R.I.P. Rozlúčka so skautom „Dlhá stopa“ (Imrich Mráz)

R.I.P. Rozlúčka so skautom „Dlhá stopa“ (Imrich Mráz)

Je 22. november. Vstupujem do kapucínskeho chrámu. Stojím vpredu. Modlím sa. Raz sa zahľadím na tvár pána Imricha Mráza, potom na jeho fotografiu. Nemám odvahu pobozkať mu ruku, či krížik v jeho dlani... a tak len pohladím ruku i krížik a poviem: "Ďakujeme!" To poďakovanie zaznieva skautovi, členovi Kolakovičovej Rodiny i tretieho rádu sv. Františka. 97 ročnému bývalému politickému väzňovi, ktorý nás predišiel do večnosti 15. novembra 2018.

Svätá omša. Nečíta sa dnešné evanjelium, ale to o blahoslavených. Kapucín páter Miloš Koščák je kazateľom. Hovorí príbeh, ako sa jednému pánovi stratil kôň. Bol z toho nešťastný. Potom sa jeho synovi zlomila noha, zase bol nešťastný. A jeho duchovný vodca mu stále hovoril: „Je to šťastie, je to nešťastie? Uvidíme?!“ Akoby chcel povedať, že to, čo my považujeme za nešťastie, je len niečo relatívne. Sme v Božích rukách. Neskôr príbeh pokračoval ako sa mu vrátil kôň s ďalšími desiatimi splašenými koňmi. A keď jedného z nich chcel syn skrotiť, zlomil si nohu. Z nešťastnej zlomenej nohy sa stalo zrodilo „šťastie“, keď nemohol syn narukovať na front... „Je to šťastie, je to nešťastie?“ A následne hovoril o Imriškovi, ktorého navštevoval v jeho domácnosti. Ako si zranil nohu, keď skočil spolužiakovi v škole pre album cez okno z prvého poschodia. A potom nešiel na vojnu. Ako prišiel o zrak. Ale videl hlbšie a veľmi dobre počul a počúval. „Dnes nás náš Imriško vidí!“ povedal brat Miloš a poprosil, aby sme sa zaň modlili, odpustili mu, ak bolo niečo zlé, odporúčali jeho dušu Všemohúcemu.

Starší i mladší Mrázovci a ich priatelia vytvorili hudobné teleso, aby spevom skrášlili dnešnú slávnosť. „Cestou s nami“ „Cestou s nami!“ „Kráčaj, Pane!“ „Kráčaj, Pane!“ „My nechceme na mieste stáť...“

Pred koncom svätej omše nasledujú príhovory. Ako prvý príhovor syna Michal. Až tu som sa dozvedel, že okrem zraku, prišiel po rokoch Imrich Mráz aj o ďalší zrak... keď mu znecitliveli prsty a už nedokázal čítať ani braillovým písmom. „Keď sa našich detí spýtame, koho považujú za osobnosť, povedia, že osobností nie je veľa, ale iste je medzi nimi deduško.“ Neskôr, keď cestou z cintorína hovorím s vnučkou pána Mráza, tak mi vraví: „Dedka som navštevovala často počas štúdia. Nemala som rada národné dejiny a on sa ich so mnou začal učiť, vysvetľovať. Profesor na škole bol prekvapený, ako mi to zrazu výborne ide.“ Neskôr táto študentka z Londýna a podporovateľka projektu v Ugande dodala: „Obdivovalo som, ako presne vedel, kde má ktorú kazetu. Povedal: „Štvrtý stĺpec, druhá odspodku, je to prednáška pátra Kodeta, pustí mi to od 5. minúty.“ Dcéra pána Mráza, pri spoločnom rozhovore povie: „Keď sme mu prerábali izbu, tak sme tam niektoré veci pomenili a on sa už tešil, ako si bude kazety prehrávať a ukladať nanovo.“ „Prosím, uchovajte túto jeho izbietku, ak sa dá!“ prosím jeho dcéru Magdalénu. Mali by sme sa v tej uponáhľanej dobe zastaviť, prísť tam, popremýšľať. Hľa, pútnické miesto uprostred panelákov v Podunajských Biskupiciach.

Potom sa prítomným prihovoril rektor VŠZaSP sv. Alžbety prof. Vladimír Krčméry. „On si nikdy nepíše prejavy,“ povedala mi jeho sekretárka. Zastavujem sa za profesorkou Evou Grey s otázkou, aby mi povedala, ako poznala pána Mráza – ona – tiež dcéra politického väzňa. Radím sa, či to, čo mám napísané, je vhodné dnes povedať na konci svätej omše. Keď sa so mnou pani profesorka zhovára, mimovoľne je začnú tiecť z očú slzy. Spomienky bolia... a potom mi zapína svoj počítač, aby som mohol v pokoji dopísať svoj príhovor. No vráťme sa k rektorovi. V kostole som zrazu videl v jeho rukách papierik, kde mal pán profesor poznačené myšlienky. „Rektor si často myslí, že veľa vybaví, keď pozná ľudí v niektorých funkciách... naivne si to myslíme v pýche rektorov“, cituje slová z evanjelia, hovorí o spomienke na svojho otca – tiež politického väzňa. Neskôr mi povie: „Musel som si poznačiť niektoré veci, aby som nehovoril dlho.“ Dodáva: „Môj otecko s ním bol rok na cele...“ „Ani sme sa nedohodli a všetci sme hovorili dnes o slávnosti, je to naozaj krásna slávnosť, veriaci človek nemá prečo smútiť...“

Nasledoval pozdrav predsedu Konfederácie politických väzňov Slovenska. Spomenul v ňom „trestnú“ činnosť manželov Mrázových, ale aj spoluprácu na pôde KPVS. Máriu a Imricha Mrázových, obetavých stredoškolských učiteľov, zatkli v roku 1952, deväť mesiacov po svadbe spolu s desiatkami  ich ďalších nevinných priateľov, ktorí sa previnili len svojou aktívnou  kresťanskou vierou, boli potom odsúdení pre velezradu (!) a rozvracanie republiky(!). Imrich prežil aj kruté výsluchy v pražskej Ruzyni a peklo Jáchymova. (Mimochodom, za velezradu sa vtedy bežne odsudzovalo aj na trest smrti).

Neskôr som sa od Peťa Chromého, ktorý predniesol prejav a je aj pracovníkom ÚPN, dozvedel, že nikdy nežiadal preukaz účastníka protikomunistického odboja ani veterána. Prečo? Neviem. Nechcel mať výhody? Neviem. Jeho dcéra mi však povedala zaujímavé veci. „Mamka išla za ich prokurátorom, ktorý k ním prechovával sympatie a nedal im vysoké tresty, aby ich poslali naspäť do väzenia.“ Prečo? Po návrate z väzenia nemali kde bývať. Príslušníci ŠtB sa už pri ich zatknutí za ich chrbtom dohovárali po záhorácky: „Nebude Ti malý tento byt?“ „Mne to stačí“. Konali protizákonne už vtedy. Byt mal zobrať štát, no zobral si ho rovno ŠtB-ák. Mrázovci prišli o byt. A na slobode nemali možnosť sa ako politickí väzni ani niekde zamestnať. „Zatvorte nás naspäť do väzenia, tam sme mali aspoň možnosť, kde bývať a čiastočne aj čo jesť. Na slobode nemáme ani to...,“ povedala prokurátorovi pani Mrázová. Pred očami sa mi v tej chvíli zrkadlí spomienka z násilnej kolektivizácie... keď brali ľuďom všetok majetok, jedna matka prosila, aby im nechali aspoň niečo na jedenie. Vtedy prišiel ozbrojený príslušník k nej a zakričal: „Zdochnite!“ "Vaša dcérla keď pôjde zo školy domov... ju môže auto kedykoľvek zraziť!" vyhrážal sa príslušník ŠtB mladej maničke tesne pred rokom 1989. Kde sa nabrala toľká neľudskosť, nenávisť? Mrázovci napriek tomu všetkému dokázali odpustiť.

Žili v skromnosti, mali malé deti. A keď prišiel rok 1968 mohli dostať odškodné. „Viacerí politickí väzni sa stretli u nás doma a premýšľali, či zobrať to odškodné alebo nie. Moji rodičia to nakoniec odmietli!“ Hrdosť?! Nie. Režim „pražskej jari“ otvoril niektoré témy, ale niektoré nechal uzavreté. Chcel dať peniaze, odškodné, ale zároveň v komunistickom duchu chcel aspoň malé „pritakávanie“ režimu. Režim už za Dubčeka označoval bývalých politických väzňov slovami Gustáva Husáka za kriminálnikov a po sovietskej invázii boli aj rehablitácie oklieštené. „Od mojich rodičov sa žiadalo, aby uznali aspoň čiastkovo správny postup vtedajšieho režimu. Aby napríklad uznali, že sa spreneverili voči štátu nie ako „vlastizradcovia“, ale predsa len „marili dozor cirkvi nad štátom“,“ spomína dcéra pána Imricha. A oni? Manželia žijúci na hranici chudoby so štyrmi deťmi to odmietli. Ich dcéra Magdaléna spomína: "Boli sme štyri deti a žili sme vo veľkej finančnej tiesni. Otecko už býval kvôli poškodenému zraku dlhé mesiace v nemocniciach. Prežil deväť ťažkých očných operácií. Rodičia zúfalo potrebovali pomoc. Pamätám sa, ako sa dlhé noci radili a boli kvôli nám nešťastní. Ich svedomie im však nedovolilo prijať rehabilitácie.“

Keď obdivujeme slobodného mládenca Silvestra Krčméryho, ako odmietol podpísať, že sa vo väzení polepšil, za čo ho chceli poslať naspäť do väzeniam, postoj Mrázovcov je rovnako silným svedectvom. Ozaj, čo vlastne vieme o rehabilitáciách v roku 1968? Pri čítaní vtedajších správ sa dozvieme o postoji Husáka, ktorý politických väzňov nazýval kriminálnikmi.

Prichádzam dopredu, aby som predniesol príhovor. Chcel som si ho pripraviť poriadne, nachystal som knihu Zvolil som si Boha, ktorú preložil Štefan Šmálik – veľký priateľ Mrázovcov. Chodili k tomuto kňazovi na prázdniny. No z tej knihy som nakoniec nezobral ani jeden citát. Druhá kniha bola Stvoriteľ sveta z roku 1944. František Paňák napísal úvod do tejto knihy. Z knihy Silvestra Krčméryho Pravdou proti moci som si vybral niekoľko citátov. Použijem v parafráze na konci príhovoru jeden z nich, o čom Silvo meditoval. Kniha od profesrora Kolakoviča, z nej by sa dalo citovať veľa. Vyberám niekoľko citátov a hneď ju aj požičiavam pánovi Michalovi, ktorého zaujali prednášky profesora Kolakoviča.

Milí priatelia,
Dnešný deň je deň slávnostný.

Sme tu preto, aby sme Bohu ďakovali za dar života, no rovnako ho velebili aj za „sestru smrť“.

Sme tu preto, aby sme hovorili o zamilovanosti Márie a Imricha, hovorili o rodine, charitatívnej láske (ktorej svedectvo sme mohli vnímať v jeho byte v Podunajských Biskupiciach, cez iniciatívu vnučky pána Mráza sa dostáva aj do Africkej Ugandy), o priateľstve, no rovnako prosili o milosť dobrej smrti pre tých, ktorí boli vrahmi počatého dieťaťa mladomanželov Mrázových zamordovaného v komunistických lágroch. Modlili sa za tých, ktorí nikdy nezobrali nášmu Imrichovi napojenie na to Božie, aj keď mu vo svojej brutalite ukradli zrak.

Otec Miloš na konci kázne povedal, že teraz náš brat Imriško opäť vidí. Skúsme teraz zatvoriť oči a vykročiť s učiteľom, skautom, členom Kolakovičovej Rodiny Imrichom Mrázom na stretnutia s jeho učiteľmi.

Imrich prichádza na rannú svätú omšu do jezuitského kostola. Chce sa sústrediť na slávenie Eucharistie, ktorá sa slávi na hlavnom oltári, no zrak mu ustavične uteká napravo, kde pri bočnom oltári ešte v duchu pred vatikánskeho koncilu slúži svätú omšu chorvátsky kňaz Kolakovič. „Slúžil tú svätú omšu tak sústredene, že som sa musel na neho dívať,“ spomínal mi.

A potom sa započúval do Kolakovičových prednášok. Čo v nich zaznievalo? „Žiaden veriaci katolík nemôže byť spokojný dovtedy, kým tu nebude mať rovnaké práva každý Cigán.“ „Nesmieme nikdy zostať na povrchu ľudských tragédií a drám. Musíme ísť do hĺbky. Kríž nájde vždy spôsob, ako premeniť zlo v dobro!“ „Prečo sme nespokojní? Lebo sme ako deti! Stále chceme to, čo nemáme. My si myslíme, že podobenstvo o vtáctve nebeskom a ľaliách poľných (Mt 6,25) je bájka! A predsa Boh nás nosí vo svojom náručí. Preto sa nám nič nemôže stať, všade je Božia ruka nad nami, nič v našom živote nie je náhodné, lebo Boh je inteligentnejší ako my, vie, čo nám treba, a chce naše dobro. Prečo sa teda neuspokojiť?“ (prof. Kolakovič)

Jeho ďalším učiteľom bol páter František Paňák. Navštívil ho aj v jeho skromnej izbe na miestach, kde sú dnes učebne Teologickej fakulty. Čomu ho učil tento velikán, ktorý poznal všetky európske jazyky? „Dnes už každý vidí, že začiatkom úpadku národov bolo predovšetkým korumpovanie svedomia. A korumpovať svedomie znamená zatemňovať rozum a dať mľandravieť vôli.“ (porovnaj: úvod ku knihe Stvoriteľ sveta, 1944)

A mohli by sme hovoriť o ďalších učiteľoch, priateľoch. Ľuďoch túžiacich po svätosti, členov Kolakovičovej rodiny. Jedným z nich bol Silvo Krčméry, slovami pána Imricha: „posadnutý apoštolátom“ a ďalší.

Keď som pred pár týždňami navštívil v nemocnici nášho/Vášho Imricha Mráza, a prosil ho, aby prevzal záštitu nad projektom Nenápadní hrdinovia začal mi s naliehavosťou hovoriť mená ďalších mužov a žien, ktoré by nemali upadnúť do zabudnutia.

A na čo nemáme zabudnúť my? Čomu nás učil náš/Váš Imrich Mráz? Na to môže hľadať odpoveď každý z nás vo svojom srdci. No myslím si, že stále nás pozýval a pozýva „Zaloviť na hlbinu!,“ no rovnako aj k apoštolátu: „Choďte do celého sveta!“ On to dokázal i cez tie múry a mreže. Začal už tam: modlitbou a obetami. Tak aj my, nestrácajme čas čakaním na ideálne podmienky kdesi ďaleko a neskôr. Začnime dnes!

Milí priatelia,

Dnešný deň, je deň slávnostný.
Nech za nás orodujú, naši priatelia v nebi.

Spev, modlitba, požehnanie... a cesta na cintorín.

Na cintoríne hovorí krásny prejav birmovný syn pána Mráza. „Dá sa v tomto svete takto žiť, ako žil Imrich? Dá sa!“ Hovorí o veľkosti mladého Mráza a jeho rodičov, ako žili v strážnom domčeku. „Rozhodli sa zachrániť pred zlobou vojny rodinu, ktorá bola z rasových dôvodov prenasledovaná rasistickým nešvárom. Nikdy sa tým nechválili... Tam, kde ich pod strechou schovávali, tam zastavovali vlaky s nemeckou armádou. Pár metrov od nich.“ Raz strach z Nemcov, potom z Červenej armády, keď jeden Červenoarmejec držal na Imrichovej hrudi nabitý samopal s cieľom získať alkohol. „Komunistickému režimu najviac prekážali ľudia, ktorí rozmýšľali inak.... On aj so svojou manželkou rozmýšľali veľmi inak aj od dobrých ľudí, a nie to ešte od tých, ktorí reprezentovali totalitnú moc. Imrich, keď pred dverami stáli strážcovia s odistenými samopalmi, povedal: „Nevzdám sa svojej viery ani za cenu vlastného života.“"

Poukazuje na stratu zraku, no povie: „ale on zrak nestratil. On videl ďalej.“ Poukazuje na vieru, námahu... Bol skautom a jeho poslaním bolo viesť mladšiu generáciu. „Organizoval skautský tábor na Bukovej. Dal nám za tri týždne toľko, čo by iní nedostali do človeka ani za 30 rokov. Učil nás láske k všetkému i k prírode.“

„Stal sa modlitebníkom za všetky možné a nemožné veci. On sa vedel s Bohom rozprávať.“ Na otázku: „Ako sa máš?“, stále odpovedal: „Výborne sa mám“. Nevedel sa hnevať, snažil sa každému pomôcť, modlil sa.

„Rodina má veľké šťastie, keď má kňaza modlitebníka. No my sme nemali a nemáme kňaza, máme biskupa. To je fakt. On svojím životom bol vzorom, apoštolom, nezradil Krista, nikdy sa nevyhováral. Nech za nás vyprosuje milosti. Veď kto iný, ak nie on je pred tvárou Všemohúceho....“

Na záver povie: „Imrich, Ty máš skautské meno „Dlhá stopa“. Tvoja stopa je naozaj dlhá. Pätu si mal opretú o túto zem, ale špičku svojej topánky si mal vždy blízko k nebeskej bráne, aby si ju otváral sebe aj iným. Staral si sa o svoju spásu a aj o spásu iných. Brat dlhá stopa, za všetko Ti ďakujeme. Ty si vyznal pred vyšetrovateľmi: „Nevzdám sa svojej viery ani za cenu vlastného života.“ Položil si svoj život pre Krista a my pevne veríme, že raz príde doba, keď bude tento hrob otvorený, aby si bol Ty položený na Kristov oltár.“

Za neustáleho spevu rodiny Mrázovcov prichádzame k hrobu manželov Imricha a Márie. Pokloníme sa, vhodíme do otvoreného hrobu malú čiastku zeme. A keď odchádzame, v duši nám stále znejú slová piesni... „Magnifikat anima mea Domine....“

František Neupauer

Fotografia v pozadí: autor Timotej Križka

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo