Obľúbená americká katolícka filozofka píše o ženách

Obľúbená americká katolícka filozofka píše o ženách

Apológia kresťanského pohľadu na ženu a jej úlohu v kocke – tak by sa dala nazvať stručná knižočka Alice von Hildebrand Privilégium byť ženou, ktorú ona sama nazvala „krátkym dielkom venovaným kráse ženstva“.

Alice von Hildebrand je katolícka filozofka a teologička. Dnes už 95-ročnú niekdajšiu profesorku dobre poznajú diváci americkej katolíckej televízie EWTN, kde často vystupuje. Na Slovensko jej knihu priniesli redemptoristi vo svojom vydavateľstve Slovo medzi nami, a to v preklade osvedčeného Lukáša Vaníka.

Autorka žije v New Yorku, ale narodila sa v Belgicku, odkiaľ musela v roku 1940 utekať pred nacistami. Ako 36-ročná sa vydala za svojho o 34 rokov staršieho profesora Dietricha von Hildebranda, tiež aktívneho protihitlerovského bojovníka a emigranta. Jej manžela pápež Pius XII. nazval „učiteľom cirkvi 20. storočia“ a veľmi si ho vážili aj pápeži Ján Pavol II. a Benedikt XVI. Po Druhom vatikánskom koncile patril spolu so svojou ženou k odporcom prehnaných liberalizačných tendencií v liturgii i v cirkvi celkovo.

Tradicionalistický pohľad späť cítiť aj v Alicinej knihe Privilégium byť ženou, keď na niektorých miestach kritizuje napr. odstraňovanie sôch z kostolov, zrušenie zakrývania kríža fialovým plátnom cez Veľký pôst alebo opustenie zvyku žien zahaľovať sa v chráme závojom. Vonkajšie symboly sú totiž podľa autorky veľmi dôležité a pomáhajú správne nastavovať vnútorné prežívanie. Podobne to vidí aj s vonkajškom v zmysle ženského obliekania. Západniarky sú podľa nej „takmer nahé“, kým moslimky či hinduistky sa obliekajú vkusne a cudne.

Von Hildebrand kladie totiž dôraz na ženskú tajomnosť, v pozitívnom zmysle vnútornej krásy, ktorá sa najlepšie rozvinie chránená. Autorka vyslovene vyzdvihuje, že „žena je tajomnejšia než jej mužský spoločník“, pričom má zároveň lepšiu schopnosť pochopiť muža ako naopak. Akúsi „nadradenosť“ ženy mužovi vidí aj v ženskej slabosti a schopnosti svoju slabosť si priznať a prijať pomoc, ako aj v ženskej otvorenosti citom a pocitom, ak sú tieto ušľachtilé.

Celkovo sa útle dielko nesie v duchu apológie hodnoty ženy, a to apológie určenej „nášmu“, veriacemu čitateľovi. Autorka totiž neargumentuje do hĺbky a nepokúša sa o odborný text, ale ponúka niečo ako rozsiahlu esej, ako nadšené a živé zhrnutie svojich postojov na túto tému. Dokazuje svoj široký rozhľad a hromadí množstvo citátov filozofov, spisovateľov a rôznych známych osobností. Opiera sa o biblické pasáže a predkladá svoje výklady. Knižka sa vďaka tomu číta ľahko a rýchlo, netrpí ťažkopádnosťou a nezrozumiteľnosťou akademickejších teologických a filozofických diel.

Za jej hlavnú líniu možno označiť dôraz na „nadprirodzeno“, na nadprirodzený pohľad na ženu a jej poslanie. V jednej celej kapitolke autorka napr. rozoberá spis Edity Steinovej, ktorá zaujímavo sformulovala kategórie nadprirodzeného poslania ženy. V tomto duchu Alice von Hildebrand zameriava svoj pohľad na večnosť a to, aký zmysel dáva večnosť ľudskému počínaniu. Následne z tejto pozície kritizuje mužské chápanie úspechu či kreativity. Ženy by pomýlenej mužskej interpretácii nemali podliehať, ale mali by trvať na oceňovaní skutočnej hodnoty ľudského diela, teda hodnoty „ad aeternitatem“.

Práve totálny odklon od Božieho poriadku vecí Alice von Hildebrand najviac vyčíta feministkám. Jej kniha je v istom zmysle manifestom proti feministkám, ktoré označuje za „najhorších nepriateľov žien“. Varuje pred ich „metafyzickou vzburou“ a nebezpečenstvom plynúcim z toho, že „úplne stratili zo zreteľa svoje povolanie, pretože sa stali slepými voči nadprirodzeným veciam“. To ich vedie k zásadnému omylu – snahe vyrovnať sa s mužmi, čím vlastne nevedomky uznávajú nadradenosť mužského pohlavia. Kým sú feministky „uväznené v duchovnom väzení sekulárnych kategórií, nedokážu pochopiť, že ich pravým poslaním je plávať proti prúdu a s Božou milosťou pomáhať obnoviť správnu hierarchiu hodnôt“.

Pointu dielka možno teda hľadať v rozpore medzi sekulárnym a vychádzajúcim z viery. Keď Alice von Hildebrand opisuje dejiny zneváženia ženy, začína prvým hriechom, a teda zatemnením mysle a oslabením vôle. Kritizuje „ducha doby“ (Zeitgeist), technologický pokrok bez múdrosti, aj moderné „umenie“ bez aspektu služby a pravdivosti. To všetko vedie k záhube človeka. Práve ženská citlivosť na nadprirodzeno a pokora v slabosti môžu pomôcť záhubu odvrátiť.

 

VON HILDEBRAND, Alice: Privilégium byť ženou. Slovo medzi nami : Bratislava, 2018.

Foto: obálka knihy

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo