Pokúste sa zaprieť a strávte večer 29.januára s dvojkou RTVS

Pokúste sa zaprieť a strávte večer 29.januára s dvojkou RTVS

V utorok 22.januára odvysielala RTVS 2 za sebou 3 relácie, ktorých interakcie medzi sebou a vo vzťahu k Slovensku priniesli mnoho podnetov na zamyslenie. Juhoslávia, pohľad z druhej strany. Dokument Ľudskosť. Večera s Havranom o transrodových ľuďoch. V utorok 29.januára to bude to mať svoje pokračovanie.

Ak mysliaci človek chce stráviť večer pri televízii a nechce iba zabíjať čas oddychovými reláciami, tak obvykle hľadá programy inde, ako na našej verejnoprávnej televízii. Utorok 22.januara ma prekvapil.

Najprv išiel film „Juhoslávia, pohľad z druhej strany“. Bol to historický exkurz na vývoj Juhoslávie od roku 1918 po začiatok 90-tych rokov. Nechcem popisovať jeho obsah. Zaujalo ma však, že v tejto oblasti v uvedenom čase došlo k dvom pokusom zjednotiť národy Balkánu do jedného štátneho útvaru a nakoniec sa to predsa nepodarilo.

Najprv sa o to pokúsil kráľ Alexander I. keď po rozpade Rakúsko-Uhorska vytvoril Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, ako konštitučnú monarchiu. V októbri 1929 kráľ v dôsledku národnostných nepokojov zrušil ústavu, rozpustil parlament, vyhlásil diktatúru a zmenil územnosprávne členenie z dovtedajších 32 oblastí na 9 bánovín. Na jeseň 1931 bola prijatá nová ústava, boli znovu vypísané voľby a obnovený parlament, ale postavenie panovníka zostalo silné a boli zakázané národné politické strany. Členenie na bánoviny bolo ponechané.

Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa štát stal obeťou agresie Nemecka a Talianska. 17. apríla Juhoslávia kapitulovala, jej územie bolo rozdelené medzi Nemecko, Taliansko, Maďarsko a Bulharsko, pričom Chorvátsko dostalo formálnu nezávislosť pod kontrolou Nemecka.

Z filmu však bolo vidieť, že tu prebehol iný scenár ako pri likvidácii prvej ČSR. Chorvátski Ustašovci si prizvali na pomoc Hitlera, ten dal Juhosláviu zbombardovať a tak táto zmena bola spojená s obrovskými materiálnymi škodami a utrpením ľudí. Potom to malo aj svoje pokračovanie v terore, ktorý tam nastal. Podľa dokumentu bolo v priebehu fašistickej vlády zavraždených 100 tisíc Srbov, 60 tisíc Židov a 40 tisíc Cigáňov. Pritom to nerobili ich vyvážaním do nemeckých koncentračných táborov, ale vraždili ich sami strieľaním, vešaním a podrezávaním hrdla. Tak to aspoň popisuje uvedený dokument. Podobne to prebiehalo aj v susednom Maďarsku a ďalších krajinách ovládaných fašistami, alebo nacistami.

Ak by naši historici sa komplexne pozerali na dianie v Európe v týchto ťažkých vojnových časoch, tak by určite opatrnejšie hodnotili aj prvú Slovenskú republiku. Veď keby vtedajší slovenskí, ale aj českí politici sa nesnažili uhrať situáciu tak, ako sa im to podarilo, mohli sme byť rovnako rozbombardovaní a rozdelení medzi okolité štáty, ktoré by z našim obyvateľstvom naložili obdobne, ako to robili Nemci, Ustašovci a Nyilasi.

Druhý pokus zjednotiť Balkánske národy bol po vojne. Josip Bros Tito, ako vedúca osobnosť, vytvoril socialistickú Juhosláviu a snažil sa aby všetky národy tam spolunažívali v miery. Spočiatku sa mu to darilo a v ľude vytvoril atmosféru nadšenia pre budovanie novej Juhoslávie. Aj keď to nebol socializmus stalinského, alebo brežnevovského typu, predsa tam bol ideologický útlak a prenasledovanie inak zmýšľajúcich. Všetky problémy však prekonával silou svojej osobnosti, čo mohlo vydržať iba do jeho smrti. Národy násilne spojené komunistickou diktatúrou znova hľadali cesty k svojbytnosti. U nich sa na rozdiel od nás to skončilo znovu vojnou s tisíckami mŕtvych.

Opäť uvedené udalosti si žiadajú porovnať to so situáciou u nás. Naši veční spochybňovači osamostatnenie slovenské a českého národa do samostatných štátov, by sa mali pozrieť, ako je to inde vo svete. Koľko utrpenia a problémov s takýmito procesmi majú iné národy aj dnes. Konečne by mali prestať mudrovať o referendách a neústavnosti krokov politikov, ktorí museli zobrať na seba zodpovednosť za tieto zmeny. Teoretizovať ľuďom, ktorí za nič nezodpovedajú je ľahké, ale zobrať na seba zodpovednosť za ťažké rozhodnutia, ktoré nemajú čierno-biele riešenia, to je úplne iná káva.

 

Film Ľudskosť

Nasledujúci dokument dokumentaristu Yann Arthus-Bertranda so svojim novým projektom - Ľudskosť /Human/ citlivo nám približuje Zem a jej ľudí - tak, aby sme lepšie pochopili, čím sme dnes ako spoločenstvo, ale aj ako indivíduá. Prostredníctvom výpovedí ľudí z celého sveta, plných lásky i utrpenia, nás dokument núti uvažovať o vlastnom živote. Planéta Zem je tu zobrazená vo svojej dokonalosti prostredníctvom jedinečných leteckých záberov. Dokument nás konfrontuje so súčasnými rôznorodými podmienkami života na Zemi. Arthus-Bertrandov citlivý prístup nás zároveň nabáda k pohľadu do budúcnosti - k tej, akú by sme si želali mať na našej Zemi.

Drastické boli najmä výpovede jednoduchých ľudí, ktorí trpia chudobou a z toho vyplývajúceho hladu. Je otrasné počúvať ako hladom v Indii trpí 400 miliónov ľudí, ktorí sú donútení živiť sa ryžou, ktorú ukradnú potkanom z brlohov, alebo svedectvá kolumbijských roľníkov nútených pestovať koku, aby predajom tejto drogy si zabezpečili pre svoje rodiny základné životné potreby. Na záver je múdre svedectvo jedného z bývalých prezidentov Latinskej Ameriky, ktorý nielen jasne pomenováva príčiny, ale aj východiská zo súčasnej biedy.

Ľudstvo ak nechce zle dopadnúť jednoducho musí prestať drancovať prírodu a hnať sa za iluzórnym finančným ziskom. Neustály ekonomický rast aj tam, kde to už dávno stratilo logiku, výroba tovarov, ktoré po krátkom použití skončia na smetiskách a odpadom zamorujú moria, to je cesta do pekla.

 

Po týchto vážnych témach bol priamy prenos z diskusnej relácie Večera s Havranom o problémoch našich transrodových ľudí. Reláciu si môžete pozrieť v archíve RTVS. Ako povedala ideologička LGBTI Oľga Pietruchová objektívne čísla o počte takto orientovaných ľudí u nás neexistujú. Ak ich počet by sme odvodili zo štatistiky v USA tak takýchto ľudí je na Slovensku z 5,5 milióna obyvateľov cca 15 tisíc. Po predchádzajúcich dvoch dokumentoch kde v prvom trpeli státisíce a v druhom stovky miliónov ľudí toto bolo nepomerne menšie trápenie ľudí aj počtom a aj charakterom problémov. Diskutujúci tejto téme venovali hodinu dvadsať minút. Do relácie neboli pozvaní takí diskutujúci, ktorí by priniesli pohľad väčšinového obyvateľstva.

Sama pani Pietruchová konštatovala, že takýto ľudia nemajú na Slovensku nijaké obmedzenia vyplývajúce s platných zákonov a aj lekárske predpisy týkajúce ich žiadostí o zmenu pohlavia im nerobia problémy. Podľa nej ich problém vyplýva z toho, že v mozgu majú zakódované iné pohlavie, ako sú ich pohlavné orgány.  Ak na základných školách v súčasnosti študuje cca 450 tisíc detí tak podľa pani Pietruchovej je na celom Slovensku tansrodových detí cca 1200. Nevysvetlila však prečo sa má všetkých 440 tisíc detí učiť o problematike LGBTI. Prečo sa majú deti na základných školách nútiť aby rozmýšľali o tom či náhodou nemajú v hlave inšie ako je ich pohlavie dané ich orgánmi.

Som zvedavý aké budú ďalšie relácie pána Havrana. Či zavolá do relácie skupinu odborníkov na katastrofálne dôsledky potratov bez ich oponentov, alebo rovnako odborníkov na rodinné právo a podmienky optimálneho fungovania rodín na Slovensku.

No a pani Pietruchovej ako žene, matke a pracovníčke Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny sa čudujem, že namiesto venovania sa problémom LGBTI, ktorí sú marginálnou skupinou obyvateľstva sa nevenuje problémom státisícov žien matiek, ktoré za svoju prácu pri výchove detí sú ohodnotené horšie, ako je minimálna mzda v národnom hospodárstve.    

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo