Draci a iní domáci miláčikovia

Draci a iní domáci miláčikovia

Sviatky znova priniesli lavínu premiér aj repríz rozprávok. Niekedy sa však zdá, že už ani za siedmimi horami a siedmimi dolami nie je všetko po starom...

Nedávno som videl ďalšiu českú rozprávku, v ktorej drak síce chrlil oheň a vzbudzoval v neosvietenom obyvateľstve a ignorantskej vrchnosti obavy, v skutočnosti však pre región nepredstavoval žiadne nebezpečenstvo, lebo mal našťastie kultivovanú, dobromyseľnú povahu a zmysel pre duchaplné repliky. Jedinú starosť predstavovalo to, aby sa doňho z neinformovanosti nepustila armáda, a tiež to, že bude treba zvýšiť strechu, keď ho nakoniec zamestnali ako nového dedinského kováča (predpokladám, že nekvalifikovaného). Ani slovanské krajiny sa teda nevzopreli vlne dračej mánie, ktorá sa už nejaké tie roky preháňa svetom a ako bezmocné lodičky poprevracala hore dnom všetky rozprávky s drakobijským hrdinom. Nezdá sa, že by tento trend mal v dohľadnom čase zoslabnúť, takže možno už vyrastá generácia detí, ktoré budú považovať lietajúce obludy výlučne za pozitívne postavy. Hádam najpopulárnejší stredoveký motív z erbov a kostolných obrazov, zachytávajúci boj Svätého Juraja s drakom ako symbolom diabla, by pre nich mal byť čitateľný opačne: zlý je ten ujo na koni, bezohľadný, enviromentálne retardovaný lovec s kopijou.


Spomínam si na gramofónovú platňu z detstva„Hurvínek a drak“, 1984, na ktorej zobrazili draka celkom milo a naozaj originálne - najmúdrejšiu z troch hláv nahovoril zasl. umelec R. Hrušínsky, ďalšia hlava hovorila moravským dialektom a tretia bola nahluchlá. Nešlo však o prehodnocovanie tradičného boja dobra so zlom – nepopieralo sa, že na čele dračieho jedálničku sú princezné. Akurát sa našlo ideálne riešenie: potvora a jej obeť (ktorá bola ešte jedovitejšia ako jej šupinatý únosca, no našťastie aj dobrá kuchárka) si nečakanou symbiózou vzájomne vyriešili problém osamelosti, a tak už ani jeden z nich nebol pre okolie hrozbou. To česká televízna rozprávka „Za humny je drak“ z roku 1982 išla oveľa ďalej: drak Mrak nemá o konzumáciu princezien ani najmenší záujem, je to dobrák od kosti (resp. od kalerábového hlúbu, slovníkom vegetariána). Ale možno iba držal z presvedčenia hladovku. Ako inak, zlí ľudia mu číhajú na život.


V animovanej rovine sa už oveľa skôr ako známa séria „Ako skrotiť draka 1, 2, 3“ objavila rozprávka v štýle starých disneyoviek „Zázračný meč“ (1998), kde drak tiež vyzeral neškodne a vtipne – jeho dve hlavy tvorili protiklady, niečo ako siamskí Laurel a Hardy, ktorí sa hašteria a túžia po oddelení. A pozor: pomáhal dobrej strane. Stále však išlo v danom rozprávkovom svete len o individuálny prípad sympatického nepodarku – namiesto šelmy nemehlo. Možno však zároveň aj o medzičlánok v evolúcii od mocnej sily zla k  ušľachtilému tvorovi, ako sa už väčšinou prezentuje v súčasnosti.


Ďalší dobrý drak sa v starších príbehoch objavuje v Lewisovej Narnii: v knihe Plavba ranného pútnika sa naň premení neznesiteľný bratranec. Lenže ide o prekliatie - v tele draka je vlastne človek, a ešte aj ten sa vďaka tejto kliatbe polepší. Lewis to so svojím chápaním dračej bytosti opäť vystihol asi najzdravšie: tvor je to síce hrozivo fascinujúci a svojím spôsobom úžasný, ale nepopierateľne spätý s negatívnou energiou, v tomto konkrétnom prípade v súvislosti s chamtivosťou. V legendárnom „Pánovi Prsteňov“ Tolkiena, Lewisovho duchovného aj ľudského parťáka, sú draci samozrejme použití ešte tradične ako zbraň hromadného ničenia. Podobne aj v Harry Potterovi. A pozor, tam navyše funguje aj slovná asociácia mena „Draco“ (lat. drak, had) so zápornou stranou – podobne ako Dracula od B. Stokera. Ale väčšina hraných filmov už dávnejšie podobne ako animované tiež presedlala na dračiu rehabilitáciu, v zmysle „najlepší priateľ človeka nie je vždy pes“. Napríklad taká princezná Fantaghiro ešte v 90. rokoch asi tiež dosť podporila tento trend.
 Občas sa ešte vyskytne tradičná zápletka, kde je drak nepriateľ človeka, ale sú to už naozaj vzácne výnimky (napr. česká produkcia „Princezná pre draka“, v origináli Micimutr, 2011).


Rehabilitácie sa nedočkali len draci, ale aj ďalší niekdajší zástupcovia pekelných síl – upíri. V sérii „Hotel Transylvánia“ ide o pomaly už zabehanú rovnicu: celý čas sme boli na veľkom omyle, my trdielka! – nie sú to démoni noci, ktorí nevinným obetiam vyciciavajú krv, ale nepochopené, dobrosrdečné osobnosti, ktoré krvilační dedinčania celé storočia lynčovali! ( ...zrejme podobne ako v realite bosorky, pričom skutočnými diablami boli kresťanskí muži). Teraz už možno voči nim nie sú takí xenofóbni, akurát ich neberú vážne. A pritom upíri uznávajú ako najvyššiu hodnotu lásku (konkrétne tú na prvý pohľad) a tradičné rodinné hodnoty. Myslím, že netreba zdôrazňovať, ako nezmyselne to pôsobí podľa ktorejkoľvek duchovnej náuky, ktorá rozlišuje medzi dobrom, zlom, hlása možnosť vyberať si medzi nimi a dobro stotožňuje s láskou (a najvyššiu lásku so sebaobetou). Scenárista by sa asi zapotil, vysvetľujúc kresťanovi vnútornú logiku toho, že strašidelné bytosti noci, ktoré celé storočia krvavo parazitovali na živých, sú bytosti dobré, plné pravej lásky. Dotyčný kresťan by sa zas zapotil pri potláčaní úsmevu.


Prípad Shreka v tom je, a aj nie je podobný. Tiež ide o tvora s povesťou, že sa živí ľuďmi, a preto je okolím neprijímaný. Lenže filmy série Shrek boli od začiatku otvorenou paródiou na rozprávkový žáner ako taký. Dobrá víla je tam naopak zlou postavou – inými slovami, mnoho vecí nie je presne takých, ako ich máme kultúrne zaškatuľkovaných a humor pramení z tohto prevrátenia stereotypov, ale netvrdí sa tým, že všetky dobré víly sú v skutočnosti zlé. Naopak, bez stereotypov by nefungoval.


Odrazom relativizovania dobrých a zlých postáv v ne-nadprirodzenej rovine sú napr. filmy z radu „Ja, zloduch“ a „Mimoni“. Pri postave Zloducha sa nám aspoň strelka morálneho kompasu nemusí rozvrtieť ako ruleta v kasíne – je celkom hodnoverné a dokonca príkladné, ak sa v srdci sebeckého, kriminálneho cynika pod vplyvom detí prebudí na staré kolená vrúcny cit. Ale čo Mimoni – tí rozkošní, nešikovní škriatkovia, ktorí od prirodzenosti túžia byť v službách zloduchov? Áno, väčšinou síce znamenajú ich skazu, ale nie preto, že by to ako nejakí dvojití agenti mali v pláne. Chcú slúžiť Zlu... akurát nedopatrením urobia Zlu zlé. Načo sa však zamýšľať? Načo zapájať svedomie? Stačí, že sú oblí, veselí a milo džavocú svojím nezrozumiteľným esperantom, a už sú neodolateľnými miláčikmi. Vysvetľujte potom raz dnešným deťom, že posluhovať najväčšiemu gaunerovi z pouličného gangu vlastne nie je sympatické...


Teraz si niekto možno ťuká na čelo, že sa vôbec pozastavujem nad etickými súradnicami umelo vymyslených zábavných príbehov. Lenže nech už v danom hypotetickom svete platia akékoľvek vlastné zákonitosti, hádam by nemali obracať na hlavu hodnoty nášho reálneho sveta. Voda sa môže sypať a piesok liať, a nemusíme sa príliš uškŕňať, že dve ženy sa nezranené dostanú do malého vlčieho brucha a neskôr zas von, ale iste by nás malo trápiť, ak by nám chceli nahovoriť, že stará mama a poľovník sú vlastne záporniaci a vlk klaďas.


Originálne ideové odkazy americkej animovanej filmografie sú dlhodobo zredukované v zásade na obmeny posolstva „Dôveruj si, nenechaj sa odradiť mienkou druhých! Ver svojim vnútorným pocitom!“ Keďže však aj oni si dobre uvedomujú, že americký sen má tiež svoju tienistú stránku, pridáva sa k tomu ešte posolstvo č. 2: „Hoci ambície a kariéra sú fajn, nakoniec zistíš, že najdôležitejší sú tvoji blízki.“ Čo je, inak, pekná myšlienka, len škoda, že túto samozrejmosť treba na Západe učiť pomocou rozprávok, a že je často podaná z prostredia šoubiznisu – akoby šesťročných netrápilo iné, než či to nepreháňajú s hviezdnymi maniermi a či sú ich fanúšikovia na autogramiáde skutoční priatelia ( - hovorím o filmoch ako „Cars“, „Príbeh žraloka“, a mnohé ďalšie – možno to začal už „Rock’n’Doodle“ z roku 1991).


Vrátim sa ešte k tradičnému českému Hurvínkovi, spomenutému na začiatku... Myslím, že je celkom smutné, že v snahe urobiť digitálny animák (2017) na úrovni tých zahraničných kopíruje aj ich agendu: tráviť celé noci hraním počítačových hier sa len navonok javí ako niečo zlé, no v skutočnosti ide o užitočný tréning, vďaka ktorému zabodujete v boji so zloduchmi ako najodvážnejší akčný hrdina.


Ak mali pravdu všetci tí tradiční literárni vedci a etnografovia, ktorí boli názoru, že rozprávky plnia dôležitú funkciu pestovania motivácie v človeku postaviť sa na stranu dobra proti zlu, tak vyrábať už len samé „cool“ liberálne, nedidaktické (hoci vtipné) roztopaše by mohlo byť z hľadiska budúcnosti našej civilizácie celkom nezodpovedné, nemyslíte? Alebo žeby sa mýlili, a rozprávky môžu mať celkom dobre úplne iný účel – zvykať detské hlávky na tézu, že všetko je inak? Ja osobne by som bol radšej opatrný pri predpoklade, že keď zavŕšime dôkladnú relativizáciu všetkého, budeme šťastnejšími ľuďmi. Život je dosť komplikovaný a často zahmlený, aby sme museli odstrániť ideál jasne rozlíšiteľných sfér čierneho a bieleho už aj v príbehoch pre tých najmenších. Aby nás to raz nemrzelo, keď sa aj v našom veľkom príbehu priblíži tá pasáž „Zazvonil zvonec a...“ Vlastne možno už ani to nie – zvonec bol z veže kostola zvesený, lebo jeho signál k modlitbe Anjel Pána budil pokojne spiacich občanov.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo