dokonca za podvody, ktoré pritom robil utiecť na Bahamy. Ostatní to robili šikovnejšie, takže sa im nič nestalo. Realita z toho zostala taká, že dnes drvivá väčšina ľudí už akcie s kupónovej privatizácie nevlastní. Čiže fáma, že z každého Slováka sa stane akcionár a že tu bude veľká burza cenných papierov kde sa budú akcie obchodovať a ľudia budú na tom zarábať sa nenaplnila. Zostalo iba málo ľudí, ktorí sem tam dostanú nejaké mizerné dividendy a ináč sú terorizovaní vymysleným Strediskom cenných papierov za tzv. „vedenie“ cenných papierov, z ktorých mnohé sú bezcenné. Je to iba kšeft pre ich úradníkov vymyslený Miklóšom.

Takže aj táto bublina, že všetci obyvatelia Slovenska budú bohatnúť na akciách sa rozplynula. Je tu však skupina ľudí, dnes už oligarchov, ktorí na tejto anonymnej privatizácii skutočne zbohatli. Ich výhoda je však taká, že nie sú tak viditeľní ako tí čo privatizovali firmy osobne, čo sa dialo za ďalších vlád. Ako bonus pre týchto oligarchov, ktoré im darovali všetky doterajšie vlády, boli dividendy bez zdanenia. My ostatní musíme zo svojich príjmov platiť dane.

Na Slovensku našťastie druhé kolo kupónovej privatizácie bolo zrušené. Chvíľu sa hľadali formy ako ďalej pokračovať v privatizácii. V rámci Kresťansko-sociálnej únie sme sa snažili nájsť takú formu, ktorá by priniesla určitú spravodlivosť v privatizácii, ako aj ekonomickú efektívnosť. Neboli sme síce parlamentnou stranou, ale z predošlého účinkovania vo vláde SR a SNR sme mali ešte vplyv na dianie v štáte. V tomto smere sme sa snažili v spolupráci s profesorom Zeleným z Fordham University v New Yorku presadiť privatizáciu v prospech zamestnaneckých spoločností. V USA boli s tým skúsenosti pri zainteresovaní zamestnancov na záchrane takých spoločností, ktoré boli v ekonomických ťažkostiach. Snažili sme sa získať na podporu toho aj odbory. Podarilo sa nám takto presadiť realizáciu viacerých projektov. Medzi najúspešnejšie patria Železiarne Podbrezová, Matador Púchov, Duslo Šala, Hubert Sereď, Neografia Martin a ďalšie. Aj keď mnohé z nich už zmenili majiteľa a viaceré sa zaradili do medzinárodných sietí, ich zamestnanci nevyšli na prázdno a keď prestali dostávať dividendy z hospodárskych výsledkov tak aspoň si zarobili na odpredaji akcií, ktoré takto vlastnili.

Pod gesciou Ivana Miklóša začali priame predaje konkrétnym vlastníkom už v roku 1992. Podarilo sa ich niekoľko, ale nebolo to ešte masové. Pokračovala v tom aj Moravčíková vláda a po nej vláda Vladimíra Mečiara, s ktorou sa táto forma spája, ako keby bola v tom jediná. Je pravdou, že touto formou za jej vlády sa privatizovalo najviac podnikov. Treba však tiež vidieť, že za jej vlády sa realizovali aj spomínané privatizácie zamestnaneckými spoločnosťami a že privatizáciu strategických podnikov ako boli elektrárne, plynárne atď. zásadne odmietala. Tieto sa privatizovali až za Dzurindovej vlády hoci pri referende o privatizácii strategických podnikov odrádzali ľudí od účasti s tým, že to neurobia. Okatá výroba bohatých ľudí, ako ukazuje história, je však najboľavejšia lebo vyvolala závisť a negatívne postoje ku všetkým podnikateľom..

Výroba bohatých ľudí však pokračovala aj za Dzurindovej vlády, ale zase sa vrátili k nenápadnejším spôsobom. Jej prvoradou snahou však bolo zlikvidovať ekonomickú silu, ktorá mohla držať pri sile predošlú vládu. Preto sa najprv sa zastavila výstavba diaľnic, čím sa zlikvidovali privatizéri stavebných firiem, ktoré to zabezpečovali. Mali cez lízingy nakúpené stroje a po zastavení financovania výstavby museli sa zákonite dostať do ťažkostí. Takto skrachovala jedna z najvýznamnejších stavebných spoločností – Hydrostav Bratislava, ktorá stavala vodné dielo Gabčíkovo. Potom sa urobilo niekoľko reprivatizácií. Najväčšia bola VSŽ Košice, ktorej vypovedaním štátnych garancií  zo dňa na deň z prosperujúcej firmy urobili krachujúcu. Ľudia si iste môžu pamätať aj Kúpele Piešťany, kde sa pokúšali jej majiteľa aj zavrieť a tiež Kúpele Sliač. Takýchto bolo samozrejme viacej, uvedené sú však najznámejšie.

Potom začalo masívne oddlžovanie spoločností, ktoré pripravovali na predaj zahraničným záujemcom. K tomu sa vytvorila Konsolidačná banka a Konsolidačná spoločnosť, na ktoré sa prevádzali dlhy bánk aj so zadlženými firmami. Tieto dlhy vznikli z toho, že privatizéri nesplatili pôžičky, ktoré si zobrali na odkúpenie podnikov, ktoré privatizovali. Tieto dlhy potom splácali všetci občania svojimi daňami. S konsolidačnej banky a spoločnosti postupne „svojim ľuďom“ predali firmy z ich portfólia za 3% hodnoty poskytnutého úveru. Takto Dzurindova vláda bez okatého divadla vyrobili mnohých súčasných oligarchov a obyčajní ľudia o tom ani nevedia.

Takto realizovaný prevod štátneho majetku na „vyvolených“ spôsobil, že dnes je náš štát chudobný ako kostolná myš a tí čo vytvorili ten obrovský štátny majetok sú žobráci s najnižšími starobnými dôchodkami v EÚ.

Zaujímavý pohľad na privatizáciu a výrobu oligarchov priniesla aj česká televízia: https://www.youtube.com/watch?v=iCOFp_Jt1S8

Pokračovanie bude v ďalšom blogu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Prečítajte si tiež