Rapsódia nielen pre bohémov

Rapsódia nielen pre bohémov

Pred týždňom mal svetovú premiéru film o spevákovi Freddiem Mercurym a skupine Queen. Prečo má napriek nadšeným reakciám aj slovenských divákov len priemerné hodnotenia? A čo nám ako „skutočný príbeh“ môže povedať o živote?

Film je jednak prvotriednym vizuálnym aj zvukovým pripomenutím tvorby skupiny – teda aspoň v rozsahu „The Best of“, jednak profilom života Mercuryho. Sledovať ho v dobrom kine je skoro ako zážitok so strojom času. Ale čo sa týka zachytenia udalostí, žiaľ, píše úplne alternatívnu históriu. Zaujímavý rozpor: Na filme síce ako konzultant spolupracoval aj archivár skupiny, ktorý dozeral ešte aj na také detaily, aby farba ponožiek basgitaristu sedela s reálnou predlohou z minulosti, no zároveň, paradoxne, nikomu neprekáža chronologická fašírka, ktorá sa tvári ako pravdivé vyrozprávanie príbehu.

Vo filme sa napr. skupina rozišla s Mercurym po tom, čo ich „zradil“ sólovým kontraktom, a niekoľko rokov potom spolu nehrali. V skutočnosti bol Freddie hádam posledným, čo začal so sólovými nahrávkami mimo rámca skupiny – napr. bubeník Roger Taylor vydal oveľa viac vlastných albumov, s čím začal už osem rokov pred Mercurym. Žiadny problém s tým nebol, preto sa zdá nelogické, že by riedka sólo kariéra frontmana mala ostatných tak uraziť. (Takisto ho Taylor tromfol aj v hýrení ako „party animal“, hoci vo filme sú všetci okrem Mercuryho vykreslení ako čistí a triezvi „slušáci“.) V skutočnosti si dali kolektívnu prestávku kvôli únave a ponorkovej chorobe dávno pred tým, aj to len sotva na rok. Samozrejme, že oveľa dobrodružnejšie to vyzerá, keď sa skupina veľkoryso uzmieri a po rokoch nečinnosti je náhle postavená pred šibeničný termín len niekoľkých dní na skúšky pre megakoncert Live Aid. Dokonca práve počas nich Mercury ostatným oznámi (asi z dramaturgických dôvodov), že má AIDS. Scenáristom rockového medailónu by sa zrejme zdalo nudné držať sa triviálnej pravdy – že Queen ešte v predošlom roku vydali ďalší album a benefičný koncert Live Aid ich zastihol uprostred svetového turné, čiže ako zabehnutú mašinu. Spevák vtedy ešte nevedel, že má smrteľnú chorobu, nanajvýš mohol mať isté tušenie, a ostatným to oznámil až o niekoľko rokov, po ďalších dvoch albumoch! Postava producenta, ktorý nepovolí vydať pridlhý singel Bohemian Rhapsody, je viac-menej fikciou a možno bola inšpirovaná pracovníkom nahrávacej firmy, ktorý kedysi odmietol Beatles, zobrazeným vo vtipne parodickom (a napriek tomu pozoruhodne presnom) filme All You Need Is Cash. Votrenie sa Mercuryho do skupiny Smile po ich koncerte je čírym výmyslom – obsadenie uvoľneného postu speváka prebiehalo úplne inak: už dávno sa kamarátili a Mercury bol do skupiny pozvaný. Mimochodom, s Mary Austinovou chodil najprv Brian May, než s ňou vytvoril celoživotný vzťah Freddie – ale to by zrejme nebolo dosť romantické. A to je len pár príkladov.

Úplne chápem, že tvorcovia chceli dosiahnuť filmový dramatický účinok, a tak si rozprávanie v niektorých veciach prispôsobili. A mnohí diváci v tom nevidia najmenší problém. Lenže toto nie je film o nejakom členovi Dolnej snemovne, kde treba nezáživné politologické súvislosti oživiť napätím, ale o legende šoubiznisu, pri ktorej je nutné rátať s tým, že verní fanúšikovia majú udalosti jeho života zvládnuté do detailov a až takú mieru umeleckej licencie nebudú brať celkom tolerantne. Radšej by sa dozvedeli o svojom idole niečo nové, než aby im naservírovali gýčovité skreslenie aj toho známeho. Žáner „biopic“ má už z definície podávať pravdivý životný príbeh nejakej osobnosti, nie je len „voľne inšpirovaný“ skutočnosťou. Zaujímavé, že dvaja pôvodní členovia skupiny sa na filme priamo podieľali a početné hrubé odchýlky od reality im neprekážali. Vznikol tak síce ucelený, klasicky vystavaný príbeh ako zo škatuľky, ale táto skupina je príliš známa na to, aby jej priaznivci boli uspokojení epickým zážitkom na úkor dôveryhodnosti. Zrejme sa ráta s väčšinovou skupinou bežnej populácie, ktorá vyrástla iba na známych rádiových hitoch, no nikdy ju nezaujímalo, koľko z nich vlastne nezložil Mercury, či akú mincu používa gitarista Brian May namiesto plektra. (Je to šesťpenca.) A taktiež s tým, že úžasná hudobná atmosféra nás strhne. Túto rozpoltenosť vidno aj v komentároch na internete. Jeden divák napríklad napísal: „Aj keby Mercury letel na Mesiac, niektorí ľudia zatlieskajú, lebo ´Je to taký dobrý film´.“

Nakoniec, ani ja nechcem reptať príliš, keďže, ako som už uviedol, spracovanie je v mnohých smeroch dokonalé – herci vyzerajú ako mladé klony známych hudobníkov (najmä nerozoznateľná kópia Briana Maya), imitácia Mercuryho osobnosti je celkom vierohodná, zábery z nahrávania zábavné, koncert vo Wembley reprodukovaný až chorobne verne a zvuk po celý čas ohromujúci (až po taký milý detail ako úvodná znelka 21st Century Fox zahraná nezameniteľnou Mayovou gitarou). Mnohí kritici vyčítajú filmu klišéovitosť. Ale tá by sa určite vyskytla aj v prípade, keby v 8-ročnom procese jeho prípravy zvíťazila koncepcia väčšej necenzurovanej otvorenosti - vieme si predsa domyslieť, aké stereotypy tvoria divoký život rockových monarchov aj nad rámec jemne naznačený niektorými scénami.

Myslím, že na úrovni psychologickej pravdivosti môže byť kombinácia vrodenej skromnosti a postupne vybudenej egománie Mercuryho zachytená správne, ba dokonca že môže byť pre slávne megahviezdy jeho formátu aj typická. Verím, že mnohé z nich boli v súkromí naozaj také hanblivé tiché osobnosti, ako nám to tvrdia rôzne dokumentárne programy a články, ale nezdravé uctievanie a strmý vzostup pred dosiahnutím vnútornej zrelosti (a môže si byť vlastne ktokoľvek istý, že ju už úplne dosiahol?) spôsobia, že ich introvertnosť je čoraz viac prekrývaná výstrednosťou a sebectvom. Všetci bývalí spolužiaci Mercuryho sa svorne dušujú, ako by im nikdy ani vo sne nenapadlo, že práve ten tichý, nenápadný chalan raz bude exhibicionovať na najväčších pódiách. A tu ho zrazu vidíme, ako očakáva, že jeho snúbenica nikdy nebude mať vlastný život a nebude si chcieť založiť rodinu, ale bude mu celý život oddane poruke – nie príliš blízko (tam majú prepychové izby iba jeho mačky), ale zase nie ďalej než na dohľad cez okno signalizujúcej stolnej lampy... alebo že pre člena manažmentu nebude ani v najmenšom ponižujúce, ak mu prikáže zmeniť si meno z Jima na hlúpe „Miami“.

Podobnú sebastrednosť predviedol napríklad skladateľ skupiny Beach Boys Brian Wilson, keď si v 60. rokoch počas letu z vystúpenia vymohol, nech pilot prostredníctvom vysielačky sprostredkuje telefonický hovor s manželkou, ktorá mala okamžite zhromaždiť asi tridsať osôb z najbližšieho Wilsonovho okruhu na letisko, aby po pristaní lietadla už boli pripravení na spoločné uvítacie fotografovanie – akoby nikto nemal na starosti nič iné, iba v permanentnej pohotovosti čakať na rozkaz od kráľa hitparád. Stalo sa to ešte pred jeho stratou príčetnosti spôsobenou drogami, ale tesne po tom, čo ho začali okrem dovtedajšieho velebenia častovať v médiách prívlastkom „génius“. Pritom vraj išlo o vnútorne krehkého a ostýchavého mladého muža... Alebo taká ikona Bob Dylan, ktorý vyrobil štvorhodinový film bez jasného deja so svojou manželkou a súčasnými ako aj minulou milenkou... No kto sa odváži poslať do čerta takého vplyvného človeka? V prípade modernejších najbohatších hviezd by ste zrejme vedeli uviesť ešte lepšie príklady narcistických výstrelkov, lenže ja sa akosi v súčasnom hudobnom priemysle neorientujem (s dôrazom skôr na „priemysel“ než „hudobný“).

Vôbec tých ľudí nechcem súdiť. Veď vytvoriť si zdravý a pravdivý obraz o vlastnej hodnote bez rovnováhy zaručenej vierou, ktorá na jednej strane hlása nekonečnú cenu každého človeka ako bytosti stvorenej pre večný život, no zároveň sebazaprenie, pokoru a obetu pre iné stvorenia, je nadľudská úloha aj pre bežného predavača cukrovej vaty, nieto pre úspešného umelca, ktorého na pódiu zasypáva dážď dámskych nohavičiek (alebo v tomto prípade skôr slipov). Tí ľudia majú zdanlivo všetko, ale o to menej šancu na objektívny pohľad na život – ich duša je teda v oveľa väčšom nebezpečenstve. Okrem toho si na vlastnej koži vyskúšali, že ani výnimočný talent a neobmedzené zdroje rozptýlenia nedokážu človeka zbaviť prázdnoty a pocitu vnútornej nenaplnenosti. Aj takýto postreh sa vo filme Bohemian Rhapsody objaví. Možno práve ten kritici tiež zaraďujú medzi vytýkané klišé... Kurt Cobain sa predsa kvôli tomu zastrelil – ako naliehavejšie tú myšlienku ešte dokážete podať? Je úžasné, že Freddie Mercury tvoril hudbu, dokedy to len šlo, ale viac by som mu bol želal, aby ho istota blízkej smrti nasmerovala k hlbším úvahám a prehodnocovaniu. No k niečomu takému zrejme nedošlo – priateľke Mary Austinovej vraj na smrteľnej posteli povedal, že vôbec nič neľutuje. Znie to pekne... ale naozaj má byť zmyslom života práve hrdá sebaútecha nepriznania si chýb? Každý má vo vlastnej minulosti čo ľutovať, a ak aj niekto nie, v momente, keď by to o sebe vyhlásil, by bola jeho svätosť spochybnená pýchou. Bez ohľadu na počet účastí v Top Ten.

V blogoch o údajnom satanizme Beatles som predtým označil za reálnejšie riziko skôr odpútavanie pozornosti más od hľadania pravdy k hluku zábavy, no málokedy si uvedomíme, že jeho strojcovia sú vlastne často tými najväčšími obeťami. Možno sme sa mali v „dušičkovom“ období modliť aj za vyhasnuté hviezdy šoubiznisu – čo ak práve to bude pre ne oveľa cennejšie než všetky zlaté platne, ktoré ostali visieť na stenách ich luxusných sídiel?

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo