Veriaci fašisti a proticirkevná demokracia?

V článku „Veria fašisti v Boha?" (DenníkN) píše historik M. Szabó zo Slovenskej akadémie vied, že „kresťansky sa tváriaci antiliberalizmus je hrozbou dnešného sveta podobne ako jeho predchodca v tridsiatych rokoch minulého storočia.“ Cirkevný historik Ľ. Hromják v Katolíckych novinách tvrdí, že pražská vláda demokratickej ČSR rozpútala otvorený boj proti Katolíckej cirkvi. Obidvaja falšujú dejiny zamlčaním dôležitých faktov a súvislostí.

„Proslovenskí" historici používajú v textoch o demokratickom Československu rovnakú metódu, ako komunisti o kresťanstve a dejinách Katolíckej cirkvi: Zdôrazňujú negatívne udalosti, niekedy zveličené a doplnené nepravdivými tvrdeniami, so zamlčiavaním pozitívnych faktov a dôležitých súvislostí.

Po páde komunistickej diktatúry v r. 1989 tým historici z emigrácie spolu s niektorými duchovnými a veriacimi v snahe rozbiť Československo pomohli získať moc komunisticko-nacionalistickému zlepencu pod vedením V. Mečiara. Viacerí to zopakovali teraz pri príležitosti 100. výročia založenia ČSR. Taká bola aj trojdielna „historická esej" B. Michalka pod hlavičkou „Nadácie Slovakia Christiana“ na Postoji, ktorej zavádzania som analyzoval tu: https://www.postoj.sk/37714/csr-a-cirkev-nadacia-christiana-proti-pravde-hlinkovi-aj-vatikanu

Podobne vyznieva dvojstranový článok „Náboženstvo chceli nahradiť humanizmom" v Katolíckych novinách č. 50/2018. Cirkevný historik a kňaz Ľuboslav Hromják ním ukázal, že v slovenskej RKC prevažuje, a aj v novej generácii sa rozvíja tento realitu deformujúci štýl.

Manželstvo s Maďarmi a Čechmi

V prvej tretine Hromják dobre opisuje ťažkú situáciu cirkvi v Uhorsku, kvôli ktorej sa viacerí slovenskí kňazi aktívne podieľali na vzniku ČSR. „Na čele biskupstiev stáli biskupi, ktorých menovalo uhorské ministerstvo kultu", lojálni k uhorskému politickému systému. „Často nevedeli ani po slovensky a prenasledovali slovensky hovoriacich kňazov."

V ďalšom autor uvedenou „komunistickou" metódou presviedča čitateľa, že „pražská vláda spolu s prezidentom Masarykom rozpútala voči Katolíckej cirkvi najprv skrytý a od roku 1924 otvorený boj." Všetky akože dôkazy predstavuje len niekoľko zo súvislostí vytrhnutých udalostí či výrokov z obdobia 1918-20. Falošne interpretoval ich príčiny a súvislosti. Zamlčal, že v Európe z viacerých príčin „Na prelome 19. a 20. storočia prežíva cirkev hlbokú krízu“. ..„Vojnové hrôzy otriasli istotami západnej civilizácie. Európania stratili dôveru vo svoje elity, nastúpili nové ideológie vo forme politických náboženstiev.“ (P. Tomáš Petráček, teológ a historik, Katolický týdeník 43/2018)

Spochybnil, že v Česku to bolo zvýraznené aj tým ako sa R-U monarchia formálne a inštitucionálne spájala s Katolíckou cirkvou. Napríklad aj tým že pražský arcibiskup P. Huyn ešte 26.8.1918 v pastierskom liste vyzýval katolíkov „zo všetkých síl bojovať“ za Rakúsko-uhorského panovníka.

Napísal, že Hlinka a slovenskí kňazi boli spočiatku zaskočení protikatolíckymi náladami v Česku, ale zamlčal, že Hlinka nasledujúci vývoj zhodnotil tak, že po 15 rokoch v „Odkaze slovenskému národu“ vyslovil želanie, aby Československý štát „bol trvalou vlasťou slovenského národa.“

Cirkevno-administratívna emancipácia

Hromják napísal, že „Vznik Československa priniesol Slovákom nádej, že sa podarí uskutočniť i cirkevno-administratívnu emancipáciu Slovákov prostredníctvom samostatnej slovenskej cirkevnej provincie. K tomu však z rôznych príčin došlo až 30.12.1977.“  Zamlčal, že č-s vláda, o to usilovala, a hlavnou príčinou popri tradičnej neochote Vatikánu rýchlo meniť diecézy podľa štátno-politických zmien bol Hitler, ktorý prinútil Slovákov rozbiť ČSR a potom komunisti.

Zamlčal, že aj vďaka dobrej spolupráci č-s vlády so Svätou stolicou Pius XI. v r. 1937 upravil hranice slovenských diecéz v súlade so štátnymi hranicami. (Viac tu: https://www.postoj.sk/30683/slovenska-cirkev-od-horneho-uhorska-po-samostatnu-provinciu

Ako všetci hejslováci citoval prezidenta Masaryka, že katolíci budú mať také práva, aké si vydobijú, a zamlčal, že v demokratickej ČSR ich mali podstatne väčšie než za R-U monarchie, v nacistickom Nemecku i za komunistickej vlády. Vrátane slovenských biskupov, ktorých na rozdiel od Uhorska nemenovala vláda, ale vyberala cirkev. Jedinou podmienkou vlády, ktorá sa k tomu vyjadrovala bolo, aby kandidáti nevykonávali politickú činnosť ohrozujúcu štát. Prví traja boli vysvätení v Nitre už v r. 1921, čo cirkevný historik ani nespomenul.

Beneš a Svätá stolica

Hromják cituje a účelovo interpretuje akýsi Benešov výrok z r. 1920 vyslancovi ČSR pri Svätej stolici o oprávnenosti reformných požiadaviek zo štátneho hľadiska, ale zamlčal jeho úspešné úsilie o dobrú zmluvu so Svätou stolicou, „Modus vivendi", ktorú uzavreli 17. 12. 1927. Tá dala Katolíckej cirkvi viac slobody, nezávislosti od štátu a možností pre rozvoj, než mala v Rakúsko-Uhorsku, a aj nitriansky biskup Kmeťko ju označil za osožnú pre štát i cirkev. V r. 1931 Kmeťko napísal, že Modus vivendi umožňuje „pokojný vývin katolicizmu ... a rozkvet mladej republiky zakladajúci sa na pevných pilieroch kresťanskej kultúry." Prečo cirkevný historik v Katolíckych novinách píše opak?

Samozrejme zamlčal, že Svätá stolica si ho tak vážila, že keď v r. 1935 zo zdravotných dôvodov odstúpil T.G. Masaryk, HSĽS aj na na pokyn kardinála štátneho sekretára Eugenia Paceliho (Pia XII.) podporila v prezidentských voľbách E. Beneša.

Silné zavádzanie

Demokratická ČSR existovala slobodne 20 rokov, do Mníchovského diktátu z 30.9.1938. Väčšina „proslovenských" autorov pri jej zdrvujúcej kritike uvádza fakty len z prvých 2-6 rokov, pričom proticirkevné nálady ľudí po vojne, interpretujú ako protikatolícke základy ČSR. Hromják uvádza fakty len do r. 1920, ale končí tvrdením, že kultúrny boj proti Katolíckej cirkvi trval počas celej existencie demokratickej ČSR.

Bez dôkazu tvrdí, že č-s vláda udržiavala kontakty so Svätou stolicou len z dôvodov politickej špekulácie, a demagogicky vyčíta, že k prvým riešeniam problémov, ktoré paralyzovali činnosť slovenskej cirkvi „došlo až v roku 1920“. Čiže 2 roky po vzniku nového štátu, konci svetovej vojny, ktorá pripravila milióny ľudí o život, majetok a rodinu, a devastovala hospodárstvo, zmene politického systému, rok po potvrdení hraníc ČSR zmluvou v Trianone. Tento nový štát 9 rokov od svojho vzniku uzavrel zmluvu so Sv. Stolicou. Slovenský štát, ktorý vznikol 14.3.1939 takú nemal, ani rovnaké diplomatické zastúpenie. Naša SR, ktorej vznik rozdelením Československa bol neporovnateľne jednoduchší, uzavrela Základnú zmluvu so Svätou stolicou až 11 rokov po páde komunistickej diktatúry a 7 rokov od svojho vzniku, 24.11.2000, za vlády M. Dzurindu. Po 25 rokoch našej SR však práva a reálne postavenie cirkví nie sú prakticky v ničom výrazne lepšie než v r. 1938, a kultúrny boj proti cirkvi v médiách, rečiach niektorých politikov, i niektorých postojoch štátu, ako napr. diskriminácia cirkevných škôl je možno aj silnejší. (účasť exkomunistu Fica, exMečiarovca Harabína a predstaviteľov súčasnej vládnej koalície na boslužbách prenášaných televíziou nie je z dôvodu politickej špekulácie???)

Kultúrno – politické dôsledky

Mediálny a kultúrny boj exkomunistov, ľavičiarov a liberálov proti Katolíckej cirkvi uľahčujú aj takíto historici a s nimi spriaznení cirkevníci, ktorí súčasne so znevažovaním demokratickej ČSR nekriticky vychvaľujú vojnový Slovesnký štát a jeho prezidenta. Pri tom postupujú opačne – vyberajú len pozitívne fakty a negatívne zamlčiavajú, spochybňujú a ospravedlňujú.

Takto po r. 1989 pomohli získať moc zlepencu exkomunistov a nacionalistov pod vedením V. Mečiara, ktorí zabrzdili demokratizačné reformy, deformovali verejnú morálku a politickú kultúru, a do základov SR zabetónovali dnešný korupčný systém. Dnes viacerí z nich priamo či nepriamo podporujú Ficov SMER, Dankovu SNS a zvlášť Kotlebovu ĽSNS. Aj preto niektorí z povrchnosti alebo zlého úmyslu pripisujú Katolíckej cirkvi podporu fašizmu a extrémizmu, používajúc pri tom rovnakú metódu účelového výberu negatívnych faktov a zamlčiavania pozitívnych,. To spravil aj M. Szabó v DenníkuN.

Kresťansky sa tváriaci antiliberalizmus

Miloslav Szabó z Historického ústavu SAV v článku „Sú fašisti neznabohovia?“ spochybnil stotožnenie nacizmu s útlakom kresťanov. „Veľká časť reprezentantov kresťanských cirkví i obyčajných veriacich Hitlera, naopak, vítala. Vkladali doňho nádeje, že zastaví rozklad tradičných hodnôt, z ktorého vinili „bezbožnú“ demokraciu a liberalizmus. Ich korunováciou mal byť komunizmus a jeho stelesnením zase Židia.“ … „ aj na Slovensku … ľudáci s pomocou Hitlera slávili víťazstvo nad „bezbožnou“ Československou republikou, údajným eldorádom liberálov, slobodomurárov, boľševikov a Židov.“ (https://dennikn.sk/1327625/veria-fasisti-v-boha/?ref=mpm)

To je dôležité a aktuálne upozornenie. Niektorí naši kresťania už krátko po r. 1989-90 začali tvrdiť, že  netreba riešiť komunistov a eštebákov, lebo hlavným ohrozením Slovenska je liberalizmus. Pomohli im tým zostať pri moci a korytách, čoho zlé dôsledky zakusujeme podnes. V mene antiliberalizmu pomohli v prezidentských voľbách 2009 vyhrať Gašaprovičovi nad Radičovou. V r. 2018 zas viacerí takto priamo či nepriamo podporili vládu Ficovho SMERu počas protikorupčných manifestácii po vražde novinára Kuciaka. Teraz hrozí, že v mene antiliberalizmu v prezidentských voľbách podporia Harabína, alebo kandidáta vládnej koalície.

Veriaci fašisti?

Autor to však využil na proticirkevnú propagandu s použitím osvedčenej metódy účelového výberu a zamlčovania faktov. Začal to už nadpisom, o fašistoch, pričom v článku nie je ani slovo o skutočných fašistoch.

Prvú asi štvrtinu píše o sektársko-náboženskom násilí v 16. storočí, čo má navodiť dojem spätosti kresťanstva s násilím. Potom opisuje situáciu v Nemecku, kde za Hitlera nevládli fašisti, ale nacionálno-socialistická robotnícka strana NSDAP. Ich premenovanie na fašistov je dielo komunistickej propagandy, ktorá tak zakrýva príbuznosť a podobnosť nacizmu a komunizmu.

Szabó tvrdí, že pohľad na nacizmus utláčajúci kresťanov, „ktorí vraj odmietali uznať Hitlera a jeho zvrátené „novopohanstvo“, teda zbožňovanie národa a rasy … je značne zjednodušený, ba skresľujúci.“ Jediným dôkazom, sú vyššie uvedené slová o podpore niektorých kresťanov v čase nástupu Hitlera k moci. Pri tom zamlčiava fakty z toho istého i neskoršieho obdobia, keď kresťania nacistom odporovali, a patrili (podobne ako u komunistov) k hlavným cieľom ich prenasledovania.

E. Pacelli, neskorší pápež Pius XII., už v r. 1935 napísal biskupovi Kolína „otvorený list“, kde nazval nacistov „falošnými prorokmi s pýchou Lucifera.“ Pápež Pius XI. špeciálnou nemecky písanou encyklikou „Mit brennender Sorge“ zo 14.3.1937 odsúdil nacizmus ako blud, ktorý prevracia boží poriadok. (rok a pol predtým, ako si Stalin s Hitlerom paktom „Molotov-Ribbentrop“ rozdelili Európu) Nacisti zavreli všetky katolícke školy a tisíce kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok uväznili v koncentračných táboroch (podobne ako komunisti) Len v Dachau ich bolo 2750 z celej Európy, a viac ako polovica z nich tam zahynula. Bol tam aj J. Beran, neskorší pražský kardinál, ktorého potom spolu s inými biskupmi, kňazmi a rehoľníkmi uväznili č-s komunisti.

Svedectvo Židov

V závere píše Szabó o kresťanskom antijudaizme, bez ktorého by vraj boli zločiny nacizmu nemysliteľné. Demagogicky zamlčal aj pomoc pápeža a cirkvi židom, ktorú cez vojnu a po nej ocenili viacerí Źidia. Napríklad Ch. Weizmann, ktorý sa stal prvým izraelským prezidentom, v r. 1943: „Svätá stolica poskytuje svoju mocnú pomoc všade kde môže, aby zmiernila osud mojich prenasledovaých spoluvercov..“ Moshe Sharett, neskorší prvý minister zahraničia a druhý premiér Izraela po stretnutí s pápežom koncom vojny: „povedal som mu, že mojou prvou povinnosťou je poďakvať sa jemu a cez neho aj katolíckej cirkvi v mene židovskej verejnosti za všetko, čo v mnohých krajinách vykonali na záchranu židov.“ Izraleský diplomat P. Lapide dosvedčil, že Pius XII. „napomáhal záchranu najmenej 700-tisíc, ale pravdepodobne až 860-tisíc židov pred istou smrťou z rúk nacistov.“

O kritike protižidovskej politiky Slovenského štátu od Svätej stolice i domácich biskupov som písal napr. tu: https://www.postoj.sk/13501/slovensky-stat-nebol-klerofasisticky-ale-narodno-socialisticky

Donald Trump a kresťanskí fašisti?

Hlavný účel svojho článku naznačil Szabó vetou o znovu sa formujúcom fronte medzi kresťanským antiliberalizmom, ktorý demagogicky mieša s fašizmom, a liberalizmom „tolerujúcim etnické, náboženské a sexuálne odlišnosti". Podľa neho možno len tak vysvetliť to že D. Trump „boduje u televíznych kazateľov a v konzervatívnych médiách ako Fox News.“

Možnosť, že tým nie len kresťania reagujú na tvrdé presadzovanie rodovej ideológie a kultúrnej revolúcie Obamom, Clintonovou a ich administratívou, ktoré aj normálni, vzdelaní a zdraví ľudia porvažujú za ohrozenie svojej slobody, verejnej morálky a základov našej kultúry Szabó nepripúšťa. Namiesto vecných argumentov všetkých čo s touto kultúrnou revolúciou nasúhlasia nálepkuje ako fašistov. Tento postup však smeruje aj normálnych ľudí k „alternatívnym“ médiám a podpore politikov ako Trump či Kotleba.

Politické dôsledky historickej propagandy

Szabó tvrdí, že „Tento kresťansky sa tváriaci antiliberalizmus je hrozbou dnešného sveta podobne ako jeho predchodca v tridsiatych rokoch minulého storočia.“ Niektorí kresťania zas vidia podobnosť medzi marxistickým, nacistickým a komunistickým sociálnym inžinierstvom, a „dúhovo“ - liberálnou kultúrnou revolúciou, prejavujúcou sa aj presadzovaním rodovej ideológie, ktorá rovnako ničí základy našej civilizácie.

Tento rozpor tu nebudem riešiť. Ukázal som len to, ako niektorí historici a médiá využívajú účelovo vybraté a zamlčané historické fakty na ideologickú manipuláciu s veľkými spoločensko-politickými dôsledkami. Ak budeme v druhom kole prezidentských volieb roku 2019 rozhodovať medzi Harabínom a kandidátom vládnej koalície, bude to aj vinou takých článkov, aké zverejnili historici Hromják a Szabó.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo