Boh, v ktorého neverím

Boh, v ktorého neverím

Zamyslenie nad danou témou.

Aká psychika, taký Boh. V tejto vete je kus pravdy. Človek je „stroj“ zložitý, komplikovanejší než všetky ostatné. Kdesi hlboko v nás sa miešajú naše zážitky, skúsenosti, zranenia, krivdy, utrpenia, víťazstvá aj pády. Toto čo je v nás ukryté, nás ovplyvňuje aj v prítomnosti. Nespracované zranenia môžu mať neblahý dopad a môžu nepríjemne blokovať. Podobne to funguje aj v duchovnej sfére - to čo je v nás, môže viac alebo menej formovať náš obraz o Bohu. Niektorí ľudia môžu mať problém vo vzťahu k svojmu otcovi. Ak je napr. pozemský otec chladný a odmeraný, mnohí z toho podvedome vyvodzujú, že aj Boh je chladný a odmeraný. Pamätám si na rozprávanie jednej mladej ženy, pre ktorú bolo problém modliť sa modlitbu Otče náš. Vždy keď prišlo na Otče náš, dotyčnej sa sprítomnil jej vzťah k otcovi, alkoholikovi a tyranovi. Dlho sa nevedela zbaviť tohto bloku. Ľuďom s psychologicko-duchovnými prekážkami je veľmi ťažké vysvetliť, že Boh ich má rád. Je zbytočné im to „hučať“ do hlavy - rozumom to možno prijmu, ale ich vnútro voči tomu zostane chladné. Zbavovať sa týchto nánosov je proces, neraz zdĺhavý a zložitý. 

Ovplyvňovali nás učitelia, kňazi, vychovávatelia, rodičia. Tým sa formovali aj naše predstavy o Bohu. V knihe Falošné predstavy o Bohu autor spomína zaujímavý fakt. Po druhej svetovej vojne keď bolo všetko rozbombardované a zničené sa začala nanovo stavať Európa. Ľudia tak v ťažkých podmienkach museli tvrdo pracovať aby vôbec prežili. Táto mentalita práce a výkonu sa začala neraz prenášať do výchovy. Práca a výkon začali nepozorovane určovať hodnotu človeka. Je to aj v dnešnej dobe, tlačí sa to aj cez reklamy a filmy - aký výkon odvedieš, taký si. Niet divu, že sa vytvára živná pôda pre najrozličnejšie neurózy, úzkosti a depresie. Lenže takéto vnímanie seba samého je falošné. Tento duch výkonu však neraz preniká aj do náboženského života. Zjednodušene vyjadrené - ak vyvedieš niečo zlé, Boh sa na teba istotne nahnevá. 

Mentalita výkonu plodí u niektorých veriacich falošný sklon, že všetko si človek musí u Boha zaslúžiť a odpracovať, teda aj spásu. Takýto človek nevedie skutočne radostný duchovný život, ale boj so sebou samým a vlastnou pokrivenou predstavou o Bohu. Spása je dar, nie niečo čo nám Boh dlhuje za naše dobré skutky. Veriaci s výkonnostnou mentalitou majú ale neraz problém toto prijať. Všimol som si, že do tejto skupiny častokrát patria ľudia, ktorí chodia pravidelne na bohoslužby, sú vzorní, príkladní, zodpovední a slušní. To je všetko skvelé, len si myslím, že taký lotor na kríži alebo Mária Madgaléna to mali s prijatím Božej lásky ľahšie. Nemali vôbec pokušenie a potrebu Bohu niečo dokazovať. Lenže v princípe je každý človek (i keď z ľudského pohľadu by bol neviem ako skvelý) lotor a z pohľadu dosiahnutia spásy nikto nemá na nebo. Tu treba len nastaviť svoje dlane a Boh štedro odmení, nie pre naše zásluhy, ale preto, že On chce rozdávať. 

(Aby som nebol nesprávne pochopený - vyššie spomenutými úvahami nenabádam k tomu aby ste si svojich rodičov prestali vážiť. Každý má svoje chyby a konieckoncov aj my viac-menej druhým ubližujeme. Nebolo by fér zvaliť všetko len na to, čo mi kto urobil v minulosti.) 

Vo filme Oddelené svety je vyobrazený skutočný príbeh mladej Sáry, členky spoločenstva Svedkov Jehovových. Sáriin brat zo spoločenstva dobrovoľne odišiel a preto sa mu jeho bývalí spoluverci, strikne dodržiavajúci pravidlá spoločenstva, vyhýbajú. Rodičia sa rozvádzajú. Rodina je teda dokonale rozbitá. Rovnako spirituálny život je skôr vedený vo forme zákazov a príkazov a niekedy aj životunebezpečných ako napríklad povestné odmietanie transfúzie krvi. Sára sa zoznámi s neveriacim Jonasom. Obidvaja sa do seba zaľúbia a - samozrejme - nastáva problém. Nezdravé duchovné a spoločenské prostredie sekty vedie Sáru k odchodu. Posledná scéna zachytáva jej rozlúčkovú modlitbu: „Bože, to je naposledy, čo sa spolu rozprávame, pretože ja už v teba ďalej neverím.“ Nečudujem sa ...

Tento film ma priviedol k zamysleniu či aj v mojej Cirkvi nie sú podobné vzorce správania. Možno zveličujem, možno nie, no niektoré podobnosti by sa našli. Je to samozrejme veľmi zložitá problematika a nedá sa na to vždy uplatniť čisto psychologické hľadisko. Zmes strachu, povrchnej spirituality a vlastných zranení vytvára deštrukčné prostredie. A keď sa cez toto všetko začne interpretovať hriech a vina, nebezpečné podhubie je vytvorené. Práve aj z takého podhubia vzniká túžba po moci a ovládaniu druhých, dokonca aj v Cirkvi. Kristov duch začne byť nahrádzaný svetským duchom. Nepopieram fakt, že tieto podhubia v cirkevnom prostredí existujú. Je potrebné konštruktívne (nie deštruktívne) kritizovať určité vzorce správania, ktoré v Cirkvi sú. Tieto vzorce sa neraz potom premietajú do duchovnej sféry, do ohlasovania viery a niet divu aký zdeformovaný Boh vzniká. 

Treba odmietnuť Boha Kontrolóra, Policajta, Moralizátora, Sudcu, Veľkého Šéfa a podobne. (V takéhoto Boha ja neverím. V tomto zmysle som aj ja neveriaci) Lebo ináč možno budeme jednou z príčin toho, že sa od Cirkvi ľudia odvracajú. To čo máš, to sprostredkuješ druhému. Keď v tebe prevláda Boh moralizátor, takého Boha druhým dáš. Chcem tým povedať aby sme zavrhli Boha ako takého a Cirkev, prípadne zrelativizovali jej učenie? Nie. Chcem tým len povedať aby sme upriamili na vyššie uvedené pozornosť, zverili to Bohu aby nám s tým pomohol niečo urobiť. Treba zatiahnuť na duchovnú hlbinu. Iste v Cirkvi, ktorá má aj nedokonalú, slabú, ľudskú prirodzenosť sa to mieša, mieša sa tu duch slobody a neslobody, dobra a zla, Kristov duch so svetským duchom. Nemožno to nikdy chápať jednostranne. 

Väčšina ľudí verí že Boh existuje, prípadne že existuje nejaká neurčitá, nepopísateľná entita. Mnohí ľudia teda majú určité poznanie na rozumovej báze, že Boh je. Možno dôležitejšou otázkou je to aký Boh vlastne je? Vo viere a v pokore môžeme Boha spoznať v Biblii. Hieronym raz povedal: „Kto nepozná Písmo, nepozná Krista.“ Je to výstižná myšlienka. Niektorí naopak stavajú svoju vieru na vratkých pocitoch a lacných duchovných zážitkoch. Ak Boha nepoznáme potom niet divu, že máme o Ňom falošné predstavy alebo vznikajú nové. Biblický Boh nám na prvý pohľad môže prísť krutý, vrtošivý, nevyspytateľný, protirečivý, no keď sa pozrieme na biblické texty bližšie a hlbšie, očami svätopiscov a v súvislostiach nemusí to byť s Ním až tak zlé. Boh, v ktorého skutočne verím a ktorého vyznávam je Boh odpúšťajúci, blízky, sprevádzajúci a ktorý nado mnou bdie aj vtedy keď ho necitím a koná ináč ako si to predstavujem.

Titulný obrázok - https://illes.blog.sme.sk/c/12938/Falosne-predstavy-o-Bohu.html

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo