Keď sa človek hrá na Boha

Keď sa človek hrá na Boha

Rok 1983. Do amerických kín a domácností je uvedený film Deň potom (The Day After). Film, ktorý vyobrazuje tretiu svetovú vojnu a použitie atómových zbraní, mnohých divákov vydesil natoľko, že televízia ABC musela zaviesť osobitnú telefónnu linku aby upokojila rozrušených ľudí.

Dobrý večer. Mám pre vás aj pozitívne správy. Ak môžete, pozrite sa von oknom. Všetko je stále tu. Vaši susedia sú stále tu. Rovnako aj mestá Kansas City, Lawrence, Chicago, Moskva, San Diego a Vladivostok ....“ Takto upokojoval divákov Ted Koppel, moderátor diskusnej relácie o problematike atómových zbraní, ktorá sa vysielala krátko po uvedení filmu. Slová moderátora a následná diskusia nad odkazom filmu len vypovedali o pochmúrnosti situácie. Existovali totiž pádne dôvody na znepokojenie. Studená vojna v prvej polovici 80. rokov eskalovala a hrozilo, že prepukne skutočný stret medzi dvoma superveľmocami - USA a Sovietskym zväzom. 

Vtedajší americký prezident Ronald Reagan Sovietsky zväz príliš nešetril a nazval ho ríšou zla. Dva mesiace pred filmom bol sovietskou stíhačkou zostrelený Boeing 737 s Američanmi na palube. A nikto ani len netušil, že práve v tej istej dobe istý sovietsky dôstojník Stanislav Petrov zabránil globálnej pohrome keď vyhodnotil útok na svoju krajinu iba ako poruchu systému. Kompetetní usúdili, že je potrebné technický problém utajiť a tak sa svet o všetkom dozvedel až po skončení studenej vojny. Deň potom tak vôbec nemusel byť len sci-fi snímkom. Našťastie ním zostal a naďalej zostáva.   

Film naturalisticky vyobrazuje situáciu pred začatím nukleárneho útoku na Spojené štáty, samotný útok na mesto Kansas a Lawrence, zlovestný atómový hríb a apokalyptický obraz sveta zamoreného rádioaktívnym prachom, chorobami a pomalým ale istým umieraním. Filmová technika síce od tej doby pokročila, ale scéna útoku je stále desivá. Nemožno si nevšimnúť aj propagandistický motív - Sovietsky zväz bol ten prvý kto začal. O rok neskôr po uvedení The Day After televízie v Anglicku odvysielali snímok s podobnou tematikou - Threads.  

Vo filme The Day After ma zaujala a zároveň zamrazila časť z rozhovoru medzi dvomi lekármi, ktorí sú znepokojení vyhrotenou situáciou vo svete a už pomaly tušia čo prichádza.  

A: Vraj už začali evakuovať Moskvu. Ľudia vo veľkom utekajú aj z Kansas City pretože sú tu základne. Lenže kam ísť? Kam môžeš utiecť z Kansas City? Do Chile? Na Yukon? Na Tahati? Ach, kam sa berie taká Hirošima. Hirošima to bola detská hra ... 

B: To snáď nie ! To sa celý svet zbláznil

A: Áno. Stupidita ľudstva sa dotýka nebies ...  

Skutočne, atómové zbrane v roku 1983 boli desať až stonásobne silnejšie a účinnejšie ako tie, ktorá boli zhodené na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki v roku 1945. A čo bolo vari ešte horšie - bolo ich oveľa viac, toľko, že by stačili úplne zničiť možno aj dvadsať zemegulí. Štátnici sa nikdy neuchýlili k používaniu týchto zbraní lebo dobre vedeli čo by to spôsobilo. (Čítal som, že prezidenta Reagana tento film ovplyvnil v prehodnotení svojho postoja k Sovietskemu zväzu.) Nad svetom studenej vojny visel Damoklov meč, no túto hrozbu nemožno podceňovať ani dnes.   

Nad vyššie uvedenými riadkami sa nebudem zamýšľať z politologického pohľadu, ale skôr z filozoficko-teologickej perspektívy. Moja otázka znie: Prečo má človek potrebu vyvíjať zbrane, ktoré sú také zničujúce? Dejiny, predovšetkým dejiny dvadsiateho storočia nás učia, že veda a technika môže ľudstvu brilantne slúžiť na dobré. Veda a technika je výborný sluha, no veľmi zlý pán. Ale podľa mňa vlastne ani o to tak neide. Ide hlavne o ľudské srdce, charakter, stupeň hodnôt. Pretože každá nenávisť, každá hlúposť, každá zloba, každé hašterenie a každá atómová zbraň sa rodí z pokazeného ľudského srdca a nesprávne nastaveného hodnotového rebríčka. 

Som presvedčený, že koreň zla leží ešte hlbšie a to v probléme odsunutia Boha na vedľajšiu koľaj. Dnešná spoločnosť, ktorá si hovorí, že je vyspelá, presne toto robí. Lenže kto zaplní miesto po odsunutom Bohu? Zvyčajne človek. Človek sa stane tým bohom. Respektívne aspoň sa na neho bude len hrať a myslieť, že si môže dovoliť všetko až po vlastné sebazničenie. Keď človek odkopne Boha, pomaly sa prestáva stávať aj človekom. Potom z toho vznikajú takéto extrémy kde sa ľudia trasú aby nebola atómová vojna. Ľudská pýcha, súťaživosť, nadutosť, neústupnosť, mocichtivosť, uctievanie vlastných výdobytkov, vlastného ega, kult neracionálneho racionalizmu - toto všetko je živná pôda pre nenávisť a vojny najprv v rámci rodiny, mesta, štátu až napokon medzi národmi navzájom.

Hru na Boha nemusíme vidieť len na príklade atómových zbraní. Bol to len ilustračný príklad. Môžeme ho vidieť aj v dnešnom zápase o hodnoty. Keď sa človek hrá na Všemohúceho začne napríklad neoprávnene a svojvoľne rozhodovať kedy sa začína a kedy končí ľudský život, zasahovať do prirodzenej štruktúry manželstva a rodiny, prípadne rozhodovať o tom, čo robí ženu ženou alebo muža mužom. 

Táto hra na Boha je nebezpečná a človeku sa vypomstí.   

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo