Vieš, na čo sa pozeráš?

Vieš, na čo sa pozeráš?

Kňaz puritán, kňaz vyháňač diabla, kňaz nepochopený blázon, kňaz dokonalý svätec a v neposlednom rade kňaz – člen cirkevnej mafie, manipulátor alebo sexuálny deviant. Viete, čo si myslíte o kňazoch a cirkvi? Ja vám poviem čo – vo veľkej miere to, čo vám predkladajú médiá, zvlášť kinematografia.

Nebolo to tak dávno, čo som na štátniciach rozoberala tzv. transportačný naratívny model komunikácie. Perfektná vec! V podstate výskumom podložená teória, ako cielene meniť názory človeka.
Motív ovplyvňovať masy tu bol vždy a s profesionálnym prístupom komunikačných vied sa to v dnešnej dobe aj vo veľkom darí.

Ak si myslíte, že to, čo denne sledujete v médiách, na vaše vnímanie sveta nemá žiadny alebo len obmedzený vplyv, ste na veľkom omyle. Je to naopak - ste to, čomu venujete svoju pozornosť! Mediálna aktivita je odborne podkutá až-až a nič z obsahu, ktorý konzumujete, nie je vecou náhody. Ani výber hercov vo vašom obľúbenom filme, ani zvolený slovník, ktorým hovoria, dokonca ani hlúpa dĺžka reklamy alebo farba masla, ktoré sa vám snaží predať. Všetko prechádza starostlivým výberom expertov. Ako to viem? Lebo som sa dlho témou odborne zaoberala a dnes som sa rozhodla prestúpiť na druhú stranu barikády. Inými slovami - dnes výnimočne nebudem svoje know how využívať na to, aby som pracovala pre klienta, ale aby som poučila vás. Chcem vás totiž zbaviť naivity a prebudiť cit pre kritické myslenie.

Chcem, aby ste zapli svoj zmysel pre zodpovednosť a veľmi háklivo rozmýšľali nad tým, čomu budete venovať svoju pozornosť. Zvlášť chcem upozorniť na výber seriálov, filmov a kníh. Z výskumov je totiž jednoznačne zrejmé, že ak niečo definitívne má potenciál meniť naše myslenie, je to pútavý obsah, najlepšie príbeh. Dobre napísaná kniha vás vtiahne do deja tak veľmi, že ste po jej prečítaný iný človek. Dobrý film dokáže to isté. Ako náhle ste pri jeho sledovaní v "mimóze", po ňom už nie ste neurologicky rovnaký, ako ste boli pred tým. Toto sa volá transportačný naratívny model. Duchom sa prenesiete do príbehu a zažívate ho akoby na vlastnej koži. Ale nemýľte sa. Je len málo podstatné, aká je hlavná dejová línia. Oveľa podstatnejšie sú okolnosti deja, nuansy a detaily, správanie hercov, ich reč tela, vizáž, predané emócie, hodnotové nastavenie, v ktorom sa príbeh odohráva. Tie tak povediac "žerieme" aj s navijakom. Dostanú sa nám do hlavy a stanú sa súčasťou nášho názorového systému. Aj keď si myslíte, že nie.

A teraz pointa, prečo na to upozorňujem. Lebo mám dojem, že sa v dnešných "príbehoch" prezentuje oveľa častejšie negatívny ako pozitívny obraz o cirkvi. Koľkokrát je veriaci človek znázornený ako zmanipulovaný čudák? Koľkokrát je kňaz znázornený ako manipulátor s mocenskými ambíciami, chlípnik, puritán alebo len nepochopený blázon? Mohla by som menovať mnoho a mnoho príkladov, ale je už neskoro a mne myseľ krúži najmä okolo jedného filmu: Da Vinciho kód. Zrovna včera ho dávali v televízií a hlavou mi šlo toto: Koľko ľudí ostalo po sledovaní príbehu od Dana Browna nalomených, že Mária Magdaléna by predsa len mohla byť Ježišova družka?  Alebo ešte lepšie: Do mysle koľkých ľudí bola po konzume tohto diela zasiata pochybnosť, že cirkev niečo pred verejnosťou tají a skrýva? Príbeh skvele manipuluje presvedčenie človeka. Hrá sa s historickými faktami, ktoré sú reálne, no veľa z nich si kompletne vymyslí. Toto je majstrovský spôsob ako pôsobiť dôveryhodne - pravda sa zmieša s klamstvom a vy už neviete, kde je sever. 

Da Vinciho kód: Príbeh je opísaný do takých detailov, že je skoro nemožné veriť, že nie je pravdivý.

Da Vinciho kód - kto by po ňom neveril, že cirkev skrýva tajomstvo?

 

Človek nie je schopný objektívneho vnímania. Je príliš obmedzený, aby dokázal zo sveta „vyabstrahovať“ čistú pravdu. Preto je náchylný veriť zjednodušeným faktom, klišé a predsudkom, a preto ich médiá tak radi používajú. Človek je takisto náchylný veriť len tomu, čo ladí s jeho doterajším vnímaním sveta. A preto ak niekto, povedzme, nemá rád cirkev a neverí kňazom, bude podvedome oveľa viac sledovať a považovať za dôveryhodný taký obsah, ktorý mu tento pohľad na vec len potvrdí. Platí to aj naopak samozrejme.

Lenže čo s tými, ktorí nemajú s cirkvou žiadnu osobnú skúsenosť? Tí sú ako nepopísaný papier, a tak veľmi rýchlo prevezmú mainstreamový názor. Je im jedno, že sa so žiadnym kňazom ani nerozprávali. Ak si väčšina myslí, že s nimi niečo nehrá, automaticky prevezmú nedôveru aj oni. Táto teória sa samozrejme netýka len cirkvi. Týka sa úplne všetkého, na čo si spomeniete, ale cielene je využívaná najmä na politicko-mocenskú manipuláciu. Stačí si spomenúť na filmovú propagandu Nemcov počas druhej svetovej vojny. A nemusíme ísť ani do minulosti. Doteraz ma dojíma, s akou precíznosťou umiestňujú Američania do každého žánru svoju národnú vlajku a spev hymny. Patriotizmus sa skvele predáva na pôde chytľavého príbehu.

Ale mojou srdcovou záležitosťou je katolícka cirkev. Preto späť k cirkvi. Ak je ešte niečo do očí bijúce, čo ma zraňuje, je to veľmi častá prezentácia kresťanov ako úplných chudákov. Aj v tomto poslúži film Da Vinciho kód ako skvelý príklad. Veriaci, ktorý sa večer vo svojej strohej izbe bičuje pred krížom do krvi, je presne obraz moderného katolíka, čo vám poviem. A ten výber herca!  Neduživý, bezfarebný zúfalec, ktorý akoby celý svoj život prežil v pivnici. Vôbec sa nečudujem, že je kresťan v dnešnej spoločnosti vnímaný ako70%-ný pacient a 30%-ný mimozemšťan.

Skvelý obraz kresťana - pacienta. Čudujeme sa, prečo vyvoláva kríž v neveriacich toľko desu?

Da Vinciho kód - toto má byť autentický obraz kresťana?

A takto nás médiá učia, čo si máme myslieť o cirkvi, kňazoch a kresťanoch. Nemusia to robiť náročky - skrátka len používajú zaužívané klišé, aby sa príbeh lepšie pamätal, zdal sa dôveryhodný, bol viac napínavý, zaujímavý, sledovaný. Ale na druhej strane - nemusí to vždy byť takto nevinné. Veď vieme svoje.

Veľmi obľúbená téma, ktorá je pravidelnou súčasťou mediálnej masáže, je samozrejme celibát. Súčasná verejnosť si myslí, že kňaz v celibáte neľudsky trpí a kvôli absencii sexu je potom schopný sexuálneho násilia. A teraz otázka: Môžu za šírenie tejto mienky len sexuálne kauzy? Nie! Tie na taký názor dali len razítko "akožepravosti". Skutočnosť je taká, že verejnosť celibátu nedôveruje tak či onak, je jedno, či je kňaz cnostný alebo chlípnik. Dôvody sú dva. Prvý: my ľudia radi veríme len tomu, čo nám vyhovuje. Ak chceme žiť - povedzme - sexualitu po svojom, radi veríme tomu, že taký sex je zdravý a žiť bez neho je likvidačné. V takomto postoji si všeličo odpustíme, aj drobnú neveru v prehýrenú noc (Prosím odpustite mi tú trúfalú úprimnosť. Ale to nie ja, ale teória kognitívnej disonancie. Aj fajčiar rád verí tomu, že cigareta je preňho zdravá, na to sú vedecké dôkazy.) Druhým dôvodom je kvalitná mediálna masáž. Dá sa vôbec zrátať na prstoch jednej ruky, v koľkých filmoch a seriáloch boli kňazi vyobrazení ako chlípnici? Násilníci? Alebo skrátka len muži, ktorí v celibáte trpia, lebo milujú inú ženu? Spomeniem len jeden kultový, ten najznámejší! Vtáky v tŕní! Kňaz - chudák - sympaťák a fešák,  sa nemôže oddať láske jedinej ženy, ktorú kedy miloval, lebo prísna cirkevná kúria mu to nedovoľuje!

Hriešna, ale vášnivá láska: Aj takto komunikujú médiá kňažský celibát.

Nezdravý celibát! Hrozná cirkev bráni kňazom v zdravej láske.

 

Čudovali by ste sa, koľko žien sa už zamilovalo do kňazov. A vcítili sa tak do role hlavnej hrdinky romantického príbehu o zakázanej láske. Hoci je láska ku kňazovi absolútny no-go, tento strhujúci príbeh sa ju snaží vyobraziť ako zakázanú, ale o to viac príťažlivú, hriešnu, ale o to vášnivejšiu. Niekde tu sa narodil ten nevkusný zvyk pchať kostýmy kňazov a reholných sestier ešte aj do pornografie. Pre ateistu je to hriešne dobrá vášeň, pre veriaceho urážka na cti, v ktorej niet ani štipky dobrého. Ale čo by sme neurobili pre vyššiu sledovanosť, však áno? Z rovnakého dôvodu sa kňazi často stávajú hrdinami filmov o exorcizme. Musím sa priznať, že tie scény, kde je kňaz akýmkoľvek spôsobom spájaný s démonmi, mi leží v žalúdku. Koľko ľudí sa dnes bojí kňazov? Čakajú, že ich budú moralizovať, kázať o hriechu, súdiť a pozerať na nich ako na zatratených. Exorcizmus je veľká vec. Je skutočná, no kňaz, ktorý ho praktizuje, musí byť o to milosrdnejší a láskyplnejší k hriešnikovi, o čo viac mu chce z jeho duchovných problémov skutočne pomôcť. Mimochodom. Poslednou dobou sa akoby stráca tá súvislosť kňazov a rehoľníkov ako bojovníkov proti zlému. Sú spájaní so zlým, ale nie ako bojovníci svetla, ale ako komplici temného sveta. To je opäť obraz, ktorý vyvoláva nedôveru a nahlodáva v človeku predstavivosť. Nastoluje otázku, čo sa v tých kláštoroch a kostoloch tak "naozaj" deje....

Kňazi a rehoľníci: Sú spoluúčastníkmi zlého? V americkej kinematografii stále častejšie.

Čo sa deje v kláštoroch v noci? Nič.Reholné sestry spia tak ako aj vy.

 

Chcem však upozorniť aj na opačnú stranu mince. Nie, ja v tomto článku nelobujem za to, aby sa od teraz cirkev a kňazi prezentovali len v ideálnych farbách. Úprimne, to je rovnako veľký fail ako ich očierňovať. Nikto nikdy nepovedal, že kňazi sú svätí a bezchybní. Nikto nikdy nepovedal, že aj samotní svätci nemali svoje slabosti, neresti a vášne. Osobne nemám rada dokumenty o svätcoch, ktoré sú prisladké a prikrásne, aby boli pravda. Nedávno som pozerala film o sv. Faustíne Kowalskej, lebo milujem jej rukou písaný Denníček. Ten film bol hrôza. Herečka mala upípaný sladký hlások, vždy bola pokorná, tichá a pracovitá. Áno, svätá Faustína toto všetko bola, ale mala aj mnohé pokušenia, vnútorné útrapy, problémy s ľuďmi v kláštore, liezli jej takisto mnohí na nervy. Ale takúto autentickú Faustínu Kowalsku som vo filme nevidela. Pointou je pochopiť, ako fungujú médiá. Ako funguje filmový priemysel. Pravda je často iná, málo príťažlivá, má menej senzácií, veľa tajomstiev, o ktorých nikto nevie. Po pravde musíme pátrať. Musíme si ju zaslúžiť. Vo filmoch, seriáloch a reportážach ju nenájdeme.

Záverom už len jedno. Chcem, aby sme pri sledovaní rozličných médií boli konečne realisti. Zvlášť chcem uviesť do pozornosti týchto 5 múdrych bodov.

Pätoro múdreho mediálneho konzumu

1. Nemyslite si, že na vás médiá nemajú vplyv. To, čo čítate a sledujete, pracuje s vaším podvedomím. Či už ste si to ochotní priznať alebo nie. Vyberajte preto obsah starostlivo.(nie však úzkostlivo!)

2. Ak sa dá, študujte historickú a faktografickú literatúru. Nespoliehajte sa na to, že vás jeden film uvedie do pravdy. Máte skoro istotu, že vás uvedie do klamstva.

3. Vždy buďte kritickí. Neznamená to, že máte spochybňovať aj teóriu gravitácie. Ale nepríjmajte všetko bez filtra, nevnímajte všetko ako fakt.

4. Nebuďte naivní. V 21. storočí, keď sú médiá vlastnené len úzkym počtom podnikateľských subjektov, nemôže byť reč o nezávislom spravodajstve. Mimochodom, „objektivita“ ako taká v mediálnom svete ani neexistuje.Novinári sa môžu o ňu len pokúšať. Ale robia tak, iba keď chcú. Na etiketu a morálku zabúdajú do takej miery, do akej miery sú pod tlakom svojich šéfov, časového stresu, čítanosti a obavy o svoju prácu.

5. Overujte si zdroje informácií. Sledujte ideologický vývoj médií. A predovšetkým - nikdy  nezabudnite vnímať celý kontext situácie. A teda nie je dôležité starostlivo vnímať len to, čo čítam - ale aj kto to napísal. Akým jazykom ku mne hovorí. Čo tým chce dosiahnuť. Na akom portáli sa nachádzam. A kto tento portál vlastní.

A v takomto kontexte uvidíte mnohé kauzy a súvislosti odrazu úplne inak.  

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo