Akú hodnotu dáme rozhovoru?

Akú hodnotu dáme rozhovoru?

Nedávno som si vypočula mini-rozhovor na ulici. Ako sa máš? Dobre. Čo máš nové? Nič. Aké zaujímavé otázky, na ktoré dostávame / dávame my sami odpoveď, ktorá o nás vlastne nič nepovie. Taká neutrálna odpoveď, ktorú sme si zvykli používať. Ale prečo? Používame ju len aby sme sa vyhli nejakej inej otázke? Áno, je logické, že keby sme ako odpoveď použili výborne, vynikajúco, smutne, radostne, zle... prišli by ďalšie otázky typu: Prečo? Čo sa stalo? A týmto otázkam jednoduchou neutrálnou odpoveďou môžeme dobre predísť. A potom otázka s odpoveďou, nad ktorými sa vždy zamyslím „Čo máš nové? Nič.“ Myslím, že neexistuje človek, ktorý by nemal nič nové. Či je to milé stretnutie, veselý zážitok s deťmi doma, nejaký zážitok vo všeobecnosti... Prečo sa týmto otázkam a odpovediam na ne snažíme tak vyhnúť? Nestali sme sa náhodou osobnosťami zamknutými len vo virtuálnom svete? Naozaj sa o toho človeka, s ktorým sa stretneme zaujímame, či je to len taká komunikácia zo slušnosti?  Niekedy mám taký pocit, že častokrát, ak sa stretnú takéto neutrálne odpovede u obidvoch komunikujúcich, tak nasleduje skonštatovanie: Prepáč, musím už ísť. Ponáhľam sa. Naozaj sa až tak ponáhľame, že si nedokážeme nájsť na človeka čas? Nestali sme sa náhodou chladnými vo vzťahu k druhým? Kde je náš hlbší záujem o človeka, ktorý pred nami stojí?

Nedávno sa mi prihodila taká zaujímavá a vtipná situácia. Išla som po ulici a zrazu ma zastavil jeden pán s otázkou: „Slečna, prečo sa usmievate?“ Zvyčajne sa ma to nikdy nikto na ulici neopýtal, takže som sa celkom prekvapila a ani som nevedela ako na takúto otázku zareagovať. Na chvíľu som s tým pánom „prehodila“ ešte pár slov a odchádzala som asi ešte šťastnejšia než som bola. Možno môj jednoduchý úsmev, ktorý som si ani neuvedomovala, mi priniesol také rýchle nahliadnutie do ťažkosti života človeka, ktorého som asi prvý a poslednýkrát stretla a asi aj on mňa. Niekedy ľudia, ktorí sú nám najbližší, na nás nemajú čas a ja sa tak častokrát pýtam, že prečo sme zabudli ako sa spolu rozprávať. Prečo naše odpovede sú „klamstvom“? Možno mne to príde také nepochopiteľné, pretože ja rada rozprávam (aj keď niekedy „blbosti“ alebo ako hovorievali moji spolužiaci, že som vymyslela novú herézu :D) ale podľa mňa je rozprávanie a ticho, hoci sú to protichodné „činnosti“, to najkrajšie ako môžeme budovať vzťah. Nedávno som tak nad tým premýšľala, že aké by to bolo strašné, keby som mala takýto „neutrálny“ vzťah s Bohom. No, neviem si predstaviť, že by som sa Ježiša opýtala, že ako sa má a On by mi povedal, že dobre, hoci predtým som mu ublížila nejakým hriechom. Alebo keby to bolo naopak a On by sa ma to tiež opýtal. Aké by to bolo klamstvo, keby som mu povedala, že dobre! Dobre? Veď neviem, ako sa teraz rozhodnúť, nepočujem Ťa, nevnímam Ťa, nič sa mi nedarí... Alebo iba dobre? Však som dnes spoznala úžasného človeka, mala som krásny zážitok v práci, mala som úžasný rozhovor, veľa ľudí sa na mňa usmialo, zložila som novú pieseň, hoci som ju nahrala neprofesionálne a s chybami ale je to to, za čo som Ti neskutočne vďačná. Keby môj vzťah s Bohom bol neutrálnym, chýbala by mi taká dynamickosť. Až by som ten rozhovor prestala vyhľadávať. Nie je náš vzťah – rozhovor s Bohom zrkadlom ako sa častokrát rozprávame s našimi blížnymi? Asi niečo na tom bude. Moja mamina, ktorá má veľmi rada kvety, sa kedysi dávno na mne smiala, že jediné okno, v ktorom sú uschnuté kvety, je moje okno. A potom mi hovorievala, že ľudia, ktorí nemajú radi kvety, nemajú radi ľudí. Neviem, čo je na tom pravda, pretože ja s ľuďmi pracujem veľmi rada. Áno, možno nemám cit ku kvetom v črepníku, radšej mám kvet, ktorý si dám do vázy a z neho sa môžem tešiť, no každý z nás je iný a má vzťah ku niečomu inému. No sama na sebe som odpozorovala, že aký vzťah mám s Bohom, taký mám aj s ľuďmi. Keď je môj vzťah s Bohom ľahostajný, som ľahostajná aj k ľudom, keď sa teším s Bohom, teším sa aj s ľuďmi a pod.

Dokonca, akurát som si spomenula: len prednedávnom som sa v noci zobudila na riadnu ranu do hlavy. Z mojej poličky, ktorú mám nad hlavou, spadla na mňa v noci Biblia. Trochu som sa na tom v noci zasmiala s Bohom, že čo mi tým chce povedať a ráno, keď sa ma moji priatelia opýtali, že čo mám nové, tak vznikla veľmi radostná atmosféra, keď som nadľahčene povedala, že ma zasiahla Biblia. Keby som sa v noci na Boha nahnevala, že prečo to dopustil, že ma to mohlo zabiť, tak by som prišla a medzi ľudí by som priniesla hnev a nervozitu. Mám rada moju dynamickosť s Bohom a s ľuďmi. Je to krásny dar, ktorý mám. Dar, o ktorý sa ale musím starať. A čo ty?

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo