Pripravme si dar

Pripravme si dar

Pred niekoľkými dňami sme začali krásne adventné obdobie. Túto nedeľu sme zapálili druhú adventnú sviecu a ja som sa tak zamýšľala nad týmto adventným obdobím. Advent je jedno z mojich obľúbených liturgických období. Možno aj kvôli tomu, že už v detstve sme sa počas tohto obdobia pripravovali veľmi jedinečným spôsobom na najkrajšie sviatky roka – Vianoce. Spoločne sme pripravovali vianočný darček pre malého Ježiša, ktorý sa mal znova narodiť. Každý z mojich súrodencov pripravil ten vianočný darček podľa svojich možností. Rôzne dobré skutky, sebazápory, modlitby, účasť na rorátnej svätej omši sme zakresľovali na vianočný stromček, ktorý sme chceli pripraviť. Keď sa tak spätne na to pozerám je mi to veľmi milé spomínať si na to ako sme sa snažili, aby naše vianočné stromčeky boli plné rôznych ozdôb. Teraz by som povedala, že je to moc prezdobené až gýčové. Možno preto už teraz žiaden vianočný stromček nekreslím lebo by to bol veľmi jednoduchý stromček, podľa môjho momentálneho vkusu :D. No z detského spôsobu prípravy (maľby vianočného stromu, pri ktorom sme si pripravovali aj naše srdiečka) som už prešla na prípravu už dospelého človeka. Hoci mnohokrát sa zamyslím, že niekedy sa mi zdá, že to čaro tej detskej prípravy mi chýba. Teraz som v práci, kde sa „nechávam prehučať“ rôznymi piesňami. Možno keby som im nerozumela, tak by som si celkom melódiu vychutnávala, no keď tým textom rozumiem a počúvam aké nezmysly a vulgárnosti sa v nich spievajú, tak už nemám ani chuť ich ani počúvať, pretože aj všetko to, čo počúvame sa nám ukladá do podvedomia. Vianočné piesne nás tiež obklopujú na každom kroku. Keď som počula zahrať vianočnú pieseň v rádiu už 4. októbra, tak mi to prišlo za jedno veľmi vtipné a na druhej strane smutné. Všetko prežívame už akosi dopredu. Dopredu prežívame všetky sviatky, že mám niekedy taký pocit, že už zabúdame na tú krásu a hĺbku sviatkov. Zavrú sa obchody a už lamentujeme, že si nemáme ísť kde nakúpiť potraviny. Pritom, keď sa nad tým zamyslíme, v našich poličkách by sme našli množstvo surovín, z ktorých by sme mohli uvariť niečo veľmi chutné. Len sa nám nechce. Naša lenivosť nám povie, že sa jej nechce ísť v sobotu na nákup, tak to odložíme na nedeľu. Alebo na sviatky – keď nie na Slovensku, tak utekáme do Rakúska a nadávame na to, že prečo sú na Slovensku zavreté obchody.  Keby položili ale otázku nám, či chceme pracovať v sobotu a nedeľu alebo cez sviatky, tak by sme sa búrili, že v tie dni chceme mať voľno. Myslíme na seba ale druhých „nútime“ ísť do práce. „Nútime“ ísť do práce mamy a otcov, ktorí by boli tiež veľmi radi so svojimi deťmi. No pokým nejde o nás, na tých druhých nám nezáleží. Keď som pracovala v jednej čokoládovni už na konci októbra sme už „vyrábali“ Valentínke bomboniéry, čokolády so „srdiečkovým“ motívom. Na sviatky sme museli byť v práci a pamätám si ako ťažko som to prežívala, že som nedokázala ísť na sviatok na sv. omšu – kvôli „dvanástke“... Takže ešte pred „dušičkami“, adventom, Vianocami som už mala Valentína. Teraz je síce Advent ale svet akoby hovoril, že sú už Vianoce. Vianočné piesne, výzdoby, radosť, výpredaje... Prežívame „skúsenosť“ radosti bez toho, aby sme sa na tú radosť pripravovali. Prídu Vianoce, vianočné sviatky a už sme tak presýtení Vianocami, že už dávame preč čo najskôr vianočný stromček, betlehem, už sa prestanú hrať a spievať vianočné piesne. Však načo? Vianoce už boli. Skončili pre nás otvorením si vlastných darčekov. Ale sú skutočne tie Vianoce o tých darčekoch? Kde ostala tá radosť, pokoj a láska? Asi ostali „ za dverami“ lebo sme ich nepustili nie len do našich príbytkov ale nepúšťame ich hlavne do našich sŕdc, do našich životov. Ešte keď som bola teda dieťa, tak nám jeden kňaz spomínal, že všetci túžime po darčekoch, aby sme dostali najkrajší darček ale Vianoce sú akoby narodeniny Ježiša a na to častokrát zabúdame. My na naše narodeniny darčeky dostaneme ale aký darček dáme my Ježišovi, ktorý má „narodeniny“? Možno tak jednoducho detsky povedané no aj v tejto jednoduchosti sa nachádza hĺbka. Aký darček máme pripraviť my? Mali by sme pripraviť naše srdcia. Mali by sme si ich „upratať“ od toho, čo by mohlo narúšať tú krásu, do ktorej chceme privítať znovunarodené dieťa- Ježiša a Jeho lásku, radosť, pokoj, nádej... Jedným z tých najlepších spôsobov je úprimná a dôkladná sviatosť zmierenia. Pripravme sa otvoriť naše srdcia láske :).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo