Mrzí ma, že debata o násilí na ženách zamrzla pri debate o Istanbulskom dohovore

Mrzí ma, že debata o násilí na ženách zamrzla pri debate o Istanbulskom dohovore

V novembri sa viac ako inokedy na celom svete konajú preventívne a osvetové aktivity upriamujúce pozornosť na obete násilia. Totiž dnes, 25. novembra, si pripomíname Medzinárodný deň boja proti násiliu páchanému na ženách. A len pár dní dozadu boli v medzinárodnom kalendári Európsky deň ochrany detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním (18. novembra) a Svetový deň prevencie týrania a zneužívania detí (19. novembra). Tieto témy sú také ako novembrové dni – chmúrne, tmavé a chladivé.

S násilím páchaným na ženách som sa stretla dávno predtým, ako sme založili neziskovku s názvom Áno pre život. Počula som svojich spolužiakov a kamarátky ako v škole hovorili, že sú spolu so svojimi mamami viac „bití ako sýti“. A aj keď naša organizácia Áno pre život bola primárne zameraná na pomoc osamelým tehotným ženám, hneď od začiatku nás oslovovali aj ženy, ktoré zažívali fyzické, psychické či sexuálne násilie. Je tomu už 20 rokov, odkedy sme týmto ženám podali pomocnú ruku. Odvtedy som počula množstvo príbehov. Často strašných príbehov. Najväčší problém mali ženy hovoriť  o sexuálnom násilí. Nesmierne sa hanbili. Boli totiž nesmierne ponížené. V drvivej väčšine týchto prípadoch nikto z rodiny ani z priateľov o tomto násilí v manželstve nevedel. Z ich svedectiev viem, že sexuálne násilie či znásilnenie (v manželstve) bolo pre nich najväčšou životnou  traumou. Nič nebolo v živote pre nich horšie. Ani bitka. Ani zastrašovanie. Ani vydieranie. Pamätám si na ženu, ktorá mi skoro denne telefonovala. S tichým hlasom mi hovorila o tom, že po niektorých sexuálnych stykoch s manželom musela byť ošetrená na gynekológii. Hovorila mi, že manžel často pozerá porno. Nikto o tomto jej trápení nevedel. Nikto. V malom meste mali ako rodina dobré meno.

Mrzí ma, že na Slovensku téma násilia na ženách, či násilia v rodinách skončila pri debate o Istanbulskom dohovore, či nanajvýš pri rodovo podmienenom násilí. Pamätám si na jedno stretnutie za okrúhlym stolom, ktoré sa konalo v rámci Programu Domáce a rodovo podmienené násilie. Stretnutia sa zúčastnili zástupkyne viacerých ženských organizácií z celého Slovenska. Bolo to presne v takýchto novembrových dňoch v roku 2014. Vo svojom príspevku som zdôraznila dôležitosť potreby zapojenia do zápasu proti násiliu v rodinách všetky organizácie, vrátane kresťanských. Vyzývala som k spolupráci a k intenzívnej osvete vo svojich komunitách, jednoducho všade tam, kde fungujeme. Celá debata sa však točila iba o dôležitosti „zachovanie rodového kontextu násilia ako primárneho východiska pre prácu v tejto oblasti.“ A to nás rozdeľovalo. Totiž, diskusia o rodovo podmienenom násilí sa vždy zvrtla iba na násilie páchané mužmi na ženách. Ale ak chceme byť poctiví v debate o rodovo podmienenom násilí, mali by sme otvorene hovoriť aj o násilí na mužoch. A následne sa nemôžeme vyhnúť ani diskusiám o zneužívaní žien v súvislosti s nútenými interrupciami, s prostitúciou, so ženskou nahotou v reklame, ale aj so surogačným materstvom, teda s tzv. prenajímaním materníc. Bohužiaľ, v diskusiách celé roky zostávame viac v rovine emočnej a názorovej ako vecnej. Aj preto musím skonštatovať, že na Slovensku dlhodobo prešľapujeme v téme násilia na ženách na jednom mieste.

Po mojich dlhoročných skúsenostiach v oblasti násilia v rodinách viem, že iba poctivou diskusiou a spoločným postupom dôjdeme ku skutočnej ochrane a podpore týchto obetí. Je najvyšší čas pokúsiť sa spojiť dôležitých aktérov do spolupráce. Chcem preto urobiť všetko, čo bude v mojich silách.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo