Hudba, šálky od kávy, a mol a namol

Hudba, šálky od kávy, a mol a namol

Hrám na klavíri. Pozerá sa na mňa zhruba 80 párov očí. No hoci javisko zďaleka nie je miesto, kde by som sa cítila komfortne, akosi mi to neprekáža. Nikdy som nebola hviezda a ani som ňou nechcela byť.

Hlavnou star je moja dcéra, ktorá hrá na flaute, ja ju iba sprevádzam ľahkými podtónmi. Takto mi to vyhovuje. Nazývajú ma korepetítorkou (dodnes to neviem poriadne vysloviť). A moja bývalá pani učiteľka H. iba krúti hlavou. Jej sa nepodarilo donútiť ma hrať na koncerte ani párom volov.

Ako stláčam biele a čierne klávesy, v mysli sa mi vynárajú spomienky. Päťročné dievčatko v obrovskej budove hudobnej školy. Je to monument, meter hrubé múry, honosné schody, mohutné dvere, na chodbách obrazy a akési busty. Po páde sociku sa budova zázračne premenila na dominikánsky kláštor a nás presťahovali na Leninovu. Teda, pardon, Hlavnú ulicu. Tam je doteraz.

Moja prvá súdružka a neskôr pani učiteľka L. nebola žiadny pedagogický výkvet, učila trochu lenivo, doslova od stola. Mňa nechala trápiť sa samu pri klavíri a ona sedela o dva metre ďalej za starou drevenou katedrou. Teda... iba vtedy, keď vôbec bola v triede. Nezriedka som tri štvrtiny vyučovacej hodiny sedela v miestnosti sama a hrala som si, čo sa mi zachcelo. Potom prišla učiteľka, pozdravila sa mi akoby nič a za zostávajúcich päť minút som jej prehrala, čo som mala za domácu úlohu. Alebo nastal scenár číslo dva: dostala som do ruky fľašu z tvrdého plastu a musela som ísť po vodu do WC a popolievať všetky kvety v našej triede. Po tejto službičke mi pani učiteľka vtlačila do dlane malý tanierik a šálku s lyžičkou, všetko špinavé od kávy. Vraj, buď taká dobrá, umy mi to. Alebo mi dala dvadsaťkorunáčku, nech jej idem do Jusufiho (bývalá vychytená košická cukráreň) kúpiť trubičky. Kým mne sa všetky spomínané varianty hodiny klavíra zdali normálne, moji rodičia tento pocit nemali. „Keď ti nabudúce strčí do ruky hrnček a tanier, vyjdi na chodbu, šľahni to o zem a neboj sa, viac ťa nepošle umývať,“ radil mi otec skôr z recesie ako vážne. Samozrejme, nikdy som to neurobila.

Prešlo pár rokov. Pani učiteľka L. odišla do dôchodku a urobila jedinú vec, za ktorú som jej naozaj vďačná. Posunula ma skvelej pani učiteľke H. Postavou maličká, už vtedy mi bola po ramená, ale zato...

Prvý šok som zažila hneď v prvej minúte svojej prvej hodiny s novou učiteľkou. Sadla som si za klavír. Pani učiteľka H. mi pokorne povedala: „Prepáč, Janka, musím si odskočiť, ale hneď som späť.“ Spadla mi sánka. Mne sa ospravedlňuje učiteľka, dokonca že musí ísť vykonať jednu zo základných biologických potrieb? Neuveriteľné. Skutočne to boli len dve minúty. Ani mi sánka nestihla zaklapnúť späť, už bola učiteľka tu a čuduj sa svete... Nesadla si za stôl, ale ku mne. Normálne, úplne blízko mňa na stoličku. Potom chytila svojimi prstami moje a presne mi ukazovala, ako mám chytať správne prstoklady, spievala mi k tomu a počítala a ja som po rokoch hudobnej školy konečne zažila naozajstnú hodinu klavíra. Nehovoriac o tom, že v mojej novej triede neboli žiadne izbové kvety, iba jeden maličký na stole...

Ktosi v hľadisku zakašľal. Potom zaplakalo akési dieťa, asi súrodenec niektorého z vystupujúcich.

Aj naša učiteľka teórie občas plakala. Nepekná žena zavalitej postavy s večne odutými gambami a alkoholovými nafúknutými vačkami pod očami. Stará garda, ktorá tam učila ešte dávno pred Nežnou. Na hodiny zvykla chodiť opitá. Bolo ju cítiť za cigaretami. Ktovie, čomu sa venovala vo fajčiarskej miestnosti pár minút predtým, ako predstúpila pred žiakov. Fajčiarska, to bola akási trinásta komnata, kam mali žiaci zakázaný vstup. Ale ja som tam raz predsa len stála na prahu, keď boli dvere otvorené (žeby ma tam pani učiteľka L. po niečo poslala?) a dym bol taký hustý, že som cezeň nevidela ani na dva metre. Pamätám si to presne. Zmes ženských hlasov, chaos a odporná smradľavá hmla. Našťastie, táto „inštitúcia“ bola nástupom novej riaditeľky zrušená.

„Vy ma vôbec nepočúvate,“ kvíkala na nás matróna so zakalenými očami, z ktorých sa jej rinuli slzy. Ale nikdy nebola natoľko naliata, aby si nespomenula na veľké a čisté intervaly, všetky druhy molových a durových stupníc, kvintakordy, septakordy, toniku, subdominantu a dominantu a iné veci prudko dôležité pre všetkých muzikantov. Tieto témy bola schopná točiť dookola celé mesiace, ba roky.

Koncert pokračuje. Dcére to ide dobre, chvalabohu. Ja som práve dohrala druhú stranu. Ľavou rukou pokračujem v hraní, pravou otáčam list.

„Zajtra má byť v Dome umenia koncert. Franz Liszt,“ povedala mi raz mama, vraj či nejdeme. „Čo? Aký list?“ Teraz bola mama tá, ktorej spadla sánka: „Ty nevieš, kto je Liszt? To načo chodíš už iks rokov na hudobnú?“ Snažila som sa jej vysvetliť, že intelektuálna úroveň našej učiteľky teórie sa končí pri melodickom alkoholickom mole a k výšinám hudobných skladateľov nedosahuje. Len zalomila rukami a nechápavo sa zamračila.

No veru, načo som chodila na hudobnú?

Bytostne ma to bavilo. S pani učiteľkou H., pre ktorú bolo vyučovanie hudby povolaním a láskou, sme si sadli nielen za klavír, ale aj osobnostne. Na hodinách sme sa venovali notám, ale vždy ostal čas aj na rozhovory o inom, od školy až po skauting. A ja som od klavíra ani od nej neodišla, kým ma po šestnástich rokoch systém neprinútil. Absolvovala som prvý, druhý stupeň aj štúdium pre dospelých a ďalej sa nedalo. Pýtala som sa... Nie, nedalo sa. Pani učiteľka H. so mnou prešla všetkými obdobiami mladosti – prechodom na gymnázium, potom na vysokú školu, medzitým som začala viesť skautský oddiel a s pomocou knižky som sa naučila hrať na gitare, dokonca som sa stihla aj vydať. Na klavír som si doma už čas veľmi nájsť nevedela, ale chvíle na hudobnej boli uvoľňujúcim hobby. Posledná hodina v piatok patrila vždy mne. Odchádzali sme o pol ôsmej večer, vrátnička už len zamkla školu na víkend.

Udieram posledný tón nášho výstupu. Dcére práve došiel dych a svoj záverečný akord ukončila pomlčkou. Vždy som chcela, aby bola klaviristka, no ona o inom ako flaute nechcela počuť, svoj nástroj si vybrala ako šesťročná. Zo začiatku som nebola nadšená, ale nakoniec som si k flaute našla cestu a popri malej prípravkárke som sa naučila základné hmaty aj ja. Dnes je štvrtáčka a na jej hru sa už nechytám.

Publikum nám tlieska, skôr zo zvyku a z ocenenia dcérinej odvahy ako z uznania dobrého výkonu. Ďalší koncert je za nami, už sme ich mali minimálne desať, ani to nepočítame. Spoločne strávený čas pri hudbe je jedna z najkrajších vecí, aké s deťmi zažívam.

„Janka, to Rachmaninovo Prelúdium je krásna skladba. A náročná. Málo sa hráva. Poď s tým na koncert,“ pani učiteľka H. ma na konci môjho štúdia pre dospelých prosila, žiadala, dobiedzala. „Nemusíš na verejný, aspoň na interný.“ Nie, nie, nie. Ja pred žiadnym publikom hrať nebudem. Ani kvôli nej.

S dcérou stojíme pred radmi poslucháčov. Ukláňame sa s flautou a notami v ruke. Z javiska sa usmejem na pani učiteľku H. Úsmev mi s radosťou opätuje.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo