Cezo mňa neprejdete!

Cezo mňa neprejdete!

Modlil som sa. Prišiel som na skúšku. Privítala ma odmeraná tvár upratovačky – učiteľky so skriptami pred ňou, vždy pripravenej do nich nazrieť, keby „náhodou“ na nejakú drobnosť zabudla. Nemiešali sa tie zasadania strán aj jej? Tentoraz mala na tvári ľahko pohŕdavý úškrn. – Čo keď si vytiahnem jeden zo zjazdov? – posledné obavy mi preleteli cez myseľ, – čo len urobím? – Načiahol som sa za jej zamiešanými papierikmi, na ktorých z druhej strany mala napísané čísla otázok. To som ešte nevedel, že tých kartičiek je štyridsaťjeden.

Pri pomyslení na ten predmet a najmä následnú skúšku, veď predstavovala podmienku v možnosti pokračovať v štúdiu, mi prechádzal mráz po chrbte. Samotná matéria, ktorú bolo treba zvládnuť, ma silne odpudzovala. A k tomu tie výhražné slová, čo mi učiteľka neustále opakovala... Dodnes ich počujem: „Kováč, cezo mňa neprejdete!“

Vráťme sa na časovej osi viac do minulosti, keď som študoval svoju prvú vysokú školu. Písal sa rok 1988 a mňa zobrali na univerzitu. Nastúpil som na fakultu s prírodovedným zameraním; humanitné odbory kontrolovali komunisti a veru preverovali, koho tam pustia. Okrem toho ma od nich odrádzalo „zamorenie“ všetkých tých vedeckých oblastí červenou ideológiou. Ani tu som však nemal malé plány, túžil som pomôcť ľudstvu nejakým prírodným objavom (supravodivý materiál), ktorý by výrazne zlepšil život ľudí. O štúdiu teológie v tej forme ako dnes sa nedalo uvažovať ani teoreticky. Až neskôr som pochopil, že ma Boh volá do inej služby.

Ale nepravému svetonázoru krvavej hviezdy s prekríženým kladivom a kosákom som sa, samozrejme, nemohol úplne vyhnúť ani na svojej fakulte. V prvom ročníku ma strašila skratka MRH, čím sa celé politické školenie budúcich „vedúcich kádrov v národnom hospodárstve“ začínalo. Predmet mal názov Dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia.

Počas prednášok a seminárov nás presviedčali o vrchole, ktorú dosiahla filozofia v dielach Karla Marxa a Fridricha Engelsa, školili nás, ako ich učni prenikali medzi „robotnícku triedu“ a ponúkali jej falošnú nádej na lepšiu budúcnosť, pričom im zatajili podstatnú vec: bez Boha takej niet. Ďalej ako sa postupne zapaľovali iskry nepokojov, zabíjania a násilia, ktoré oni oslavovali ako stupne ku „svetlejšiemu zajtrajšku“. Ich dejiny vyvrcholili v takzvanej Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii v Rusku v roku 1917 (mimochodom, presne o 99 rokov neskôr som mal prednášku na škole v Šumiaci o prieniku podobne nebezpečnej ideológie islamizmu do Európy). Bola predpovedaná vo Fatime Matkou a v románe Besi prorokom a mojím obľúbeným autorom od gymnaziálnych čias F. M. Dostojevským.

Známe výroky Vladimíra Iľjiča Lenina ako „História nás raz odsúdi, lebo sme zabíjali aj deti“ a „Ja som osobný nepriateľ Boha“ sa tam, samozrejme, nespomínali. Josif Vissarionovič Stalin a iní komunistickí diktátori s krvou miliónov obetí na svojich rukách boli len náhodné nedokonalosti inak dokonalého systému krajšej budúcnosti. Tá však akosi nie a nie prísť, ani keby sa stále odďaľovala.

Mali sme naštudovávať všetky tie zjazdy Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a domácej KS. Označené boli rímskymi číslami: napríklad sme si mali osvojiť závery XXIII. zjazdu KSSZ, a potom tunajších zjazdov – napríklad XII. zjazdu Komunistickej strany Česko-Slovenska a nakoniec domácich – povedzme IX. zjazdu Komunistickej strany Slovenska. Bolela ma z toho hlava, všetky boli na jedno kopyto a vo všetkých sa opakovali tie isté nezmysly, päťročnice, čo sa nesplnili, sľuby, na ktoré komunisti zabudli.

Ale ja som už vedel o Složenicinovi a Sacharovovi, o gulagoch, obludnej činnosti tajnej služby KGB a neľudských mučeniach slobodne zmýšľajúcich ľudí v celom sovietskom impériu a naprieč východným blokom. Dostávali sa ku mne prvé informácie o činnosti takzvanej podzemnej Cirkvi, samizdatoch, zakázaných rehoľných spoločenstvách, prenasledovaní veriacich, o beštiálnom týraní a zabití kňaza Poláka na fare neďaleko nás tajnou službou.

Dusnú atmosféru kolabujúceho korupčného systému posledných rokov socialistickej republiky som trochu zažil aj na vlastnej koži. Na prvé prijatie nebeskej Manny našej duše, Eucharistie, som sa tajne pripravoval u kňaza Janka Pristača v „zapadnutej“ dedinke na Ponitrí Veľké Chraštany a tak isto pečať Ducha Svätého v sviatosti kresťanskej dospelosti som prijal ako obrovský dar od Cirkvi tam, na „nemedializovanej“ slávnosti, v roku 1982. Vozil nás tam, na jeho faru, nepozorovane so sestrou a bratom otec.

V spoločnosti bola zadefinovaná vedúca úloha komunistickej strany a vládol tu ateistický režim, ktorý si kládol za prvú povinnosť zničiť Cirkev a vieru v srdciach ľudí. Robili si nároky na srdce človeka, na jeho dušu.

Bola to pre mňa hrôza, sedieť na tých hodinách klamstva a pretvárky. A keď som sa na internáte niekedy zahľadel na tučné skriptá, obsahujúce všetky tie „dôležité“ zjazdy jednotlivých komunistických strán, čím viac sa blížil termín skúšky, bolo mi horšie a horšie. Moja pamäť neprijímala, ba odmietala všetky tie lži. Mal som kopu iných starostí s dochádzaním, ubytovaním, zháňaním študijných materiálov, seminármi, inými predmetmi, ktoré boli veľmi náročné, skratka MRH ma strašila ako nočná mora: tušil som, že tú skúšku svojou silou neurobím.

A tvrdila to aj učiteľka, čo nás mala. Predstavovala priam symbol strnulosti a nehybnosti systému, ktorý vtedy vládol východnej Európe a ktorému ona slúžila. Bola to žena s rozkysnutou postavou s tukovými pneumatikami okolo drieku. Vždy len sedela za stolom rozliata na stoličke. Nikdy to sedadlo počas prednášky neopustila. Nikdy sa nedala do pohybu. Meravosť a stagnácia. Viac – menej vždy nudne čítala z knižky pred sebou.

Hovorilo sa o nej, že bola upratovačka, ktorá sa „narodila pod šťastnou hviezdou“, a tá hviezda bola červená. Totiž komunistická strana ako predvoj robotníkov mala klauzulu, že na všetkých postoch budú (teda musia byť) predstavitelia robotníckej triedy. V socialistickej spoločnosti je všetko možné: stala sa vysokoškolskou pedagogičkou bez titulu. Skutočne to tak vyzeralo, že zvládla alebo naspamäť sa naučila len tieto jedny skriptá, ktoré napísal nejaký komunistický historik a ktoré mala vždy so sebou. Boli jej zábezpekou, mala ich zakaždým otvorené pred sebou na stole. To bola jej kvalifikácia. Mala tú knihu riadne obšúchanú, to bola jej „biblia“ a jej živobytie.

Akosi automaticky sekírovala študentov, ktorí ju intelektuálne prekonávali. Neustále nám dávala vypracovávať referáty, s ktorými sme mali vystupovať pred plénom nudiacich sa a zaspávajúcich spolužiakov. Vôbec jej neprekážalo, že to študenti zväčša odpisovali z hrubých červených zväzkov, veď aj ona pracovala týmto štýlom. Pri mojich prezentáciách významných zjazdov som bol nepresvedčivý, mala pocit, akoby som tej maškaráde neveril.

Počas celého semestra mi opakovala: „Kováč, cezo mňa neprejdete! Robte so sebou niečo!“ Svojím vycvičeným rozumom čoraz lepšie chápala, že sa mi tie zjazdy mýlia a pletú a vôľa sa to od rána do noci učiť u mňa chýba. Nemohol som si pomôcť, hrozne ma to odpudzovalo: všetka tá lož a hratie sa na svetlejší zajtrajšok... To boli skutočnosti, ktoré sme všetci mali možnosť porovnávať s reálnym životom, a ten bol diametrálne odlišný.

Ale v Rusku nastúpil za generálneho tajomníka ústredného výboru KSSZ Michail Gorbačov. Začal perestrojku (prestavbu), ktorú podporovala glasnosť (väčšia možnosť slobodne sa vyjadrovať). To ma zaujalo ešte pred zapísaním sa na univerzitu. Už vtedy som začal čítať zahraničnú stranu Pravdy, ktorú musel odoberať môj otec a stála päťdesiat halierov. Tam som sledoval odmäk v Sovietskom Zväze, ktorý som dúfal, že bude mať hlboké dôsledky aj na existencia ľudí vo východnom bloku. Čítal som o Gorbačovových snahách zlepšiť život ľudí doma a o jeho stretnutiach so západnými politikmi ako Margaret Thatcherovou, západonemeckým kancelárom Helmutom Kohlom a prezidentom USA Ronaldom Reganom. S tým posledným sa napríklad stretol v Reykjavíku na Islande, aby rokovali o znížení počtu jadrových rakiet v Európe. Potom v roku 1987 o tom podpísali Zmluvu o likvidácii rakiet kratšieho a stredného doletu vo Washingtone. Vo februári 1988 ohlásil Gorbačov stiahnutie sovietskych vojsk z Afganistanu.

Mnohí boli z jeho krokov šokovaní. S hrôzou sledovali jeho rozhodnutia, ktorými menil desaťročia zaužívané a overené spôsoby, ako ovládať ľudí. Skutočne svojimi činmi spôsoboval zdesenie tvrdých komunistov, pod ktorými sa začali triasť stoličky. Nezačali cítiť svoj koniec? Myslím, že to nebolo iné ani u mojej učiteľky – upratovačky.

OBR. Pozdravujeme čitateľov z prístavu Konstanz od Bodamského jazera (CH). Priatelia, možeme žiť Život v Božej moci

Prišiel aj čas skúšky z MRH na konci zimného semestra 1988/89. Modlil som sa, aby to Boh zobral pod svoju moc. Aby sa on o to postaral. Aby tejto žene ukázal svoju silu. Nemusí sa aj ona pred ňou skloniť? Musí. Priznám sa, nemal som ani najmenšej potuchy, ako to Pán zariadi, ako to urobí. Len v ušiach mi stále znelo jej vyhrážanie „U mňa tú skúšku neurobíte, pán Kováč! Ja vám tú skúšku nedám!“

Dostali sme štandardných štyridsať otázok z najrozličnejších oblastí od vývoja robotníckeho hnutia pod bezcitým útlakom buržoázie, cez historický materializmus revolučných socialistov Marxa, jeho nohsleda Engelsa a teoretického praktika V. I. Lenina (inak, masové vraždy a hroby nezačal jeho učeň Stalin, ale práve on), rozširovanie červenej ideológie do Číny, Vietnamu, Severnej Kórei či na Kubu, až po jednotlivé zjazdy vytvorených komunistických strán nielen doma, ale aj v Rusku. Mal som z toho miš-maš, všetky zjazdy sa mi zliali do jednej obrovskej čiernej gule. Ako ich ja rozlíšim? Čím sa líši XXIII. zjazd KSSZ od XXV.? A XV. zjazd KSČ-S od XVII. zjazdu?

Modlil som sa. Prišiel som na skúšku. Privítala ma odmeraná tvár upratovačky – učiteľky so skriptami pred ňou, vždy pripravenej do nich nazrieť, keby „náhodou“ na nejakú drobnosť zabudla. Nemiešali sa tie zasadania strán aj jej? Tentoraz mala na tvári ľahko pohŕdavý úškrn. – Čo keď si vytiahnem jeden zo zjazdov? – posledné obavy mi preleteli cez myseľ, – čo len urobím? – Načiahol som sa za jej zamiešanými papierikmi, na ktorých z druhej strany mala napísané čísla otázok. To som ešte nevedel, že tých kartičiek je štyridsaťjeden.

Keď som otočil lístok, najprv som sa trochu prekvapil, pretože tam bolo práve posledné číslo.

– Fú-ha, – preletelo mi mysľou, – Otázka číslo štyridsať jeden? Veď ich bolo len štyridsať. To musí byť niečo nové.

Jej tvár sa rozjasnila. Videl som na nej triumf a jej mimika akoby hovorila: Tak toto určite nezvládne! Vo svojom predpoklade sa cítila posilnená. Veď sme sa tomu vôbec nevenovali (nebolo to v jej obstarožných skriptách zo začiatku osemdesiatych rokov)!

Otázka mala názov „Najnovšie snahy generálneho tajomníka KSSZ M. Gorbačova o mier vo svete“. Nechcel som veriť vlastným očiam. To ešte nevedela, že tejto téme som sa naopak veľmi potešil.

Začal som s istotou a nebojácne vymenúvať stretnutia Gorbačova s jednotlivými politikmi Západu a loviť z pamäte informácie, ktoré som načerpal pri čítaní zahraničného spravodajstva otcovej Pravdy. Všade generálny tajomník samozrejme hľadal mier. Jej výzor sa pomaly ale iste menil. Po triumfe nezostalo ani stopy a na konci si ani nevšimla, ako jej padla sánka. Jej oči odzrkadľovali zdesenie. Neviem, či bola viac vystrašená z činnosti Gorbačova, ktorá jej do budúcnosti neveštila nič dobré a skalní komunisti ako ona sa toho mena báli ako čert kríža, alebo viac z mojej bezchybnej odpovede, ktorá nemala konca kraja. Hovoril som „ako z veľkej knihy“ s takými podrobnosťami z jednotlivých schôdzok, ktoré mi v pamäti oživil môj Boh, o ktorých sa jej ani nesnívalo. To vo svojich skriptách nemala.

Bola úplne paf. Ledva lapala dych. Aj ja sám som na konci zostal trochu prekvapený, na aké detaily som si bol schopný spomenúť. Chvála ti, Pane.

„Pán Ko... Kováč, pán Štefan,“ akoby ťažko hľadala slová, keď ma prerušila, možno to ďalej nemohla počúvať. „Vy... vy ma pre... prekvapujete. Toto som... toto som teda nepredpokladala,“ zabodla oči do dosky stola. „Nečakala som takúto odpoveď. Myslela som si... No toto!“ mrmlala si pod nos, keď do indexu písala „výborný“.

Akosi rýchlo zabudla na svoju vyhrážku „Vy cezo mňa neprejdete!“ a ja som jej ju nepripomínal.

Vlastne som ľutoval túto ženu, lebo nepoznala silu môjho Boha, ktorý je verný a ktorému nič nie je nemožné. Ani to, aby som si vytiahol práve 41. otázku, o ktorej som ani netušil, že existovala. Môj Pán vedel, že na tú som bol pripravený najlepšie.

Aká bola dohra? Krátko po nežnej revolúcii v novembri 1989, kedy sa skončilo červené obdobie na Slovensku, nastali aj na našej fakulte veľké zmeny. Moja učiteľka – upratovačka, ktorá tiež nestihla alebo nemohla prezliecť kabát, letela medzi prvými. Modlím sa a dúfam, že sa jej už Pán dal spoznať vo svojom milosrdenstve a dotkol sa jej svojou láskou.

Keď tvrdí o nás nejaký človek niečo negatívne, nech by to bolo aj v dôležitých veciach ako opustenie školy a štúdia, to sa ešte stále nemusí splniť, ak máme na svojej strane Boha. Jemu nič nie je nemožné a môže predpoveď negatívneho vývoja budúcnosti úplne zvrátiť. Nevedel som, ako to Pán urobí, len som mu to všetko odovzdal do jeho rúk. Nemá on najlepšie metódy a neobmedzenú moc ako to uskutočniť? (Zdieľajte, prosím)

Štefan Patrik Kováč, ThLic

Nemáte ešte darček? Príbehy/zázraky (uzdravenie, oslobodenie, pomoc) v KNIHE - NOVINKE: Život v Božej moci

Život kresťana u moslimov v Ázii (2018) - Ježiš chce, aby jeho dokonalé Učenie o láske "bolo zastúpené" aj v takej krajine, ako Pakistan!

Cestopis AFRIKA - Uganda s vyučovaniami autora Aby naše deti vedeli, čo si majú vážiť...

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo