Polemika s Dawkinsom

Polemika s Dawkinsom

V roku 2006 vyšla kniha Boží blud od anglického evolučného biológa a ateistu Richarda Dawkinsa. Táto kniha vyvolala búrlivé diskusie a polemiky, ktoré ani dnes neutíchajú a sú stále aktuálne. Dawkins sa v minulosti preslávil svojimi publikáciami ako napríklad Sebecký gén, Predĺžený fenotyp alebo Slepý hodinár kde populárnou formou prezentuje darwinizmus. V knihe Boží blud, ako už z názvu vyplýva, však vypálil ťažkú paľbu na náboženstvo.

Pozitíva a vratké piliere Dawkinsovej kritiky
Nebudem radšej komentovať tón a spôsob akým je táto kniha napísaná. Poďme ku Dawkinsovým základným argumentom tejto knihy. Mohli by sme ich rozdeliť do troch častí:

1) Náboženstvo má zo svojej podstaty tendenciu viesť k násiliu 
2) Náboženská viera je slepý, iracionálny pohnútok, ktorý nie je postavený na dôkazoch
3) Hypotéza Boha je neudržateľná, Boh takmer určite neexistuje. Uspokojivejším vysvetlením je darwinovská evolúcia

V článku sa budem venovať prvému bodu. Dawkins sa v pomerne obsiahlej (takmer 450 stranovej) knihe zaoberá aj napríklad základmi morálky, koreňom náboženstva alebo podľa neho deštrukčnej náboženskej výchove. Samozrejme, v tomto blogu neobsiahnem všetko a tak som sa zameral na tri body kde Dawkins páli kritiku. O tom budú moje ďalšie tri kapitoly.  

Čo treba mať pri Dawkinsovi na pamäti je to, že jeho kritika sa zameriava hlavne na monoteistické náboženstvá (polyteizmus „zmietol“ zo stola v 2 kap.) a hlavne na kresťanstvo a predovšetkým na protestanský fundamentalizmus, ktorý zvlášť silný v USA. V Spojených štátoch je náboženstvo viac prepojené s verejným životom ako v sekulárnej Európe. Hoci v USA je odluka cirkvi od štátu, náboženstvo tu má vplyv aj na politiku, hlavne za vlády bývalého prezidenta Georga W. Busha, ktorý sa svojou vierou príliš netajil a ktorého vojenské ťaženia mali aj nábožensko-moralistický podtón. 

Dawkins je radený k tzv. novým ateistom (tu patria napr. Sam Harris alebo Daniel Dennett). Z pohľadu našinca, ktorý si ešte pamätá časy bývalého režimu, však nehlásajú nič nové. Noví ateisti však sú v kurze, hlavne na západe, ale aj u nás majú svojich fanúšikov.        

Najprv však musím povedať, že s Dawkinsom plne súhlasím pokiaľ ide o jeho pranierovanie najrozličnejších prejavov neznášanlivosti, fanatizmu, zloby, útlaku násilia, rozdelení a rôznych vojen, ktoré sa vykonali pod hlavičkou náboženstva. Nemožno to ani popierať ani bagatelizovať ani prehliadať. V jeho knihe si možno prečítať celkom bohatú zbierku týchto neprístojností. Vyberiem len dve, ktoré ma asi najviac pobúrili a sú až komicky absurdné. 

Dawkins v knihe spomína amerického kazateľa, ktorý „raz svojmu televíznemu obecenstvu nahovoril, že Boh ho zabije, pokiaľ mu nepošlú osem miliónov dolárov. Znie to takmer neuveriteľne, no jeho výzva zabrala. A vôbec z tejto sumy nemusel odviesť daň ! “(s. 57, kap. 2) 

Na webovej stránke iného kazateľa je zase automatické počítadlo, ktoré ráta koľko dní už nejaký zosnulý homosexuál horí v pekle. (porov. s. 344, kap. 8) Nuž, láska k blížnemu ako vyšitá. 

Som rád, že Dawkins kritizuje neznalosť Biblie u veriacich. (porov. s. 399-400) V knihe uvádza zaujímavý výskum Gregoryho S. Paula z roku 2005, ktorý „systematicky porovnal sedemnásť ekonomicky vyspelých krajín a dospel k pozoruhodnému záveru, že vyššia miera zbožnosti a uctievania stvoriteľa vo vyspelých demokratických krajinách koreluje s vyššou mierou vrážd, úmrtnosťou mladistvých a detí, s vyššou mierou pohlavne prenosných chorôb, tehotenstva u mladistvých a potratovosťou.“ (s 275, kap. 6) 

Keď som čítal tento prieskum, hneď mi napadlo to, ako niektorí vravia o kresťanskom Slovensku. Ako je teda vlastne možné, že na tomto kresťanskom a zbožnom Slovensku je taká vysoká miera korupcie, neprajnosti, zlomyseľnosti, závisti, ohovárania, podrážania nôh, pokrytectva a podobne? Nie je vari lepšie najprv vymiesť brvno z vlastného oka ako poukazovať na Západ? Samozrejme, nemôžem oponemúť, že na Slovensku je veľa dobrých, slušných, šľachetných veriacich (a nielen veriacich), ale nejako ich nevidno. Nesmiem zabudnúť ani na negatívny mediálny obraz Cirkvi, ktorý sa často nezhoduje s realitou. Realitou je však to, že častokrát v Cirkvi alebo v iných náboženských spoločenstvách nájdeme príklady ľudí s charakterovými vadami. 

Na jednej strane je pravda, že veriaci (mám na mysli kresťanov) by mali viesť príkladný život. Na strane druhej, Cirkev treba chápať nie ako sektu vyvolených, VIP klub alebo morálne čisté spoločenstvo, ale ako nemocnicu kde sa človek postupne morálne a duchovne uzdravuje. Pamätám si na rozhovor kde jednému katolíkovi, tuším to bol spisovateľ, mu niekto šplechol do tváre ako je možné, že je taký zbožný a zároveň taký nemorálny. On na to - Prestavte si o koľko horší by som bol, keby som zbožným nebol !

Dawkins svojou knihou dokáže veriacich vyrušiť, klásť im náročné otázky a námietky a aj v tom vidím prínos Božieho bludu. Vie prebudiť z intelektuálnej lenivosti k zamysleniu, k hľadaniu odpovedí a k zavrhnutiu nefunkčných vzorcoch správania či nezdravej spirituality. Nie je to teda kniha, ktorú treba prvoplánovo hodiť do koša. Trúfam si dokonca napísať, že každý kresťan by si ju mal prečítať.

Dawkinsovu knihu kritizuje napr. filozof Michael Ruse (paradoxne ateista), ktorý vyhlásil, že sa po jej prečítaní hanbil za to, že je ateistom. (https://www.youtube.com/watch?v=Hhzgg59bVLUA) Čítal som rôzne recenzie a nie všetci nenáboženskí ľudia boli z Božieho bludu nadšení, niektorí práve naopak. Recenzia knihy od jedného českého evolučného biológa (nie-kresťana) má nežný nadpis - Dawkins sa nám zbláznil.  

Moje hodnotenie knihy je oproti tomu ešte veľmi mierne. Podľa mňa má Dawkinsova kritika náboženstva (z pohľadu bodu 1 o ktorom v tomto článku uvažujem) niektoré pozitíva, vystihuje chyby veriacich, no zároveň je jednostranná, povrchná, zovšeobecňuje, zveličuje a celkom zabúda na kladný prínos kresťanstva a židovstva pre západnú kultúru.

Iný ateista, známy filozof a sociológ Jurgen Habermas tento vplyv trefne pomenoval: „Kresťanstvo malo na normatívne sebapochopenie moderny väčší vplyv než len ako predchodca či katalyzátor. Univerzalistický egalitarizmus, z ktorého pochádzajú ideály slobody a spoločenskej solidarity, autonómie života a emancipácie, individuality svedomia, ľudských práv a demokracie, je priamym dedičstvom židovskej etiky spravodlivosti a kresťanskej etiky lásky.“ Navyše dodal, že „vylúčiť hlasy náboženských predstaviteľov z verejnej sféry je vysoko neliberálne.“ (https://en.wikipedia.org/wiki/J%C3%BCrgen_Habermas)

Michael Novak k tomu dodáva konkrétne prínosy židovsko-kresťanského náboženstva: „Vybudované nemocnice, sirotince, katedrálne školy v prvých storočiach, o trochu neskôr univerzity, niektoré z najkrajších umeleckých diel zahrnutých v kultúrnom dedičstve ľudstva - či už v hudbe, architektúre, výtvarnom umení alebo poézii. Dawkins nepíše nič o veľkých rehoľných komunitách zriadených len preto, aby zakladali školy, v ktorých sa mohli chudobní zadarmo vzdelávať. Nič o tisíckach mníchov, čo počas dlhých storočí, keď ešte neboli tlačiarenské stroje, zasvätili svoj život svedomitej a namáhavej práci pri prepisovaní dôležitých diel minulých dôb - obdivuhodné iluminácie svedčia o ich veľkej obetavosti. Nespomína založenie Vatikánskej knižnice a jej význam pre vznik okolo desiatky moderných vied. Nič o učených kňazoch a veriacich, ktorí vykonali toľko zásadných objavov vo vede, technike a medicíne. Nuž, keby Dawkins stratil slovko dve, aby toto všetko ocenil, zdal by sa jeho zoznam únavných obvinení menej nespravodlivý.“ (Viac v knihe Ako Katolícka Cirkev budovala západnú civilizáciu/autor: Thomas E. Woods)

Umiernené náboženstvo ako zdroj násilia?
Dawkins nekritizuje len extrémistické odnože náboženstva, ale aj umiernené formy.  „Umiernené a nenásilné náboženstvo pomáha vytvárať klímu, v ktorej extrémizmus prekvitá.“ (s. 358, kap. 8) „Učenie umierneného náboženstva, hoci samo osebe nie je extrémistické, je otvorenou pozvánkou k extrémizmu.“ (s. 361, kap. 8) Dawkins vidí problém v samotnej podstate viery. „Viera  je zlo práve preto, že si nevyžaduje žiadne zdôvodnenie a nepripúšťa žiadny argument. Učiť deti, že neochvejná viera je cnosť, znamená predisponovať ich na to - vzhľadom na niektoré ďalšie ingrediencie, ktoré sa pridružia - aby z nich vyrástli potencionálne smrtiace zbrane pre budúce džihády alebo krížové výpravy. Stavil by som sa, že keby sme ich učili, že viera bez pochybovania je najvyššia cnosť, žiadni samovražední atentátnici by neexistovali.“ (s. 363) 

Silná slová. Poďme ich trochu rozmotať. 

Všimol som si, že Dawkins často pracuje s pojmami ako náboženská viera, náboženstvo, umiernené a fundamentalistické náboženstvo. Je to veľmi zjednodušené chápanie. V skutočnosti nie je náboženstvo ako náboženstvo, nie je viera ako viera. Toto je veľmi dôležité mať na pamäti. Niektoré náboženstvá a viery majú väčšiu tendenciu k násiliu, iné menej. Niektoré viery sú viac bez rozumu, ďalšie menej. Iste v každom náboženstve sú umiernení a radikálni, ale podstatné je k čomu ich viera vedie a čo učí.

Dawkins na podporu svojich vyššie spomenutých tvrdení uvádza príklady samovražedných atentátnikov z útoku na londýnske metro v roku 2005. Ďalej spomína ďalších dvoch útočníkov. Ide o ľudí hlásiacich sa k islamu. Určite by sa našlo aj viacero iných podobných príkladov. Dawkins uvádza, že v skutočnosti išlo o slušných ľudí vychovaných v umiernenom náboženstve a z toho vyvodzuje, že to „iba náboženská viera má takú moc, že vie u inak rozumných a slušných ľudí vyvolať také totálne šialenstvo.“ (s. 358) Ak si odmyslím Dawkinsom zjavne náboženstvom zaujatý výrok (všimnite si to slovčíko iba), tak ani z toho aké príklady uviedol sa ešte nedá určiť nejaká kauzálna zákonitosť, že islam (alebo iné náboženstvo) vedie z podstaty k násiliu. 

Keď 11. septembra 2001 sa stalo to, čo sa stalo, prišiel Dawkins s vyhlásením, že keby nebolo náboženstva a viery v posmrtný život tak by Dvojičky mohli stáť. Na to jeden anglický biskup reagoval, že keby nebolo techniky a lietadiel, tak by mrakodrapy stáli tiež ... (http://halik.cz/cs/tvorba/clanky-eseje/clanek/209/)

Je potrebné preskúmať aké motívy viedli fanatikov k spáchaniu rozličných extrémistických skutkov. 

Americký politológ Robert Pape v knihe Dying to Win uverejnil podrobnú štúdiu o všetkých známych prípadoch islamistických samovraždených útokov z rokov 1980 až 2003. (išlo celkom o 315 útokov) Jeho záver je prekvapujúci: „Drvivá väčšina samovražedných útokov nemá náboženský motív, ich cieľom sú skôr strategické dôvody, donútiť moderné demokracie, aby stiahli vojenské sily z území, ktoré teroristi pokladajú za svoju domovinu. Od Libanonu po Srí Lanku, Čečensko, Kašmír a Západný breh Jordánu všetky hlavné teroristické kampane, do ktorých sa zapájajú samovraždní útočníci - a predstavujú viac ako 95 percent všetkých útokov - mali ako hlavný cieľ donútiť demokratické štáty, aby sa stiahli. “

Islam však vyvoláva kontroverzie a polemiky. Názory sa rozchádzajú - niektorí tvrdia, že ide o mierumilovné náboženstvo, niektorí odmietajú rozdeľovanie teroristického islamizmu a úžasného islamu, a iní dokonca prehlasujú, že to ani náboženstvo nie je, ale skôr nástroj vládnutia. Je to teda z podstaty násilné náboženstvo alebo nie? Nepíšem tu o tom akí sú jednotliví moslimovia, ale čo učí ich viera. Odborník na islam Robert Spencer v politicky nekorektnej knihe Islam bez závoja uvádza, že islam nepozná niečo také ako lásku k nepriateľom. Píše: „V islame všeobecne je okrem alegorického výkladu neprítomná i predstava postupného zjavenia, ktorá je v judaizme a kresťanstve všeobecne prijímaná. Starý zákon má mnoho pasáží, ktoré by dnes žiadny žid alebo kresťan nepovažoval za rozkaz k boji. Napríklad žiaden z nich by pravdepodobne nepredal svoju dcéru do otroctva (Ex 21,7) ani nezabil niekoho, kto pracuje v sobotu. (Ex 35,2) Pre moslima sú však všetky príkazy v Koráne stále platné.“ Navyše, výklady Koránu prijima len malá časť moslimov. Treba pripomenúť, že kým Korán chápu moslimovia ako autentické a priame Božie zjavenie, kresťania interpretujú Bibliu ako Božie slovo, ktoré sa zjavuje ľudskou rečou. O tom ešte bude reč v ďalšej kapitole. (náučné video o Koráne: https://www.youtube.com/watch?v=USyGFKbrfMA) 

Polemiku o islame, teda nechám otvorenú a na vašom uvážení.

Dawkins definuje vieru takto: „Viera už svojou samotnou podstatou odrádza ľudí od toho, aby kládli otázky. Kresťanstvo, rovnako ako islam, učí deti, že neochvejná viera je cnosť. Nemusíte zdôvodňovať to, čomu veríte.“ (s. 361)

Ak mám hovoriť za vlastnú katolícku tradíciu, môžem povedať, že pravda je podstatne iná. Uveďme to teda na pravú mieru. Moja Cirkev učí, že viera a rozum sú vo vzájomnom obohacujúcom vzťahu. Učí, že skutočná viera hľadá porozumenie a racionálny náhľad. Veď presne o tom je aj kresťanská teológia. Viera a rozum sa nevyhnutne potrebujú a jeden od druhého závisia. Pravá viera potrebuje racionálne zdôvodnenie, argumenty, kritické skúmanie, pochybovanie a otázky, ináč prestane napredovať a stane sa strnulou ideológiou. To, čo Dawkins píše o viere je v skutočnosti karikatúra a nie všetci veriaci veria spôsobom akým je to opísané v Božom blude. Dodávam, že skutočná viera a skutočné náboženstvo sa rodia práve z kladenia si otázok. 

Znovu pripomínam, že nie je viera ako viera, a nie je náboženstvo ako náboženstvo. Myslím, že povedať náboženstvo je z princípu mierumilovné alebo násilné, je zavádzajúce. Ale ktoré náboženstvo či viera? Iste, medzi náboženstvami by sme našli aj spoločné prvky, no aj veľa protirečení. Zastávam názor a nie je nepodložený, že isté náboženstvá z pohľadu učenia vedú k násiliu viac, druhé menej. 

Poďme sa pozrieť bližšie na kresťanstvo na ktoré Dawkins zamierava väčšinu kritiky svojej knihy. Kresťanstvo neučí násiliu, práve naopak učí odpúšťaniu, láske, dobru a medziľudskej harmónii. To aspoň mnohí tvrdia. Je tomu naozaj tak? Zdá sa však, že základný zdroj kresťanskej viery - Biblia nie je vždy mierumilovná. Poďme to trochu preskúmať a objasniť.     

Násilie v Biblii
O problematických a násilných veršoch v Biblii som už písal dva samostatné články. (https://blog.postoj.sk/35972/zasada-oko-za-oko-zub-za-zub-v-biblickych-textoch a  https://blog.postoj.sk/29853/nasilie-v-biblii) takže tu budem trochu stručnejší. 

Dawkins Biblii a zvlášť Starému zákonu vyčíta, že je tu až priveľa násilnosti a čo je ešte horšie tieto krutosti prikazuje samotný Boh. Dawkins starozákonného Boha hodnotí ako strašné monštrum. Kľúčová pasáž pre našu úvahu je táto: „Vyberáme, ktorým častiam budeme veriť a ktoré časti budeme interpretovať ako symboly alebo alegórie. Takýto výber je vecou osobného rozhodnutia, ktoré nestojí za žiadnom absolútnom základe.“ (s. 284, kap. 7) Ďalej sa pýta „na základe akého kritéria sa rozhodnete aké pasáže sú symbolické a aké doslovné?“ (s. 294, kap. 7) Dawkins má pravdu v tom aby sme Bibliu nečítali selektívne - nevyťahovať si len tie pekné citáty a ostatné si nevšímať. Dawkinsov výklad Biblie je však selektívny v opačnom garde - vyberá si len tie násilné pasáže. Napríklad Starý zákon obsahuje aj veľa textov, ktoré indikujú Božie požehnanie, sprevádzanie, ochranu, útechu, nehu.   

Poďme trochu rozpliesť predošlé Dawkinsové tvrdenia. Základná otázka je - Aká je vlastne povaha Biblie? Použijem analógiu Vtelenia - Boh prijal ľudskú prirodzenosť v osobe Ježiša Krista. V kresťanskej teológii nemá Kristus iba božskú prirodzenosť, ale aj tú ľudskú. Božská prirodzenosť nepotláča ľudskú, ľudská prirodzenosť sa v tej božskej nestratí ako kvapka v mori. 

Podobne kresťania (mám na mysli Katolícku Cirkev, mnohé protestanské a pravoslávne odnože) chápu aj Bibliu - má božskú a ľudskú prirodzenosť. Pre kresťanov je Biblia v prvom rade Božie Slovo, ktoré sa zjavuje ľudským spôsobom. Zaoberajme sa teraz tou ľudskou stránkou. Ľudskí autori boli ovplyvnení vlastným nedokonalým poznaním, kultúrou, spoločnosťou, jazykovým vybavením. Boh sa zjavuje v Biblii ich rečou a výrazovými prostriedkami. Násilné verše sa v Biblii z nášho uhla pohľadu nečítajú ľahko, no musíme ich interpretovať v dobovom kontexte. Vtedajšia starozákonná kultúra napríklad častokrát chápala Boha ako vášnivého bojovníka. My máme častokrát problém pochopiť mentalitu našich rodičov a starých rodičov, nie to ešte mentalitu ľudí spred dvoch až troch tisícov rokov.

V Biblii existuje evolúcia Božieho zjavenia - Starý zákon treba čítať vo svetle Nového. Mnoho príkazov, usmernení a nariadení SZ nahradil NZ a dnes už kresťania skutočne nikoho nevraždia za nedodržiavanie sabatu. Dawkins skutočne priznáva, že Ježiš predstavoval pokrok, ale jeho ukrižovanie a vykúpenie hodnotí ako „ukrutnú, sadomasochistickú a odpudivú.“ doktrínu (s. 300) Nečudujem sa. Pretože len človek s očami viery je toto schopný prijať. Kým ateista nad Kristovou obetou len nechápavo pokrúti hlavou, pre kresťana je paradoxne hlavným zdrojom nádeje a šťastia.    

Aby som sa nevyhýbal vyššie položenej otázke ohľadom kritéria - odpovedám takto: Kresťan by sa mal modliť, rozlišovať a hľadať, čo príslušný text chce povedať. Treba skúmať čo daný autor chcel daným textom, veršom povedať - to je to kritérium. Je to neraz neľahká úloha, no kresťanstvo nie je ľahká a nenamáhavá cesta kde všetko bude hneď jasné. 

Fundamentalistická interpretácia má však toto problém prijať a pochopiť. Fundamentalisti (a v USA je ich skutočne nemálo) zveličujú božskú stránku Biblie a neraz ignorujú ľudský aspekt o ktorom som hovoril vyššie. Podľa tejto interpretácie je Biblia neomylným zdrojom všetkého poznania - aj vedeckého a historického. Preto majú taký problém prijať napr. evolúciu. Zaujímavým paradoxom je to, že Dawkins a jeho kolegovia z hnutia nový ateizmus a protestantskí fundamentalisti v USA čítajú Bibliu presne rovnakým spôsobom - strikne doslova a akékoľvek hlbšie porozumenie textu im uniká, resp. ho odmietajú. Pre tento svoj fundamentalistický prístup k Biblii Dawkins prehlasuje, aj to že „Bibliu by ste nemali by ste nemali dávať svojim deťom ako vzor morálky.“ (s. 294) 

Táto interpretácia nemá v dejinách teológie dlhú tradíciu, je pomerne nová a prišla so kultúrno-spoločenskými zmenami v USA na prelome 19. a 20. storočia. Časť kresťanov v USA sa citíli byť ohrození (napr. evolúciou) a tak sa začali brániť prilnutím k striknému výkladu. Dokonca zastávam názor, že fundamentalizmus má pôvod v psychológii človeka. Tento výklad Biblie môže pre určité typy ľudí poskytovať jednoduchý a rýchly spôsob ako vyriešiť zložité životné problémy. Lenže nie vždy sa tento prístup dá uplatniť. Aj z tohto dôvodu hodnotím fundamentalistický pohľad na Bibliu, ktorý sa síce navonok prezentuje ako ten jediný pravý, ako vágny a zavádzajúci. 

Niektorí poukazujú na rozbitosť kresťanstva, na niekoľko tisíc protestanských denominácii a že každá odnož a cirkev chápe Bibliu ináč. Kto má teda monopol na objektívny výklad Biblie? Prečo Boh skrátka ľudom nedal také Zjavenie aby ho všetci správne pochopili? Prečo tá rozbitosť? Sú to veľmi ťažké otázky. No aj v tomto článku sa na ne chcem aspoň približne odpovedať. To, že v kresťanstve je takéto rozdelenie ešte nutne neznamená, že chyba je na strane Boha alebo Biblie. Podľa mňa je chyba v človeku - to že Božie Zjavenie nepochopil a neprijal také, aké je. Ináč prečo máme potrebu zvaľovať na Boha zlo, za ktoré si môžeme my sami?

Na strane druhej, rozbitosť kresťanstva sa neraz preceňuje. Kresťanov vo všeobecnosti viac vecí spája ako rozdeľuje. Otázka evolúcie je v tomto kontexte otázkou skôr druhoradou. Navyše existujú dobré dôvody myslieť si, že Katolícka Cirkev má objektívnejší výklad Biblie ako subjektívnejší protestantský princíp sola scriptura (iba Písmo). Biblia sa totiž sformovala v prostredí ranej Katolíckej Cirkvi, ktorú neskôr schválili biskupi a pápeži na konciloch a synodách. Katolíci sú vo výklade Biblie jednotnejší ako rozbitejšie protestantské odnože. Preto je veľmi dôležité, aj to, že v kresťanstve existuje jednotná autorita (Katolícka Cirkev) na rozdiel od islamu, ktorá môže Bibliu objektívne interpretovať. Keby sme nemali túto oporu, Biblia by sa dostala na tenký ľad subjektívneho výkladu. Preto nečudo, že v USA sa nájdu skupiny, ktoré si Bibliou ospravedlňovali extrémizmus. 

V kontexte vyššie uvedeného uzavriem túto kapitolu týmto - kresťanstvo bez ohľadu na denomináciu učí vo svojom jadre láske k Bohu, k sebe samému a k blížnemu. Ježiš Kristus násilie nepodporoval, on bol obeťou násilia. Kresťanstvo z podstaty, z učenia negeneruje ani nehlása násilie, ale naopak odmieta ho. Lepšie povedané násilie absorbuje a premieňa ho. Fanatizmus a násilie sú nedostatkom uplatňovania týchto ideálov v živote. Fanatici nie sú ľudia, ktorí veria silnejšie v Ježiša Krista, častokrát práve naopak - majú slabú vieru, ktorá sa skrýva sa sebavedomé vyjadrenia, príp. násilné prejavy správania. 

Je svet bez Boha lepším svetom?
Dawkins v siedmej kapitole obhajuje ateizmus a popiera jeho účasť na zločinoch komunizmu a nacizmu. 

Neverím, že existuje ateista, ktorý by šiel buldozérom zrovnať so zemou Mekku - alebo katedrálu v Chartres, v Yorku či Notre Dame, Švedagonskú pagodu, kjótske chrámy alebo bamijánskych Budhov.“ (s. 296)

Podstatné nie je to, či Hitler a Stalin boli ateisti, ale či ateizmus systematicky vedie ľudí k tomu, aby páchali zlo. Na také niečo neexistuje ani jediný dôkaz“ (s. 322) 

Stalin bol pravdepodobne ateista a Hitler pravdepodobne nie, ale aj keby boli ateistami obaja, je ústredná myšlienka argumentu Stalin/Hitler veľmi jednoduchá. Jednotliví ateisti môžu páchať zlo, ale toto zlo nepáchajú v mene ateizmu. Stalin a Hitler napáchali veľa zla, ten prvý v mene dogmatického a doktrinálneho marxizmu, ten druhý v mene šialenej a nevedeckej eugenickej teórie, prešpikovanej wagnerovskými nezmyslami.“ (s. 328) 

Naozaj? Fakty ale svedčia o niečom inom - o tom, že aj v mene presadzovania ateizmu a budovania spoločnosti bez Boha sa páchali zločiny. Ateizmus bol integrálna súčasť dogmatického marxizmu, DNA komunizmu. Ústava Sovietskeho Ruska z roku 1918 jasne hovorí o ateistickej orientácii nového režimu. Komplikovanejšie to vyzerá s nacizmom. Nacizmus bol skôr neopohanská, ale stále protikresťanská a protižidovská ideológia. Hitlerovo konanie (okrem iných) však značne ovplyvnil ateistický mysliteľ Friedrich Nietzsche. O bojoch medzi týmito dvoma ideológiami výborne píše historik Timothy Snyder, odporúčam najmä jeho knihu Krvavé územie.

Začnem len napríklad Albánskom. V roku 1967 sa stalo oficiálne prvou ateistickou krajinou a odštartovalo agresívnu protináboženskú kampaň. V knihe Dejiny Albánie sa dočítame: „V priebehu akcie dal diktátor Enver Hodža uzavrieť všetky existujúce mešity, kostoly i ďalšie náboženské svätyne (bolo ich vyše 2 tisíc) prisluhujúce všetkým do tej doby štátom povoleným cirkvám. Duchovní všetkých cirkví boli zaradení do výroby, časť z nich boli uväznení, umiestnení do internačných táborov alebo odoslaní do odľahlých miest do vyhnanstva. Akékoľvek prejavy náboženského zmýšľania obyvateľstva boli ostro potlačované a výkon všetkých náboženských úkonov bol čo najprísnejším spôsobom trestne stíhaný. Za ilegálne pokrstenie dieťaťa zaplatil jeden katolícky kňaz dokonca životom.“ V albánskej ústave z roku 1976 sa píše: „Štát neuznáva žiadne náboženstvo a podporuje ateistickú propagandu, aby ľuďom vštiepil vedecký materialistický svetonázor.

Pokračujme Sovietskym zväzom. Alexander Jakovlev (neide o žiadneho kresťanského apologétu, v knihe uvádza, že nie je ani praktizujúci veriaci) v knihe Storočie násilie v Sovietskom Rusku zločiny v mene ateizmu opisuje dosť jasne. „Otvorený teror proti všetkým náboženstvám a najmä proti pravoslávnej cirkvi sa začína na jar 1918. Iniciátor bol opäť rovnaký - Lenin. Jeho činy proti náboženstvu a cirkvi ohromujú svojou diabolskou krutosťou.

Dokumenty dosvedčujú, že s mnohými kňazmi, mníchmi, mníškami kruto zúčtovali - pribíjali ich na vchod k oltáru, varili vo vriacej smole, sťahovali im skalpy, škrtili štólami, podávali im roztopené olovo ako sväté prijímanie, topili v dierach prerúbaných v ľade. Len v roku 1918 bolo popravených zastrelením okolo troch tisícok duchovných. Početné organizácie Zväzu militatných ateistov a spoločenstva Deglirjal boli v podstate straníckou odnožou na boj proti náboženstvu. Ich cieľom bolo organizovať ateistické päťročnice a socialistickú súťaž v propagácii ateizmu, zatváraní kostolov, mešít, synagóg a modlitební. “

Ďalej uvádza: „Najviac obetí pravoslávneho duchovenstva pripadá na rok 1937. Celkovo vtedy perzekvovali okolo 140 000 osôb, z nich 83 000 zastrelili. Roku 1938 perzekvovali 28 300 osôb, 21 500 zastrelili, roku 1939 z 1 500 perzekvovaných zastrelili 900, roku 1940 - 5 100, zastrelených 1 100. Nakoniec roku 1941 to bolo 4 000, z nich 1 900 zastrelených.“ 

Roku 1918 mala ruská pravoslávna cirkev 48 000 farností, roku 1928 niečo vyše 30 000. V Moskve z 500 chrámov do 1. januára 1930 ostalo 224 a o dva roky len 87. Vyhodili do vzduchu dokonca aj Chrám Krista Spasiteľa. Pred revolúciou bolo v Jaroslavlianskej gubernii 28 kláštorov. Roku 1938 boli všetky zatvorené. Zničili i viac ako 900 kostolov. “

Nakoniec len dodám, že „v roku 1932 bola vyhlásená protináboženská päťročnica. Predpokladalo sa, že do roku 1938 budú zničené všetky kostoly a roku 1937 už nikto v ZSSR nepovie slovo Boh. “

A to je len kvapka v mori. Nehovorím o ďalších zločinoch proti kresťanom, budhistom, taoistom, moslimom a ďalším vo východnej Európe, Číne, Kambodži a inde. Historické fakty hovoria jasnou rečou - v režimoch kde bola pri moci ateistická vláda sa spravidla rozbehli rozličné formy agresívneho protináboženského ťaženia. Nechcem tým povedať, že ateisti sú automaticky nemravní ľudia, ale popierať odvrátenú stránku dejín ateizmu ako to robí Dawkins je mimo realitu. Dawkins a jemu podobní radi kážu veriacim o potrebe kritického myslenia, no keď príde k tomu aby kriticky prehodnotili svoj vlastný svetonázor - kritické myslenie „vyfučí do neznáma.“ 

Dawkins ďalej síce tvrdí, že „náboženstvo nie je koreňom všetkého zla, pretože jedna vec nie je nikdy koreňom všetkého.“ (s. 23, Predslov) No druhým dychom píše, že si vie predstaviť svet bez náboženstva a evidentne naznačuje, že jeho umlčaním by si ľudstvo vyriešilo viacero problémov: „Predstavte si - ako spieva John Lennon vo svojej piesni Imagine - svet bez náboženstva. Predstavte si svet bez samovražedných atentátnikov, bez 11. septembra, bez 7. júla a teroristických útokov na londýnske metro, bez krížových výprav, bez honov na čarodejnice, bez sprisahania pušného prachu, bez delenia Indie, bez izraelsko-palestníckych vojen, bez masakrov medzi Srbmi, Chorvátmi a moslimami, bez prenasledovania Židov ako Kristových vrahov, bez nepokojov v Severnom Írsku, bez zabíjania v mene cti, bez kazateľov v nablýskaných oblekoch s natupírovanými vlasmi, ktorí zmýkajú z dôverčivých ľudí peniaze. Predstavte si svet bez Talibanu, ktorý by vyhadzoval do vzduchu staroveké sochy, bez verejných popráv bohorúhačov, bez bičovania žien za to, že odhalili kúsok svojej kože.“ (s. 24, Predslov) 

Mne to pripomína retóriku marxistov, ktorí nám chceli nahovoriť ako tu bude bez súkromného vlastníctva dobre. Ja mám inú a historicky overenú predstavu o svete bez náboženstva a veruže nie je vôbec lákavá. Predstavte si svet bez náboženstva, svet so všetkými gulagmi, koncentračnými tábormi, vojnami, útlakom, dohľadom a šikanovaním tajnej polície, s genocídami a rozdeľovaním na základe rasového a triedneho pôvodu, s neslobodou pohybu, tlače, náboženského vyznania, prejavu, s uctievaním Lenina, Stalina a iných pohrobkov, so skorumpovaným straníckym aparátom, s udávaním, s masovými hrobami ...  Francúzski historici, autori Čiernej knihy komunizmu vyúčtovali počet obetí na 85 až 100 miliónov ľudí.  

Tým, že odstránime Boha z nášho vedomia problém pokazenej ľudskej prirodzenosti nerieši, iba ho zväčšuje. Človek odstránením Boha si zabsolutizuje dočasné veci - vedu, rozum, štát, vodcu, stranu, hospodárstvo, vytvára si neľudské ideológie a pod. Presne o tom píše aj Paul Johnson vo svojich Dejinách 20. storočia: „Ateista Friedrich Nietzsche Boha nepovažoval za výmysel, ale za pohromu a jeho likvidáciu v dôležitom zmysle za historický úspech, ktorý bude mať dramatické dôsledky. Roku 1886 napísal: Najväčšou udalosťou poslednej doby - to, že Boh je mŕtvy a že viera v kresťanského Boha už nie je udržateľná - začína vrhať prvé tiene na Európu. U vzdelaných národov úpadok a konečné zrútenie náboženských podnetov za sebou zanechalo obrovské vákuum. Dejiny 20. storočia sú z veľkej časti dejinami zaplňovania tejto prázdnoty.“ A na inom mieste svojej objemnej knihy pokračuje: „To čo sa v 80. rokoch 20. storočia začalo javiť ako zastaralé a dokonca smiešne nebola náboženská viera, ale dogmatické proroctvá a ich zániku vyslovené Feurerbachom, Marxom, Comtom, Durkheimom, Frazerom, Wellsom, Shawom, Gidesom, Sartrem a ďalšími.

Ľudia sú schopní používať si Boha ako výbornú ospravedlnenku pre svoje nečestné zámery. Je to však v priamom rozpore s druhým prikázaním v kresťanskom Desatore - Nevezmeš meno Božie nadarmo. Tento prikaz nemožno chápať iba ako zbytočné použitie slova Boh, ale aj tak, že si nemožno brať Boha ako rukojemníka pre zvrhlé ľudské ciele. To, že človek je schopný spomenutých ohavností je v prvom rade ľudský problém. Nevyriešime ho však tým, že potlačíme jednú vec, ktorá zákonite a nevyhnutne zlá byť nemusí. Fanatikov a násilnikov nájdeme aj v športe, politike, kultúre, národe. Iste, niektoré ideológie tlačia na ľudskú pokazenosť viac. (ako napr. nacizmus) Ale aj keby sme odstránili všetky sféry - štát, politiku, ekonomiku, vedu, techniku, šport a ďalej, človek pravdepodobne lepší nebude. 

Počas obdobia veľkej francúzskej revolúcie, Jeanne Manon Rolland ako jedna z mnohých skončila pod gilotínou. Jej posledné slová stoja za zamyslenie: „Ó, sloboda, koľko zločinov sa pácha v tvojom mene!“ ( https://thesalonniere.com/madame-roland-2/) 

Problém násilia v mene náboženstva je problém mimoriadne zložitý a podľa mňa sa nedá na neho uplatniť jednoduché a rýchle riešenie. Náboženstvo je jav veľmi farebný nejednotný a rôznorodý kde sa miešajú rôzne smery, prúdy a povedať urobíme toto a toto a bude lepší svet je utópia. História ľudských pokleskov a pádov v náboženskom prostredí je dlhá a smutná. No ak chceme hľadať pravdu je potrebné sa cez tieto pády preniesť a nahliadnuť čo- ktoré náboženstvo učí a k čomu skutočne ľudí vedie. 

Použitá literatúra
DAWKINS,R: Boží blud. 2016 (http://ateisti.sk/wp-content/uploads/2012/04/Dawkins-Richard-Bo%C5%BE%C3%AD-blud.pdf) 
ARMSTRONGOVÁ, K: Kauzu vyhral Boh. 2009
Cirkevné dejiny 8. 2004
Dějiny Albánie. 2008
JAKOVLEV, A: Storočie násilia v Sovietskom Rusku. 2000
JANDOUREK, J. Vzestup a pád moderního ateismu. 2010
JOHNSON, P: Dějiny 20. století. 2008
NOVAK, M: Boha nikto nevidí. 2007

Titulný obrázok - https://www.thetimes.co.uk/article/richard-dawkins-writes-a-picturebook-to-free-children-from-religion-8zdvlbml3

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo