ČSR 1918-1989, od Hitlera a Horthyho po Stalina a Brežneva

Názory na postavenie a oslobodzovanie Slovenska v r. 1918-1939- 1948 - 1989 sa u niektorých skupín protikladne líšia. Podľa jedných bol „zavŕšením tisícročnej túžby po národnej slobode“ vojnový Slovenský štát. Podľa iných bola oslobodením porážka nacistického Nemecka a obnovenie Československa. Komunisti hlásali, že oslobodením pracujúcich bol „Víťazný február 1948“ a okupácia v auguste 1968. Skutočnú slobodu sme získali až v novembri 1989.

Väčšina komentárov k Česko – Slovenským vzťahom, a zvlášť od „národne orientovaných“ a ľavicových autorov sa vyznačuje tým, že nechápu alebo ignorujú celoeurópske medzinárodnopolitické súvislosti, v ktorých sa tieto vyvíjali. To priamo ovplyvňuje aj každé naše voľby od pádu totality v novembri 1989 až do súčasnosti. So všetkými dôsledkami na riadenie štátu, justíciu, korupciu a životnú úroveň.

Už ruská cárska vláda mala záujem pripojiť Česko a Slovensko k Rusku. Západní „spojenci" cez 1. svet. vojnu nemali spočiatku chuť podporovať Rakúsko-Uhorských „separatistov“. Vyhlásenie ČSR v Prahe ani Martinská deklarácia by nič neznamenali bez predchádzajúceho štvorročného úsilia zahraničného odboja na čele s Masarykom, Štefánikom a Benešom, a bez obetí a úsilia čs legionárov na bojiskách. Nemecký a maďarský záujem o naše územie pretrvával, a dnes sa množia hlasy smerujúce Slovensko k Rusku. (viac tu https://www.postoj.sk/37476/oslobodenie-slovenska-ako-vznikla-csr

Slovensko v Uhorsku a ČSR

Vzrast či úpadok národa je určovaný kultúrou, vzdelanosťou a možnosťou vplyvu na politiku a ekonomiku. V r. 1787 bolo v Uhorsku 29% Maďarov, v r. 1910 - 54%. V r. 1880 bolo v Uhorsku 11,9% Slovákov, v r. 1910 – 9,4%. V Trianone (1920) uviedla maďarská vláda, že z 5202 župných úradníkov bolo 38 (0,7%) Slovákov, z 5294 mestských a obecných boli 4 Slováci (0,08%). Ani jeden biskup nebol Slovák. (V dôsledku podobnej národnostnej politiky sa dnes v Maďarsku za Slovákov nehlási ani desatina z povojnového počtu, zatiaľ čo počet Maďarov na Slovensku vzrástol)

K slovenskej národnosti sa v roku 1914 priznalo 7 profesorov na reálkach, gymnáziách a učiteľských ústavoch; 5 učiteľov na meštianskych a 46 na ľudových školách. V roku 1929 už bolo len na ľudových školách v ČSR 4346 učiteľov Slovákov. V r.1918 tu bolo len 140 slovenských, 186 maďarsko-slovenských ľudových škôl a pár desiatok slovenských učiteľov. V r.1925 malo Slovensko univerzitu, 13 učiteľských gymnázií, 3 reálky, 14 hospodárskych a roľníckych, 3 lesnícke, 13 priemyselných, 76 živnostenských a 104 meštianskych škôl. V r.1928 bolo na Slovensku vyše 4 000 škôl, z toho vyše 3 200 slovenských.

V r. 1918 nebola Česko-Slovenská federácia možná nie len zo zahranično – politických dôvodov, ktoré som spomenul minule, ale aj preto, že na Slovensku v dôsledku predchádzajúcej maďarizácie nebolo dosť ľudí, ktorí by boli schopní riadiť príslušné štátne úrady. Po 20 rokoch už bola iná situácia, i čas prehodnocovať Česko -Slovenské vzťahy. Ich normálne riešenie však nebolo možné pre kritickú situáciu za hranicami ČSR.

Maďari a ČSR

Maďarská delegácia predložila na Mierovej konferencii od januára 1919 do podpisu zmluvy v Trianone vyše 4000 strán dokumentov a žiadostí, ktorými sa snažili zabrániť „vytrhnutiu“ Slovenska z Uhorska, lebo „Slovákom bude najlepšie, keď zostanú pod vedením Maďarov, pretože títo predstavujú v Karpatskej kotline vysoko vyspelý element.“ Nárokovali si prinajmenšom celý Dunaj, Žitný ostrov, Nitru, Levice, Košice, Užhorod. Poslanec Hegedus v apríli povedal v parlamente : „Ak nám Dohoda vnúti nečestný mier (= zoberie Slovensko a iné územie), roznietime plamene iredenty, ktoré budú tak dlho horieť, dokiaľ nebudeme mať celé územie naspäť. Nevzdáme sa ani takého kúska zeme, ako je stôl mierovej konferencie.“ Zmluvu v Trianone podpísali až po naliehaní Francúzska 4.6.1920.

Maďarská menšina na Slovensku po počiatočnej nechuti bola pokojná preto, lebo videla, že ich životná úroveň je v ČSR vyššia ako v Uhorsku. Maďarská politika sa však stále riadila podľa slov, ktoré predniesol admirál Horthy, keď v novembri 1919 prevzal vládu : „naučili sme sa, že ináč treba hovoriť pre šíry svet, a ináč treba robiť u nás doma.“

Nemci a ČSR

Nemecko s R-U rozpútali I. svetovú vojnu a s cieľom získať územia na východe. Poslanec za nemeckú stranu v čs. parlamente von Áuen R. Lodgman vyhlásil o mierových zmluvách ustanovujúcich ČSR: „Prehlasujeme slávnostne, že žiadny z (týchto) zákonov ako pre nás záväzný neuznávame.... Nikdy sa neustaneme domáhať sebaurčenia nášho národa..." Hitler v r. 1932, keď ešte nebol kancelárom Nemecka, prehlásil: „Českomoravský priestor bude kolonizovaný nemeckými roľníkmi. Česi budú vyvezení na Sibír, alebo Volyň. Musia opustiť strednú Európu." Po prevzatí vlády Hitlerom v r. 1933 začali z Nemecka utekať nemeckí demokraticky zmýšľajúci občania a Židia. (podobne ako sa utekalo z Ruska po komunistickej revolúcii) Mnohí z nich sa uchýlili v ČSR, kde našli slobodu a možnosť uplatniť sa. Nemci v ČSR založili ešte pred nástupom Hitlera k moci Nacionálne-socialistickú stranu Sudetských Nemcov, v r. 1935 premenovanú na Sudetonemeckú stranu. Jej činnosť zhodnotil K. Henlein v r. 1941: „V každom prípade je isté, že sa Sudetským Nemcom v priebehu niekoľkých rokov podarilo ohroziť vnútornú stabilitu ČSR tak dôkladne a skomplikovať natoľko, že sa stalo zrelé pre likvidáciu... to všetko sa stalo preto, že sudetskí Nemci sa stali nacionálsocialistickými." Vo voľbách v r. 1938 hlasovalo 86 % Nemcov v Sudetách za Henleinovu SdP.

To všetko napriek tomu, že Nemecká a maďarská menšina mali rovnaké občianske práva a kultúrne možnosti ako všetci občania: Nemci mali 3 vysoké a viac ako 60 stredných škôl, iné školy, divadlá, boli ministrami vlády ČSR, mali politické strany, úradovalo sa pre nich nemecky.

Začiatok agresie

Udalosti bezprostredne predchádzajúce vzniku 2. svetovej vojny ponúkajú podnes aktuálne a zanedbávané poučenie pre svetovú i slovenskú politiku.

12.3.1938 Nacistické jednotky na falošný pozývací list podpísaný šéfom rakúskych nacistov obsadili Rakúsko a pripojili ho k Nemecku. (Aj sovietov tak pozvali v auguste 1968 do Československa)

Vlády V. Británie, Francúzska a Talianska po viacerých rokovaniach dňa 30. 9. 1938 podpísali v Mníchove dohodu, ktorou vláde ČSR prikázali odovzdať Nemecku územia obývané Nemcami, naivne uveriac že tým uspokoja nároky diktátora. Po podpise predsedu britskej vlády N. Chamberlaina a predsedu francúzskej vlády E. Daladiera doma vítali davy ľudí a oslavovali za to, že zachránili mier. Poslanec britského parlamentu Winston Churchill však povedal: „Nech vie (anglický národ), že sme utrpeli porážku bez vojny a že nás budú jej dôsledky sprevádzať po dlhej ceste.“ „Vyberali ste si medzi vojnou a hanbou. Vybrali ste si hanbu, budete mať aj vojnu.“

Hitler dal už 21.10. 1938 príkaz maršalovi Keitlovi príkaz, aby pripravil obsadenie zbytkov ČSR. Od mníchovského diktátu, až do konca II. svet. vojny zahynulo pri výsluchoch, na popraviskách, v boji a pri deportáciách 368 500 čs. občanov. Na nútených prácach v Nemecku bolo 570 000 osôb.

Stalinovi komunisti a Hitlerovi nacionálni socialisti sa dohodli o rozdelení Európy a Poľska. (Pakt Molotov Ribbentrop, 23.8.1939) USA sa spočiatku konfliktu vyhýbali – kým ich nenapadli Japonci. Hitler už 2. 9. 1939 prikázal generálom: „Bombardovanie Varšavy, jej zničenie, postrieľanie inteligencie, šľachty a duchovenstva a všetkých možných nositeľov národného odporu proti Nemcom.“ Vypracovali Generalplan Osten, podľa ktorého „Slovania sú na to, aby pre nás pracovali. Pokiaľ ich nepotrebujeme môžu zomrieť. Zdravotná starostlivosť o nich je nežiadúca. Plodnosť Slovanov je nežiadúca. Ich vzdelanie nebezpečné. Preto stačí, keď budú vedieť počítať do sto."

Boj o Slovensko

E. Beneš, ktorý sa aj s prispením Vatikánu stal v r. 1935 prezidentom, videl nebezpečie a v obave o celistvosť a bezpečnosť štátu odmietal autonómiu Slovenska. Nasledujúci vývoj dokázal, že tým chránil aj Slovensko a jeho obavy boli opodstatnené.

Maďarskí nacionalisti trvalo nespokojní s výsledkami Trianonu využili príležitosť. Maďarský premiér Štefan Csaky (pred r. 1938) povedal: „maďarská vláda, ktorá by sa nepripojila k útoku na Československo, bola by zmetená, každý kto by zaváhal v takomto okamžiku, musel by byť odstrelený." Keď sa Hitler, dostal k moci, prvým štátnikom ktorý ho navštívil bol predseda vlády Maďarska Gy. Gombos. Zhodli sa, že ČSR tvorí najväčšiu prekážku pri „budovaní" novej Európy, a preto ju treba vnútorne rozložiť. V roku 1936 navštívil A. Hitlera M. Horthy, hlava maďarského štátu a rozvíjal myšlienku útoku na ČSR s cieľom „odstránenia rakovinového nádoru zo srdca Európy"... „Som presvedčený, že naša nádej má svoje opodstatnenie, pretože skôr-neskôr dôjde k zásahu a naviac, za krátky čas by sme obsadili celé územie Slovenska".

Výsledkom ich spolupráce bola Viedenská arbitráž ( 2.11.1938), ktorou pod záštitou Nemecka získalo Maďarsko vyše 10000 km2 slovenského územia. (Z 279 obcí prisúdených Maďarsku malo 170 slovenskú väčšinu, a už predtým stratilo Slovensko Mníchovským diktátom Petržalku a Devín.) Stovky slovenských a českých rodín sa museli vysťahovať za opakovaných násilností a okrádania o majetok. O 10 dní po vyhlásení Slovenského štátu obsadili Maďari ešte Sobranecký a Michalovský okres. 24.3.1939 bombardovali letisko pri Spišskej Novej Vsi. Nemecko pri týchto útokoch, ktoré priniesli obete na životoch i škody na majetku napriek Ochrannej zmluve neposkytlo Slovensku vojenskú ani diplomatickú pomoc. Podobne získalo Maďarsko územia v Rumunsku a Juhoslávii.

Slovenský štát

Pavol Čarnogurský, ktorý bol v r. 1938-45 poslancom snemu Slovenského štátu, v knihe „14. marec 1939“ píše ako Tiso referoval o svojej návšteve u Hitlera : „Hitler ... vo svojom priestore nestrpí ohnisko nepokojov. Tento priestor pre Ríšu siaha po Karpaty. … Tiso nám potom hrozivým hlasom, s červenými očami a zúfalým tónom opakoval Hitlerovu vetu: Ako protiopatrenie proti maďarským zámerom musíte urobiť len jedno: musíte vyhlásiť slovenskú štátnu samostatnosť, ale blitzschnell ! Po tomto nemeckom slove sa Tiso nadvihol a povedal nám: Všetko, čo mi Hitler, Ribbentrop a všetci Nemci hovorili, je závažné, ale nič proti tomu jedinému: blitzschnell! Teda nerozhodovať, lebo niet o čom rozhodovať. Otázka života a smrti je v tom, či ešte chytíme čas.“ Píše že myslenie poslancov bolo ovplyvnené aj dlhotrvajúcou hrozbou maďarského iredentizmu, a že „Každý z nás vedel, že odhlasovaním slovenskej štátnej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľmi vôle národa.“ V takejto atmosfére bol 14.3.1939 vyhlásený samostatný Slovenský štát, ktorý podnes mnohí národniari vyhlasujú za oslobodenie spod Čechov, ostrov pokoja, rozvoja a nezávislosti. Aj za kresťanský štát, napriek jeho kritike Vatikánom za porušovanie ľudských práv.

Zakrátko sa dostalo asi 60% slovenského priemyslu do nemeckých rúk. Začali tu platiť norimberské rasové zákony, na základe ktorých boli desiatky tisíc ľudí obratých o majetok a základné ľudské práva, násilne rozbité rodiny a vyvezené za hranice. Štátny dlh Slovenska v prepočte na obyvateľa vzrástol z 12 Ks roku 1939 na 3700 Ks koncom vojny.

Po Mníchove prezident Beneš 5.10.38 odstúpil a 22.10. odletel do Londýna. Na druhý deň po vyhlásení Slovenského štátu Nemci obsadili Čechy a Moravu. V r. 1940 vytvoril Beneš č-s exilovú reprezentáciu, ktorú Británia uznala 21.6.1940.

23.3. 39 podpísala slovenská vláda tzv. Ochrannú zmluvu, ktorá ju zaväzovala koordinovať svoju politiku so záujmami a potrebami Nemecka. V septembri 1939 sa slovenská republika zúčastnila ťaženia proti Poľsku, v r. 1941 zasa nemeckého útoku na ZSSR, vyhlásila vojnu USA a Veľkej Británii.

Podkarpatská Rus

Z rozhodnutia mierovej konferencie v r. 1919 sa stala súčasťou ČSR aj Podkarpatská Rus. ČSR tým získala priame spojenie s budúcim spojencom Rumunskom. Za medzivojnovej ČSR zaznamenala (podobne ako Slovensko) veľký rozvoj, vrátane kultúry a národného uvedomenia Rusínov. Po Viedenskej arbitráži sa stala súčasťou Maďarska. Počas vojny Beneš usiloval, aby sa po obnovení ČSR znova stala jej súčasťou. V dohode o preberaní moci československými orgánmi na oslobodenom území, ktorú podpísal v máji 1944 so sovietskym veľvyslancom v Londýne, figurovalo Podkarpatsko ako súčasť ČSR.

Keď na jeseň 1944 začala územie oslobodzovať Červená armáda (ČA), prišla tam aj československá delegácia, ktorá ho mala dočasne spravovať. Spočiatku ju nadšene vítali a vyjadrovali vernosť ČSR. Zakrátko však začala ČA robiť problémy. Od 5. 11. sa začali v obciach konať schôdze, na ktorých mali hlavné slovo komunisti a NKVD, a na ktorých sa prvý krát začalo hovoriť o pripojení k Ukrajine. Zastrašovaní prívrženci ČSR rýchlo pochopili, že izolovaná a bezmocná čs. delegácia im nepomôže. 26.11. zriadili „Národnú radu Zakarpatskej Ukrajiny“. Predsedom sa stal Turianica, osvetový dôstojník čs vojska v Sovietskom Zväze, z ktorého sa vykľul sovietsky agent. Prví s pripojením Podkarpatskej Rusi k ZSSR súhlasili Gottwaldovi komunisti, nakoniec musel ustúpiť aj Beneš. Zmluvu o pripojení k ZSSR podpísali 29. 6.1946.

Územie Slovenska a Benešove dekréty

Po porážke nacizmu (V Hitlerovom Nemecku nevládli fašisti, ale NSDAP - Nacionálno-socialistická nemecká robotnícka strana), bol na mierovej konferencii anulovaný Mníchovský diktát i Viedenská arbitráž. Aj vďaka domácemu i zahraničnému odboju, vrátane činnosti Benešovej exilovej vlády bola uznaná právna kontinuita Československa. Slovensku sa tým vrátili predchádzajúce hranice a územie s malým prídavkom pri Bratislave.

Od 17. 7. do 2. 8. 1945 sa konala Postupimská konferencia víťazných mocností USA, ZSSR, Veľkej Británie a Francúzska. Dňa 2. 8. 1945 bol podpísaný protokol, kde sa v čl. XIII. uvádza, že z Poľska, Československa a Maďarska majú byť vyvezení Nemci do Nemecka. Odsun sa mal vykonávať ľudsky. V deň vyhlásenia Postupimskej dohody. vyhlásil prezident Beneš „Ústavný dekrét o úprave československého štátneho občianstva národnosti nemeckej a maďarskej", ktorým sa zbavovali občianstva československého štátu všetci československí Nemci a Maďari s výnimkou tých, ktorí aktívne bojovali za oslobodenie republiky alebo trpeli pod nacistickým a fašistickým terorom. Občania zbavení občianstva mohli požiadať do 6 mesiacov o jeho navrátenie. Plán Spojeneckej kontrolnej rady z 20 novembra 1945 určil začatie odsunu na december 1945.

„Benešove dekréty“ teda neboli jeho svojvôľou, ale realizovaním dohody víťazných mocností. Ich príčinou bola predchádzajúca nepriateľská činnosť Nemcov a Maďarov proti ČSR, a cieľom bolo zabezpečiť, aby v budúcnosti tieto menšiny podobnými aktivitami neohrozovali mier v Európe.

Po výmene obyvateľov v r. 1946-47 zostalo v v Maďarsku 400 279 Slovákov. V r. 1990 sa ich k slovenskej národnosti odvážilo hlásiť 10 459, predstavitelia Slovákov odhadujú ich skutočný počet na 110 000. Počet Maďarov na Slovensku vzrástol z 390 000 v r. 1947 na 567 000 v r. 1991.

Komunistická diktatúra

Komunisti od r.1945 narušovali činnosť ostatných politických strán združených v národnom Fronte. Zneužívali na to aj rezort ministerstva vnútra, ktoré riadili. V prvých povojnových voľbách v r. 1946 získali v Čechách 43%, na Morave 34%, na Slovensku 30% hlasov, a predseda Komunistickej strany Československa sa stal predsedom vlády. Postupne sa im podarilo ovládnuť políciu, armádu i robotnícke organizácie. Využívali roztrieštenosť demokratických politických strán a nerozhodnosť chorého prezidenta E. Beneša. Popularitu im popri socialistických heslách zvýšilo najmä v Česku to, že vlády západných krajín Mníchovským diktátom ustúpili Hitlerovi a Sovietsky zväz oslobodil väčšinu územia od nacistov.

28. februára 1948 komunisti prevzali moc, a vládli ako to Gottwald sľuboval už v. 1929:  „My sa od ruských boľševikov učíme, ako vám zakrútiť krk! A dobre viete, že oni sú v tom majstri ... Prejde vás smiech!“. Prešiel. Zobrali nám občiansku aj náboženskú slobodu, mnohým aj život, iným vrátane cirkví aj generácie budované majetky.

Pokus o demokratizáciu systému v roku 1968 zlikvidovala Brežnevova Moskva vojenskou okupáciou. Nasledovala „normalizácia", ktorej neblahé ovocie pociťujeme podnes. Skvele to opísal T. Halík: „Doba normalizácie bola strašná, strašnejšia, ako sa mnohým ľuďom zdalo a zdá, dokonca by som ju označil za najstrašnejšiu v celých moderných dejinách našej krajiny - z jediného, ​​lenže najdôležitejšieho aspektu: zdevastovala morálne klímu našej krajiny viac ako dve svetové vojny, aj ako neporovnateľne krutejšie päťdesiate roky stalinského teroru." (https://plus.sme.sk/c/20894445/halik-v-auguste-68-nas-uvarili-ako-zaby-v-hrnci-okupacia-1968.html#ixzz5X1we527n

17. November 1989

Od komunistickej diktatúry nás oslobodil až 17. november 1989. Pripravil to odpor a obete domácich „disidentov", zlyhanie komunistických režimov v ekonomike a zabezpečovaní materiálneho blahobytu, mocenský tlak R. Reagana a konzervatívnych spojencov USA aj poľský pápež Ján Pavol II. „K listopadovým událostem došlo díky souhře vnitropolitických a mezinárodněpolitických událostí. Ke změnám došlo v Polsku, SSSR a Maďarsku. I v tehdejším Československu začalo stále více lidí zvedat hlavy." (disident a biskup V. Malý, https://blog.postoj.sk/28336/17-november-1989-konspiracie-versus-biskup-vaclav-maly

V roku 1990 boli po takmer 50 rokoch prvé skutočne slobodné voľby, na pozvanie prezidenta Havla navštívil Československo Ján Pavol II.

21. júna1991 opustili naše územie poslední zo sovietskej okupačnej armády: 73.5 tisíc vojakov, 18,5 tisíc dôstojníkov, 44 340 príbuzných. 1120 tankov, 103 lietadiel, 173 vrtuľníkov, takmer sto ton munície a ďalšia technika.

Odvtedy máme úplnú občiansku, náboženskú i politickú slobodu. Máme parlament a vládu akú si zvolíme, a tá robí to, čo si želá, alebo jej dovolí väčšina občanov.

Jednou z hlavných príčin nasledujúcich problémov bola politika hrubých čiar za minulosťou. Po príliš nežnej revolúcii nám chýba „Norimberský proces". https://blog.postoj.sk/18925/po-prilis-neznej-revolucii-nam-chyba-norimbersky-proces

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo