Prečo sa Boh stal človekom?

Prečo sa Boh stal človekom?

Adventná úvaha.

Otázka aj pre dnešnú dobu
Dilema prečo sa Boh stal človekom? zamestnávala nejedného teológa. Jeden z nich -Anselm, biskup z Cantenbury a otec scholastiky (žil v rokoch 1033 až 1109) sa pokúsil na ňu odpovedať v knihe Cur Deus Homo. Napísal ju v dobe keď teológia bola kráľovnou všetkých vied. Minimálne od 18. storočia však mysleniu západnej civilizácii vládne pozitivizmus, scientizmus a racionalizmus - povrchné a ideologické prístupy k pravde kde Boh je bezdomovcom, prebytočnou hypotézou. Na podobné dilemy ako je tá naša (prečo sa Boh stal človekom) sa pozerá skôr ako na prežitky prekonaných povier. Nič však nie je viac vzdialené pravde. 

Kladenie podobných otázok človeka oslobodzuje z pút materializmu a konzumného spôsobu života a poskytuje mu určitý nadhľad nad vlastným životom. Dáva to jeho existencii širší rozmer. V živote ide predsa o niečo viac než len o to aby sa človek najedol, vypil, užil si, zarobil prípadne nahromadil. A tieto otázky môžu človeka vyrušiť a zobudiť. 

Žiaľ, dnešný pohľad na prichádzajúce vianočné sviatky je veľmi vzdialený od skutočnej podstaty Vianoc. Mediálna propaganda nás už pomaly od konca októbra bombarduje všeličím možným čo však len zdanlivo súvisí s Vianocami. V skutočnosti ide o klam. Moderný človek sa nechá pozlátkami oslepiť až zabudne na to čo je naozaj podstatné. V tomto článku budem uvažovať práve nad jadrom Adventu a Vianoc. 

Prečo sa teda Boh stal človekom? Musel to urobiť? Nemusel, ale chcel. V skutočnosti odpoveď na túto otázku je až prekvapujúco jednoduchá. Použijem notoricky známy verš z Jánovho evanjelia: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby bol svet skrze neho spasený.“ (Jn 3,16-17) Podobne priamočiaru odpoveď dáva aj nicejsko-carihradské vyznanie viery: On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies

Moje uvažovanie sa teda bude opierať o tieto dva výroky, ktorými Boh prehovoril - v prvom prípade cez Bibliu a v prípade druhom cez svoj ľud, Cirkev. Nevidím Bohu priamo do mysle. Boh sa však dal určitým spôsobom poznať a z toho môžeme niečo vypátrať. 

Človek kvôli hriechu oslepol a sám z vlastných síl nebol schopný uvidieť a žiť plnohodnotne
Ak sa nemýlim bol to Gilbert K. Chesterton, ktorý raz vyhlásil, že učenie o hriechu je najľahšie skúsenosťou overiteľná kresťanská doktrína - stačí si napríklad prečítať alebo pozrieť večerné správy ... 

Áno, človek je slepý (možno presnejšie povedané - pokazil sa mu zrak) Nie nevyhnutne v tom telesnom zmysle, ale v zmysle duchovnom a morálnom. Veľmi často nevidíme čo svojim egoizmom a pýchou spôsobujeme - sebe samým, svojim blížnym a v konečnom dôsledku aj Bohu. 

V podstate už od začiatku dejín vidíme neblahé dôsledky tejto slepoty, ktorú si človek dobrovoľne privodil svojim odvratom od Boha. Je tu aj iné zákernejšie pokušenie, ktorým Zlý veľmi často klame a zvádza - sklon k samospasiteľstvu a samouzdravovaniu. Človek si niekde v hĺbke svojho bytia uvedomuje, že niečo s ním a so spoločnosťou nie je v poriadku. No nie vždy sa uchyľuje k tým správnym riešeniam. Utópie bez Boha sa snažili prinavrátiť človeku zrak, no v skutočnosti priviedli ľudstvo do ešte väčšej tmy. 

Ľudstvo ako jeden slepec blúdilo a rútilo sa do priepasti, no Boh nechcel aby to skončilo zle. Preto mu v osobe Ježiša Krista podal pomocnú ruku a potrebný liek aby človek uvidel a žil. Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek, ukázal ako prežiť šťastný a zmysluplný život. 

Prečo však Boh musel riešiť problém človeka takýmto spôsobom? Nebolo ľahšie aby človeku odpustil ihneď? Iste, Boh to mohol urobiť, no pravdepodobne nechcel z ľudí urobiť rozmaznaných „frackov“, ktorí dostanú všetko rýchlo a jednoducho. Jeho vtelenie, stotožnenie sa s človekom, pozemský život a učenie - toto všetko je súčasť jeho postupnej liečby a trpezlivej pedagogiky - pre človeka často nepochopiteľnej. 

Slepota v duchovnom zmysle je problém oveľa závažnejší ako v tom telesnom. Liečba naďalej prebieha - u niekoho účinnejšie, u niekoho menej účinne. U človeka, ktorý si namýšľa, že vidí výborne, je každá procedúra vopred odsúdená na neúspech. On o to totiž dobrovoľne nestojí, hoci v skutočnosti to potrebuje. 

Boh nás chcel povýšiť a pozvať do novej formy života
Podobne ako s pokusmi o samospasiteľstvo, existujú snahy o novú formu človeka alebo o ideálny typ. A opäť je tu sklon robiť to bez Boha. Zdá, že človek túži po sebazdokonaľovaniu. Nacizmus mal svoj typ človeka. Velebil silného, modrookého, plavovlasého človeka verného národu, rase a vodcovi. Rovnako komunizmus mal svoj projekt s človekom. Blahoslavil oddanosť práci, rovnosti a strane. Akého človeka blahoslaví dnešná kultúra? Zdravého, mladého, dravého, úspešného, bohatého, krásneho atď. Kto tieto vlastnosti nespĺňa je postupne a nenápadne odsúvaný a neraz aj doslova zlikvidovaný. Toto sú našťastie len ľudské predstavy nadčloveka. Ježiš bol v istom zmysle nadčlovekom, ale úplne iným spôsobom. Pozrite sa koho blahoslavil. (pozri Mt 5, 3-12) Z ľudského pohľadu to nebola žiadna smotánka. 

Ježišov projekt nového života v hojnosti celkom odporuje pochabým ľudským modelom a utópiam. Kým my sa často snažíme byť ako Boh bez Boha, Ježiš nás chce povolať do módu byť ako Boh s Bohom. Kým prvá vízia priniesla ľudstva úzkosti a nezmyselné utrpenie, druhá naplnenie a pravú radosť. 

Boh vstúpil do ľudského príbehu a chce zdielať svoj život s tým našim
Je pomerne veľký rozdiel medzi Bohom ako ho chápu kresťania a bohmi iných náboženstiev. U inovercov ide častokrát o bohov ako neosobné sily, projekcie ľudských túžob alebo o príliš vzdialených bohov, ktorým nie sú cudzie diktátorské praktiky. Boh kresťanov je iný. Stáva sa človekom, no nestráca nič na svojej božskej identite. 

Tento Boh sa stotožnil s ľudským príbehom. Nie je nepochopiteľnou šifrou prístupnou pre zopár vyvolených. Ježiš Kristus je ako most medzi Bohom a človekom. Už nie je tu komunikačná bariéra. Keby Boh ostal vysoko na nebi, nerozumel by On nám a my Jemu. Už nikto nemôže povedať: Boh mi nerozumie. Boh nevie čo je to zlo a utrpenie. Rozumie. Boh v Ježišovi Kristovi prežil všetko okrem hriechu. Radoval sa, smial sa, citíl bolesť, útek z domova, odlúčenie, zradu, nepochopenie, prijatie aj neprijatie, vratkú slávu, opovrhnutie, výsmech ba postúpil mučenie a smrť. Preskákal všetkými etapami ľudského života. Narodením, detstvom, pubertou, dospievaním a dospelosťou. Všetko dobré aj zlé čo človek vo svojom živote prežíva môže pripojiť k tomu čo prežíval Ježiš. 

Boh sa v Ježišovi Kristovi ukazuje paradoxne ako Boh trpiaci a slabý. Ježiš nebol žiaden superman, bol to človek ako každý iný. Božský majestát sa vložil do jednoduchého až banálneho života. Boh kresťanstva je vari najmenej pravdepodobným Bohom. Zrejme nikto by si na neho nestavil. Boh sa narodil v tichu, bez svetských fanfár, v opustenej a smradľavej maštali. Narodil sa dvom obyčajným a chudobným rodičom. Súdobé mimobiblické zdroje ho sotva zaznamenali. Jeho detstvo je zahalené rúškom tajomstva. Neskôr sa stal potulným kazateľom, ktorý síce robil zázraky, ale u mnohých by skôr pripomínal dnešného Davida Copperfielda, iluzionistu na požiadanie. Vyhlasoval síce o sebe, že je Bohom, no už u súčasníkov vyvolával nechápavé pohľady a ťukanie na čelo. Nakoniec skončil veľmi neslávne - opustený svojimi učeníkmi, umučený a popravený tým najhorším možným spôsobom. Od všemocného Boha by sme prirodzene čakali niečo viac, nie? Z ľudského pohľadu nepredviedol žiaden oslnivý výkon. Nič svetoborné čím by presvedčil všetkých. Už v jeho dobe si mnohí ľudia kládli otázku - toto má byť ten prisľúbený Boh? 

No nie je to skôr tým, že by sme si chceli Boha privlastniť a podriadiť ho našim predstavám? 

Ježiš Kristus fascinuje aj dnes. Žiaden takto málo významný človek tak veľmi neovplyvnil chod dejín. Ľudia boli pre Neho schopní urobiť vskutku hrdinské činy. No boli ho schopní aj prekrútiť a v Jeho mene sa dopustiť rôznych hanebností. Ježiš presne tak ako tomu bolo v Jeho dobe aj dnes vyvoláva protichodné odpovede. Kým pre jedných je bláznovstvom, pohoršením a tŕňom v oku, iní ho prijímajú takého akým bol a je - Pán a Boh. Niektorí ho zosmiešňujú, opovrhujú ním, odmietajú ho a popierajú ba dokonca bojujú proti nemu. Iní sa k nemu stavajú vlažne až ľahostajne. A iná skupina mu vzdáva úctu a poklonu.     

Titulný obrázok - https://www.christianity.com/blogs/dr-ray-pritchard/why-did-you-doubt.html

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo