Pochod satanov mestom a modlitba v kancelárii primátora

Pochod satanov mestom a modlitba v kancelárii primátora

9.12. 2018 v Bratislave majú byť "Čertovské vianoce", 8. decembra v Košiciach a na 15.12.2018 sa podľa organizátorov pripravuje do Piešťan megašou roku: Pochod satanov/čertov mestom. Už minulý rok toto podujatie rozdelilo nielen obyvateľov Piešťan, ale celého Slovenska. Po verejnom (!) podujatí pripravujú organizátori aj napr. pekelný stan - satanskú "afterparty". Autori petície konštatujú: "Tento pochod je hlbokou urážkou všetkých kresťanov v čase ich najvýznamnejšieho sviatku. Čo je horšie, je to urážka Boha a jeho Syna, Nášho Pána Ježiša Krista. Národy urážajúce Boha svojim konaním na seba privolávajú Boží trest." Nechcime to a zabráňme tomu! Pripomeňme si duchovný boj, ktorý sa okolo tohto čierneho podujatia odohral minulý rok. Dnes, po voľbách v novembri, majú Piešťany kresťanského primátora, takže je na jeho pleciach, aby túto oslavu Zla zastavil. Žehnám mu odvahu a nebojácnosť pri boji s Temnom. Žehnám aj Bratislave a Košiciam, aby tento boj vyhrali.+

Advent roku 2017. Naše malé mestečko sa pripravovalo na oslavy narodenia Spasiteľa. Obec sa zaodela do krásnej vianočnej výzdoby a vo vzduchu bolo cítiť tú zvláštnu a na tento čas takú typickú atmosféru pokoja a lásky. Tá sa vždy rozhostí v srdciach ľudí a veriacich, ktorí vedia o čom, lepšie povedané, o kom je tento úžasný sviatok. Očakávanie príchodu Svetla na svet na kresťanský Sviatok svetiel (Chanuka, viac o tom v knihe Sviatky Pána 2) sa stupňovalo každým dňom.

Na konci decembra (25. dňa židovského mesiaca kislev) sa totiž pred dvetisíc rokmi v malom júdejskom mestečku Betlehem narodil z čistej Panny náš Záchranca. Uskutočnil sa tam najväčší zázrak v dejinách ľudstva a vesmíru – Slovo sa stalo človekom. Prišiel k nám ako nemohúce Dieťa, aby sa do našich sŕdc nedobíjal ako nejaký vojvodca a násilník, ale práve naopak. Nechal nám slobodu; do svojho vnútra ho prijme len ten, kto má rád nevinnosť, pokoj a miernosť. Ten, ktorý odmietne Tmu a chce ju presvietiť, odhaliť, poraziť. Do srdca človeka tak môže prísť Svetlo, ktoré ožiari každú duchovnú temnotu.

Na hlavnom námestí primátor mesta slávnostne zapálil prvú adventnú sviecu a potom na druhú adventnú nedeľu druhú. Boli naplánované rôzne kultúrne akcie a koncerty. Naša dcérka Juditka Alžbetka napríklad vystupovala v speváckom zbore na podujatí, ktoré pripravila Ľudová škola umenia v evanjelickom kostole. Vianočné trhy so svojimi vkusne vyzdobenými stánkami dopĺňali túto atmosféru na centrálnom námestí, kde z reproduktorov zaznievala pokojná hudba. Koledy. Nič nenaznačovalo, že by tento sviatok mal byť iný ako počas predchádzajúcich rokov – hlboko ovplyvnený touto starobylou kresťanskou overenou tradíciou.

O ohavnosti, ktorá mala preniknúť na ulice nášho pokojného mesta, som sa dozvedel až z e-mailu priateľa-kresťana. Bol doslova šokovaný a zhrozený, keď si pozrel reklamné video od organizátorov k pripravovanej „zábave“. Tí pod rúškom kultúrnych podujatí Vianočných trhov doslova pár dní pred treťou adventnou nedeľou úlisným a zrejme aj dopredu naplánovaným spôsobom doplnili do ich programu „kultúrnu akciu“ s názvom Pochod čertov. Tak sa vyhli jej schváleniu vedením mesta a mali len oznamovaciu povinnosť.

Chceli ju importovať do našej krajiny, ktorá má v preambule ústavy odkaz na našu tradíciu kresťanského cyrilo-metodského dedičstva, zo zahraničia, kde v Rakúsku, u našich západných susedov a inde ovláda počas adventu viaceré mestá a šírila sa doslova ako mor. Organizátori skúšali preniknúť najprv do hlavného mesta, potom do susedného krajského, ale všade ich rázne odmietli. Ten hnus a nevkus si do svojich ulíc nevpustili. Tak si organizátori vymysleli podvodnú taktiku, ako to dostať do nášho mestečka, veľkosťou pripomínajúceho to betlehemské.

Tiež som si to promo-video s nechuťou pozrel i zopár snímok na internetových kanáloch z iných krajín, kde to bežalo pod názvom Krampuslauf. Uvidel som tam neobyčajne realisticky a s veľkým úsilím stvárnené masky satanov, ktoré si obliekali ľudia pochodujúci mestom. Boli také odporné a ohavné, akoby práve vyšli z pekla. Predvádzali sa tam všetky možné stvárnenia diablov, aké si fantázia a nedokonalé poznanie tvorcov, ktorí však akoby už navštívili inferno, dokázala predstaviť: od najrôznejších rohatých capov a iných stvorení, cez srsťou pokryté kreatúry so svietiacimi diabolskými očami, po masky čarodejníc s mačkami. Dali sa tam zahliadnuť znetvorené tváre s vycerenými upírskymi zubami a krvavými jazvami, smrtky s kukadlami naplnenými ohňom pekla, najrôznejšie démonické bytosti oblečené v čiernych plášťoch, belzebul s umrlčou tvárou, kreatúry postáv – napoly zvieratá, napoly ľudia s vyplazenými jazykmi s kopytami na nohách, chodiace mŕtvoly s polorozloženým mäsom a odhalenými kosťami. Rinčali tam reťaze, ako symbol poviazanosti, všetko sprevádzal oheň. Masky pokrývali celé telo a ich tvorcovia si dávali záležať, aby boli vyhotovené čo najrealistickejšie, aby čo najdokonalejšie stvárňovali postavy z pekla a ríše Temnoty. Na výrobu jednej maškary boli ochotní obetovať veľké peniaze. Zrejme sa riadili heslom: čím odpornejšie a hnusnejšie, tým lepšie.

Na videách bola vidieť zvrátená „zábava“ dospelých bozkávajúcich sa s diablami. Kričiace a plačúce deti, ktoré nerozumní rodičia priviedli na ten pochod, alebo len išli okolo a vôbec netušili, čo sa tam bude diať. Kreatúry vytrhávali deti, ktoré nevedeli presne rozlíšiť masku od reality, z rúk rodičov a tie v zúfalom plači vystierali späť ruky, že sa chcú vrátiť do bezpečia náručia rodičov. Ochlpené rohaté stvorenia rôzne dráždili okolostojacich a vyvolávali šarvátky. Provokovali okolostojacich ku neuváženému konaniu. Prichádzalo tam k zraneniam, bitkám a iným násilnostiam. Táto pohanská tradícia sa chystala k nám. To už nebola bežná zábava z recesie, ale vyzeralo to ako oslava diabla a jeho moci.

Veľmi rýchlo sa začínal dvíhať odpor kresťanov v meste i v krajine voči tejto ohavnosti, ktorá chcela preniknúť do nášho mesta podvodne a pod rúškom „zábavy“. Sociálnymi sieťami sa šírilo na jednej strane zdesenie a na druhej, recesistickej, nadšenie z niečoho „nového, čo tu ešte nebolo“. Na svoju internetovú stránku som dal výzvu na postavenie modlitbového múru proti tomuto šialenstvu, kde som vyzval na príhovor priateľov a kresťanov z celej krajiny. Niektorí radili, že to treba ignorovať. S tým som nesúhlasil, lebo v Biblii je napísané, že sa zlu máme postaviť, nie utekať a schovávať sa pred ním a pozerať, ako zaberá ďalšie a ďalšie územia. Na sociálnej sieti sa mi prihlásila duša, čo jednu z kukiel vyrábala. Cítil som z Ducha, že jej mám napísať: Neobliekaj si tú masku, lebo s ňou môžeš do svojho života pozvať aj toho, ktorého symbolizuje a ktorému slúži. Neposlúchla dobrú radu.

Zorganizovala sa petícia občanov proti pochodu, ktorú v krátky čas podpísalo množstvo triezvo uvažujúcich ľudí. Z celého Slovenska sa začali ozývať hlasy veriacich: „My takúto zvrátenosť v našej krajine nechceme!“

Čas rýchlo bežal a tretia adventná nedeľa sa blížila míľovými krokmi. Organizátori tejto pekelnej šou to mali dobre premyslené, na reakciu zostávalo veľmi málo času. Keď sme sa to chceli pokúsiť zastaviť, museli sme konať rýchlo. Ukázalo sa, že jediný, ktorý má právomoc túto ohavnosť zrušiť, bol primátor mesta.

Niektorí kresťanskí poslanci mestského zastupiteľstva mu napísali dopyt, ale nedostali žiadnu reakciu. Medzitým kresťania z mesta i z celého Slovenska bombardovali primárovu schránku e-mailmi, dostával ich viac ako tristo denne. Dostali sme sa k prednostovi mestského úradu a modlili sme sa v radnici, aby sme mohli osobne hovoriť s primátorom a vysvetliť mu škodlivosť takéhoto podujatia pre občanov obce. Pán odpovedal rýchlo.

Boh zasiahol a prekvapivo nám otvoril dvere k primátorovi. Bol to pre nás zázrak, lebo celý úrad sa nachádzal v hektickom období príprav mestského rozpočtu na ďalší rok a v strede bojov jednotlivých skupín o svoje záujmy. Zrazu som sa ocitol vo vysvietenej kancelárii primátora spolu s Petrom zo severu Slovenska, ktorému vec veľmi ležala na srdci. Vyhradil nám pomerne veľký časový priestor, počas ktorému sme mu mohli vysvetliť postoj kresťanov, zvrátenosť tejto akcie, dokonca na tablete mu premietnuť videá. Z tých bolo jasné, k akým násilnostiam a neprístojnostiam tam dochádza.

Hovoril o slobode – vraj tí, ktorí takú zábavu nechcú, nech tam nejdú. Protirečili sme mu tým, že je to verejné priestranstvo a budú tam aj ľudia, čo to vidieť netúžia. Bol a je veriaci, ale prestal pravideľne chodiť do kostola. Uznával boj Dobra a Zla. Údajne nemôže pochod zakázať, lebo organizátori všetky zákonné podmienky splnili – mali len oznamovaciu povinnosť. Ukázali sme mu zákon o ochrane detí a ich psychického vývoja, na základe ktorého by mala obec právomoc tento pochod diablov stopnúť. Končili sme tým, že si to bližšie naštuduje a rozhodne sa. Nič nám však nezaručil.

Na záver sme sa ho opýtali, či sa za neho môžeme modliť. Prekvapivo súhlasil. A tak sme sa v utorok s Petrom modlili v kancelárii primátora, aby mu Boží Duch ukázal duchovné pozadie a nebezpečnosť celej akcie pre naše mesto (najmä deti) i pre krajinu. Vedeli sme, že ak sa im to podarí teraz v našej obci, pôjdu do ďalších a ďalších miest podobne ako v iných štátoch (a skutočne: už sa to uskutočnilo v Trenčíne, mám správy z Bratislavy a Košíc). Prihovárali sme sa, aby sa správne rozhodol, aby mu Ježiš pomohol. Čelil aj tlakom z druhej strany, ktorá do akcie už investovala nemalé finančné prostriedky. Chápal som, že ako nepraktizujúci veriaci si duchovnú podstatu tejto kauzy nemusí úplne do hĺbky uvedomovať a musí vo svojom uvažovaní prejsť dlhú cestu. Budeme totiž súdení aj za to, čo sme neurobili a mali urobiť. Vzývali sme meno Krista.

OBR. Kto sa zahráva (vedomky/nevedomky) so silami Temna (napr. si oblečie "úbor" Zlého, aby oslavoval Zlo a Temnotu), často potom potrebuje pomoc oslobodenia a uzdravenia na takých podujatiach, ako bolo tento rok v Nitre (KChK). Cesta ku Svetlu môže byť negatína (bohužiaľ), alebo pozitívna - Milujem Ježiša! (takéto príbehy a zázraky v knihe - novinke Život v Božej moci).

Medzitým rástol odpor kresťanov v meste i krajine exponenciálnym spôsobom. Celý boj sa napokon presunul na posledné zasadanie mestského parlamentu vo štvrtok, štyri dni pred pochodom, v ktorom mali prerokovať aj rozpočet obce. V rámci rozpravy mohli hovoriť aj občania mesta a tak osloviť svojich zástupcov. Každý mal vyhradených päť minút.

S protestom vystúpili viacerí rečníci. Ja som sa prihovoril poslancom ako otec piatich detí a nezatajoval som, že zastupujem názor veľa kresťanov v meste. Keďže som počul argumenty „treba to povoliť kvôli právu na slobodu – každý má možnosť zvoliť si tam ísť alebo nejsť“ a predsa ľudia, ktorí túto „zábavu“ chcú, majú tiež svoje práva, začal som s otázkou:

„Nemá sloboda hranice? V Prahe bol pochod homosexuálov a boli medzi nimi aj pedofili... chceli tiež svoje „práva“... môžu vzniknúť požiadavky nudistov na ich právo prezentácie... znamená to, že dovolíme hocičo v rámci slobody? Je sloboda bezbrehá? Môže si každý na verejnom priestranstve robiť, čo chce? Nemôže.

Treba túto akciu zakázať napríklad podľa zákona o ochrane detí. A prečo si ten pochod satanov dali na tretiu adventnú nedeľu? Čo oslavujeme v tento čas? Tmu alebo Svetlo? A prečo ho chcú uskutočniť v strede mesta a nie niekde v horách? Je tu boj Svetla a Temna, boj Zla a Dobra – ako sme hovorili s primátorom. Musíme to zastaviť. Zlu sa treba postaviť.

Niektorí hovoria o tradícii. Naše tradície sú však založené na kresťanstve. Vďaka komu a čomu máme svoje písmo a svoju reč? Nie je to úžasný dôsledok cyrilo-metodskej tradície? Keď to účelovo preženiem: Aztékovia mali tradície prinášania ľudských obetí... Čo keď niekto príde s požiadavkou riadiť sa nimi? Je jasné, že nemôžeme pripustiť každú absurditu. Nie všetky tradície sú dobré a vhodné pre našu spoločnosť.

Otázka znie: čo nám to prinesie? Čo dobré to spôsobí? Čím sa naše kúpeľné mesto „preslávi“? Týmto? Takouto ohavnosťou? Prispeje to k obrazu pokojného kúpeľného mesta, kam si chodia ľudia oddýchnuť, obnoviť si zdravie a nájsť pokoj? A navyše: neotvoria sa týmto dvere zlu do celej našej krajiny?

Odporúčam poslancom mestského zastupiteľstva, aby prijali uznesenie, v ktorej by pána primátora vyzvali túto ohavnosť zakázať: Nie v uliciach tejto obce! Podporte primátora, aby sa mohol oprieť o mestský parlament.“

Premietli sme im aj videá samotných organizátorov i záznamy z pochodu satanov z iných miest, ktorých je na internetových kanáloch dosť. Po ich vzhliadnutí nielen kresťanskí ale všetci poslanci hlasovali za zákaz a primátor ho hneď v nasledujúci deň – rokovanie sa totiž pretiahlo do neskorých večerných hodín – v piatok vydal.

Medzitým okolo pochodu vznikla hystéria a niektorí aj z iných kútov krajiny obviňovali kresťanov z mesta za „inkvizíciu“ a naštartovali protipetíciu za usporiadanie sprievodu, vraj dospelí majú nárok a právo na svoju zábavu. Týmto sa údajne môžeme priblížiť vyspelej Európe, kde tieto pochody bežia v plnom prúde. Nemáme sa vraj báť „nových vecí“. Organizátori, ktorí úlisným spôsobom túto akciu doplnili do programu medzi kultúrne podujatia, pričom s kultúrou to nemalo vôbec nič spoločné, sa schovali a ani mestská polícia im rozhodnutie primátora nemohla doručiť. Liberálna a bulvárna tlač a niektoré internetové spravodajské stránky podobného zamerania spochybňovali rozhodnutie vedenia mesta a písali, že podujatie asi nebolo zakázané. Vedel som, že zlo sa nevzdá.

Hoci som sa musel ponáhľať, lebo som išiel zo svojej služby na juhu Slovenska, v tú noc som do stredu nášho pokojného mesta išiel. Pýtal som sa sám seba: „Keďže je akcia nelegálna, stopne ju polícia?“ Chcel som sa – ak by to nešlo prekaziť ľudskou silou – modliť na mieste, aby to zastavil Pán (napríklad ťažkým dažďom). Zostal som na mieste prekvapený, koľko toto pekelné podujatie, pretriasané aj v médiách, pritiahlo do našej obce milovníkov čiernej „zábavy“ a satanizmu z rôznych kútov krajiny.

Videl som tam dychtivé tváre ľudí naplnených žiadostivosťou po senzácii, hľadajúcich vzrušenie, atrakciu, adrenalín, aby si krátkym vzplanutím zaplnili prázdno a tuposť, ktoré sa im rozhostili v dušiach; recesistov, ktorých už nudili anjeli a klasická interpretácia ducha Vianoc; potetovaných výrastkov, ktorí to využili na rebéliu voči spoločnosti a autoritám. Táto skupina ma neprekvapila; svojou účasťou ma skôr šokovali nerozumní rodičia s troj- a štvorročnými deťmi, ktorí túžili vyplniť prázdnotu vo svojom vnútri a zatiahli do toho aj svoje nevinné ratolesti; bolo tam prekvapivo veľa detí najrôznejšieho veku. Títo dospelí zo svojho srdca už dávno vyhnali Boha, svojho Stvoriteľa. A doplnila to účasť staršej generácie, zrejme odchovanej na kultúre „sex and Rock-and-Roll“ šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov a postmodernej kultúre slobody, kde je všetko dovolené a zaujímavé je to, čo je „nové a nekonvenčné“.

Polícia tam stála a akciu nehatila. Zdalo sa mi, že robí pravý opak. Modlil som sa. Šou začala tvrdou heavy-metalovou hudbou ako z pekla. Na ulici utvorili umelú hmlu, z ktorej začali vychádzať kreatúry hrôzy. Keby tá čierna muzika nehrala, ale aj tú akosi stíšili, tak by som povedal, že nastalo ticho hrôzy. „Nevinní“ rozprávkoví čertíci, ktorých azda niektorí očakávali, sa zmenili na reálnych diablov. „Veselí“ ľudia, robiaci uštipačné poznámky na adresu spiatočníckych kresťanov, ktorí im chceli zakázať túto skvelú zábavu, zrazu zmĺkli. Na tvárach sa im objavil des a vyrazilo im to dych. Dali sa vidieť plačúce malé deti, ktoré nemali kam utiecť, lebo ich dav tlačil k zátarasom. Spoza ohrád sa na nich rútili ochlpené príšery z pekla s červenými svietiacimi očami a rohami; všetko to, čo som videl na internete, bolo zrazu tu. Vedia také malé deti rozlíšiť realitu od masiek? Alebo... nevideli oni tú skutočnú realitu, ktorá bola za touto oslavou satana a jeho moci? Diabli sa chceli čo najbližšie priblížiť k tváram ľudí a detí. Kreatúry mali za úlohu aj provokovať dívajúcich sa, spôsobiť čo najviac desu. Jeden satan dokonca vyskočil na zvodidlá a bil isté dieťa palicou. Vycerené upírske zuby a démonické bytosti. Peklo.

Celé to zvelebovanie Zla, ktoré potupilo jednu adventnú nedeľu, som sledoval zopodiaľ a modlil sa za Boží zásah. Pomyslel som si: – Ak to ľudskými silami nešlo zrušiť, ešte to môže zastaviť Boh, ak bude chcieť. – Nemá on na to spôsoby?

Neurobil to. Nezastavil. Nezoslal z neba oheň ani ťažký dážď, aby zničil tie masky smrti, hoci mal na to prostriedky a moc. Namiesto toho sa ma opýtal: „Ako to bolo v raji? Eva a potom Adam si tiež vybrali Zlo. To by som musel zničiť celé ľudské pokolenie. Ja som namiesto toho poslal svojho Syna, aby sa mohli zachrániť aspoň tí, čo prijmú jeho Obetu.“

Tu som si uvedomil, akú obrovskú hodnotu má u Boha sloboda, ľudská sloboda. Máme ju, aby sme mohli milovať. Keby sme nemali slobodu, naša láska by nemala žiadnu hodnotu. To, čo si človek vyberie, to bude mať. Dôsledky oslavy satana a tráum detí sa prejavia až neskôr. Škody v ľudskej duši a osobitne detskej nie sú teraz očami viditeľné, ale raz sa, bohužiaľ, prejavia. Venujem sa týmto ľuďom v duchovnom poradenstve a modlím sa za ich uzdravenie, tak viem, o čom hovorím.

Pri opúšťaní toho miesta – bol som tam len na začiatku akcie –, ktoré sa stalo verejnou oslavou Zla, som sa ešte zastavil pri jednom z policajtov, ktorí chránili sprievod a uzatvárali ulice pred motorovými vozidlami.

„Ako to,“ pýtal som sa ho, „že polícia chráni pochod a nie právo? Akcia je zakázaná vedením mesta a štátna polícia to dobre vie! Ako je to možné, že sa polícia nepostavila proti tejto nehanebnosti?! Prečo neochraňujete tých, ktorých máte, ale postavili ste sa v tomto meste na stranu porušovateľov zákona?! Ako to, že nebránite aspoň deti? Choďte sa pozrieť, ako tam plačú a chcú utiecť pred tou hrôzou a nemôžu!“

Hanbil sa. Bol to však len malý pešiak na duchovnom bojovom poli Dobra a Zla, rozhodnutie urobili generáli nad ním.

Nie, na tejto satanskej akcii neprehral Ježiš. Mnohí si myslia, že pri podobných „zábavách“ a oslavách Zlého ho konečne porazili. Práve tak sa cítili farizeji a zákonníci za Kristových čias a tí, čo chceli vykoreniť jeho Náuku a kresťanstvo počas stáročí až po nacistov a komunistov. Nie, nebola to prehra Božieho Syna, ten už nad Temnotou zvíťazil a svojou pokorou otvoril dvere Neba pre tie duše, ktoré ho prijmú ako Baránka. Naopak, prehrali tí, čo porušili zákon – vrátane polície, pretože akcia bola zakázaná vedením mesta, a najmä ľudia, čo sa tejto diabolskej akcie zvelebovania Zla zúčastnili zo svojej vôle. Volili si Tmu namiesto Svetla. Otvorili týmto dvere Temnu do svojich duší i – globálnejšie poňaté – ďalšiu bránu zlu do našej krajiny. Kto bude žať plody Temnoty? Tí, čo sa jej otvorili. Bolo mi ľúto týchto duší a modlil som sa za deti bláznivých rodičov, pachtiacich sa za senzáciou. Tí nevideli alebo nechceli vidieť škody, ktoré napáchali v srdciach detí. Boh nás ochraňuj, aby takíto ľudia ovplyvňovali našu spoločnosť.

Nech je Pán Boh oslávený za Svetlo, čo presväcuje našu tmu. Bez neho by sme boli stratení - s ním máme budúcnosť. Prosím o zdieľanie.

Štefan Patrik Kováč, ThLic

Viac príbehov/zázrakov (uzdravenie, oslobodenie, pomoc) v KNIHE - NOVINKE: Život v Božej moci

Život v Božom požehnaní (2014) - stále máme možnosť sa rozhodnúť, na koho stranu sa postavíme. Na stranu Temnoty alebo Svetla.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo