ČSR a Cirkev - Nadácia Christiana proti pravde, Hlinkovi aj Vatikánu

Slovenská kresťanská nadácia tvrdí, že z pohľadu Katolíckej cirkvi demokratická Československá republika, ktorá vznikla pred 100 rokmi, bola protikatolícky štát. To je to falšovanie dejín, ktoré protirečí oficiálnym postojom Svätej stolice aj názoru a odkazu Andreja Hlinku. Čo zamlčiava, ako manipuluje.

Dôveryhodne sa tváriaca „Nadácia Slovakia Christiana“ na Postoji publikovala 3-dielnu „historickú esej“, ktorej autor Branislav Michalka tvrdí že vznik ČSR analyzuje z pohľadu Katolíckej cirkvi. Nadpriemerne čítaný a zdieľaný blog „ČSR - protikatolícky štát", z 21.10., a jeho pokračovanie z 27.10 je ukážkovým príkladom toho, ako možno s použitím poloprávd, zavádzajúco interpretovaných faktov vytrhnutých zo súvislostí, a zamlčaním iných dôležitých skutočností, vytvoriť falošný obraz reality a manipulovať čitateľa. Dôkladná analýza všetkých chýb by bola omnoho dlhšia než uvedený text. Preto sa budem venovať len hlavnej myšlienke a niekoľkým najhorším zavádzaniam.

Cirkev na prelome 19. a 20. storočia

„Na prelome 19. a 20. storočia prežíva cirkev hlbokú krízu. Ubúdajú jej veriaci … už neurčuje smer vývoja západnej civilizácie. Aj keď si vo viacerých krajinách udržiava formálne pozície štátneho náboženstva, paradoxne čím viac lpie na svojich pozíciách štátneho náboženstva, tým viac odrádza vzdelané mestské vrstvy a robotníkov.“ … „aj v cirkvi prebieha veľká diskusia o tzv. kňazskej otázke … stovky kňazov opúšťajú službu nespokojní s … necitlivým zaobchádzaním zo strany biskupov a s nedostatočným materiálnym zabezpečením.“ … „Vojnové hrôzy otriasli istotami západnej civilizácie. Európania stratili dôveru vo svoje elity, nastúpili nové ideológie vo forme politických náboženstiev.“ (P. Tomáš Petráček, teológ a historik, Katolický týdeník 43/2018)

Česko bolo koncom vojny a začiatkom 20-tych rokoch silno ľavicové. Národnú identitu budovalo aj idealizovaním husitizmu a vymedzením sa voči cirkvi, ktorú spájalo s R-U monarchiou. Český katolicizmus bol na začiatku 20. rokov v ťažkom postavení, lebo katolícka hierarchia do posledného momentu odmietala rozchod s Rakúskom. (Historik Jan Rychlík, Postoj 28.10.2018) Pražský arcibiskup P. Huyn ešte 26.8.1918 v pastierskom liste vyzýval katolíkov „zo všetkých síl bojovať“ za Rakúsko-Uhorského panovníka.

Aj Michalka v 1. časti trilógie píše, že vtedajšie Uhorsko bolo baštou nie svätoštefanského katolicizmu, ale „liberalizmu, nacionálneho kalvinizmu a judaistického finančného a novinárskeho entuziazmu“.... „Postupné odbúravanie katolíckeho charakteru Uhorska vyvrcholilo prijatím zákona o povinnom (!) civilnom sobáši v roku 1894, v duchu laicizmu francúzskej revolúcie.“

Túto situáciu koncom vojny naši „proslovenskí“ katolíci a historici pri svojej kritike ČSR zamlčiavajú, a všetky negatívne javy povojnových rokov demagogicky interpretujú ako útok vládnych predstaviteľov ČSR proti skvelému katolíckemu Slovensku.

ČSR zakladali aj katolíci

Československá republika vznikla po niekoľkoročnom úsilí mnohých ľudí, ktorí využili okolnosti 1. svetovej vojny. O tom viac tu: https://www.postoj.sk/37476/oslobodenie-slovenska-ako-vznikla-csr

Pri jej zakladaní a prvom vedení boli aj katolícki kňazi. Signatármi Martinskej deklarácie, ktorú vyhlásili „v mene slovenskej vetvy československého národa“ bolo aj 6 katolíckych kňazov, vrátane A. Hlinku a budúcich biskupov K. Kmeťka a J. Vojtaššáka.

ČSR vyhlásili pri soche sv. Václava. „Představitelé katolického episkopátu byli vznikem československého státu do jisté míry ochromeni; nevěděli, jak se k němu postavit. ,,téměř nikdo z biskupů nezaujal stanovisko… výjimkou byl hradecký biskup Josef Doubrava, který 30. října 1918 vydal příkaz sloužit slavnostní bohoslužby ke vzniku československého státu. Odlišná situace byla už o rok později, v roce 1919 bylo 28. října v Chrámu sv. Víta slouženo slavné Te Deum v souvislosti se vznikem Československa.“ (Historik Michal Pehr, Katolický týdeník 43/2008, http://www.katyd.cz/clanky/historik-michal-pehr-zdeseni-katoliku-bylo-pochopitelne.html )

Na zasadaní Národného zhromaždenia 14.11.1918 hlasovali aj viacerí kňazi – poslanci, napr. F Kordač, C. Stojan – nekorší olomoucký arcibiskup, K. Kmeťko, neskorší nitriansky arcibiskup, A. Hlinka, B. Stašek, ktorého neskôr nacisti väznili v Dachau. 28.10.1919 sa už v Chráme sv. Víta slúžilo slávnostné Te Deum v súvislosti so vznikom ČSR. K. Kmeťko bol potom poslancom Národného zhromaždenia do r. 1922 keď sa vzdal mandátu po vysviacke na biskupa.

„Skutečným porozuměním a vzájemným pochopením mezi Československou republikou a naší církví se stalo svatováclavské milénium v roce 1929, což je také datum dostavby a slavnostní konsekrace a otevření katedrály sv. Víta.“ ( Dominik kardinál Duka OP https://www.parlamentnilisty.cz/arena/nazory-a-petice/Dominik-Duka-100-let-nasi-republiky-557112

Mariánsky stĺp

„Strhnutie Mariánskeho stĺpu na Staromestskom námestí dávalo tušiť aké budú prvé kroky novovzniknutého štátu." (B.M.) Táto pražská udalosť z 3.11.1918 patrí k základným „dôkazom" slovenských nacionalistov o tom že ČSR bola protikatolícka, aj keď sa to odohralo 5 dní od vyhlásenai ČSR, keď ešte neskončila vojna. Michalka to dopĺňa hrozivým výpočtom „lavíny deštrukcie sakrálnych symbolov, aká nemala obdobu od čias husitizmu a tridsaťročnej vojny."

To sa však nedialo na príkaz Č-S vlády. (na rozdiel od „katolíckeho" Slovenského štátu, kde 60 tisíc občanov obrali o slobodu, majetok, rodinu aj domov na základe zákona, ktorý podpísal a propagoval prezident, a realizovala vláda) Bol to „vandalský nekulturní akt fanatiků a lůzy." (T. Halík) Revolučný národný výbor zničenie Mariánskeho stĺpa okamžite odsúdil.

Nitriansky biskup K. Kmeťko opísal dôvody takto: „Povaha česká k náboženským bojom náklonná, smutné skúsenosti z histórie národa, kleslosť mravov po svetovej vojne, proticirkevné organizácie väčšinou priemyselného obyvateľstva."

Tieto udalosti z prvých rokov ČSR, niektoré výroky jej predstaviteľov, „tradičná" neochota Svätej stolice rýchlo reagovať na územnopolitické zmeny, ktoré sa môžu ukázať ako dočasné spôsobili jej počiatočnú nedôveru a napätý vzťah k novo vzniknutému štátu. Vyvrcholením bol rok 1925, keď štát vyhlásil deň upálenia Jána Husa za štátny sviatok. Keď nad Pražským hradom zaviala husitská zástava, nuncia Marnaggiho odvolali z Prahy. (Podobne odišiel v r. 1939 nuncius Ritter z Bratislavy, keď nad hotelom Carlton, kde bol ubytovaný zaviala zástava s hákovým krížom)

Plánom nového štátu nebolo nikdy robiť protikatolícku či protináboženskú politiku. Ten dojem bol daný vlnou sekularizácie, ktorá prišla po prvej svetovej vojne. Ale táto vlna nesúvisela so vznikom ČSR. V Maďarsku sa prejavila ešte vo vyhrotenejšej podobe. V celej Európe bol jednoducho protiklerikálny pohyb. V roku 1919 sa však zrovnoprávnil civilný a cirkevný sobáš.

Niekoľko dobrých textov k téme uverejnil Katolický týdeník 43/2018. Jeden z nich "Katolíci a první republika" je tu http://www.katyd.cz/tema/katolici-a-prvni-republika.html

ČSR a Svätá stolica

Po r. 1925 sa už situácia zlepšovala, k čomu prispeli aj katolíci angažujúci sa v politike. 17. 12. 1927 uzavreli ČSR a Svätá stolica zmluvu „Modus vivendi“, ktorá dala Katolíckej cirkvi viac slobody, nezávislosti od štátu a možností pre rozvoj, než mala v Rakúsko-Uhorsku. Smerovala aj k zosúladeniu hraníc slovenských diecéz s územím štátu a menovaniu nových biskupov.

Biskup Dr. K. Kmeťko napísal že výsledok rokovania o Modu vivendi „môže uspokojiť obidve zmluvné stránky, lebo pri spravodlivom prevedení uzavretej dohody bude mať z nej osoh tak štát ako aj Cirkev." ... „Cirkev ... bude mať basis k slobodnému, úspešnému vývinu z vlastných síl, a bude neodvislejšia." - ako za Rakúsko Uhorska. Viac v článku Slovenská Cirkev od Horného Uhorska po samostatnú provinciu, Postoj 14.2.2018.

V r. 1929 sa už veľké oslavy svätováclavského milénia konali v duchu vzájomnej spolupráce cirkvi a štátu. Bulou z 2.9.1937 upravil Pius XI. hranice slovenských diecéz v súlade so štátnymi hranicami. (Viac tu: https://www.postoj.sk/30683/slovenska-cirkev-od-horneho-uhorska-po-samostatnu-provinciu

V tridsiatych rokoch už Vatikán považoval ČSR za štandardný demokratický štát, s ktorým má korektné vzťahy a ktorý rešpektuje slobodu Cirkvi. Prejavilo sa to aj v tom, že keď v r. 1935 zo zdravotných dôvodov odstúpil T.G. Masaryk, HSĽS aj na na pokyn kardinála štátneho sekretára Eugenia Paceliho (Pia XII.) podporila v prezidentských voľbách E. Beneša.

Vatikán neuznal Mníchoský diktát. Po rozbití Československa a obsadení Čiech a Moravy Nemeckom prišiel nuncius Saverio Ritter 15.7.1939 do Bratislavy, ako do relatívne slobodného zvyšku ČSR, aby tu pokračoval vo svojej funkcii. Odišiel keď ho slovenská vláda odmietla, a nad hotelom Carlton kde sa ubytoval, zaviala zástava s hákovým krížom. Sv. Stolicu tu potom zastupoval iba nižší diplomat chargé d´ affaires G. Burzio.

V r. 1946 sa nuncius Ritter vrátil do Prahy, aby bez predloženia novej akreditácie pokračoval vo vojnou prerušenej funkcii, čím Vatikán uznal právnu kontinuitu ČSR. Tá bola vtedy jediným štátom východnej Európy, kde mala Sv. Stolica plné diplomatické zastúpenie. To zaniklo potom, ako komunisti vo februári 1948 uchvátili moc, a obnovilo sa po páde totalitného režimu v novembri 1989. Aký pohľad Katolíckej cirkvi na ČSR ukazujú tieto fakty a vzťahy?

ČSR a biskupi

Michalka píše: „Minister s plnou mocou pre Slovensko, Vavro Šrobár, masarykovský apologéta ... rozhodol sa do 26. marca 1919 vypovedať zo Slovenska troch katolíckych biskupov bez odobrenia tohto kroku Svätou stolicou." Zamlčal, že išlo o maďarských biskupov, ktorých väčšina zneužívala cirkev na maďarizáciu. Do kňazských seminárov, kde sa okrem latinčiny používala iba maďarčina odmietli prijať desiatky slovenských záujemcov. Kňazom zakázali odoberanie slovenských časopisov, a do farností chodili birmovať len zriedka a v sprievode žandárov. Viď prípad Černová. Niektorí z nich sa mesiace ani neukázali vo svojej diecéze. (viac tu: https://www.postoj.sk/30683/slovenska-cirkev-od-horneho-uhorska-po-samostatnu-provinciu)

K. A. Medvecký, katolícky kňaz z Oravy, to opísal takto: „Doba predprevratová bola jedna z najpochmúrnejších v dejinách slovenského katolicizmu. Hierarchia a vyššie kňazstvo i veľká časť kláštorného duchovenstva, cudzorodá a reči slovenského ľudu zväčša neznalá, žila v úplne cudzorodom kultúrnom ovzduší; považovala slovenský ľud len ako materiál k vybudovaniu mocného, rečove maďarského štátu" ... „Po dlhom vyčkávaní konečne Sv. Stolica v dohode s československou vládou menovala pre Nitru, Spiš a Banskú Bystricu slovenských biskupov, a už aj samotným výberom splnila túžby oslobodeného národa. Deň 13. februára 1921, keď boli prví traja slovenskí rím.-kat. biskupi v starodávnej Nitre vysvätení, bol všenárodnou slávnosťou, akej Slovensko ešte nezažilo." (zborník „Slovensko kedysi a teraz“, Seton-Watson, 1931, zostavil Dr. Alois Kolísek)

Už v r. 1919 sa v ČSR zrovnoprávnil cirkevný sobáš, čím cirkev na Slovensku dostala naspäť privilégiá o ktoré za Uhorska prišla. Pokiaľ mali niektorí duchovní, ako napr. Hlinka, problémy so štátom, bolo to kvôli ich politickej činnosti.

Školy a učitelia

Dohodu č-s vlády s biskupmi z r. 1921 o otvorení 3 cirkevných gymnázií Michalka interpretuje ako dôkaz jej protikatolíckosti: „V skutočnosti bolo na Slovensku pred rokom 1918 až 21 cirkevných gymnázií. .. všetky boli zrušené liberálno-demokratickou vládou.“ Zamlčal „malý detail" - že to všetko boli školy kde sa učilo výlučne maďarsky. Proti cirkevným školám však bol Slovák V. Šrobár.

V r. 1918 tu bolo len 140 slovenských, 186 maďarsko-slovenských ľudových škôl, a žiadna stredná škola s vyučovacím jazykom slovenským neexistovala. V r. 1925 malo Slovensko aj vďaka českej pomoci univerzitu, 13 učiteľských gymnázií a 216 stredných, odborných a meštianskych škôl. V r.1928 bolo na Slovensku vyše 4 000 škôl, z toho vyše 3 200 slovenských. Napriek vtedajšej oficiálnej doktríne politického československého národa, ku ktorej sa hlásila aj Martinská deklarácia z 30.10.1918, na slovenských školách a úradoch sa nepoužívala žiadna českoslovenčina, ale jazyk slovenský.

Porovnajme tento pokrok slovenského školstva za 10 rokov existencie ČSR so súčasným stavom a úspechmi po 25 rokov štátnej samostatnosti. Začať môžeme vážnosťou učiteľov a skončiť financovaním z eurofondov a diplomom predsedu NR SR JUDr. Danka.

Na Slovensku bol spočiatku veľký nedostatok učiteľov, v Pokarpatskej Rusi bolo takmer 80% ľudí negramotných. Preto do vzdelanostne a ekonomicky výrazne zaostalejšej časti ČSR prišli aj vzdelaním a charakterom horší učitelia. Niektorí z nich naozaj robili v školách protináboženskú propagandu. To však nebolo z nariadenia vlády, a zovšeobecniť to na všetkých je rovnaké zavádzanie ako keď sa na všetkých kňazov zovšeobecnia príklady tých, ktorí morálne zlyhali.

; Za Uhorska sa na Slovensku na úradoch používala iba maďarčina, za ČSR slovenčina, aj keď viacerí úradníci boli Česi.

Štát a cirkené majetky

Pozemková reforma, ktorú Michalka kritizuje nemala dôvody protikatolícke, ale sociálne. V r. 1918 tvorili v ČSR maloroľníci 65 % všetkých vlastníkov pôdy, ale obhospodarovali iba 7 % pôdy. Väčšinu vlastnila šľachta a veľkostatkári, a časť aj cirkev. Reforma dala viac pôdy tým, ktorí na nej pracovali.

Cirkevné veľkostatky, ich hospodárenie a úradníctvo neboli obľúbené ani za Uhorska, a často ich tunelovali luxusne žijúci nepoctiví správcovia. K. Medvecký v r. 1920 napísal, že Biskupi a ich vikári pre svoj šovinizmus „zapríčinili rozvrat cirkevného života na Slovensku". Semináre trpeli dlžobami, a „korupčný systém k pohoršeniu celého sveta" zneužívali úradníci.

Nacionalistami často kritizovaný „zábor“ cirkevného majetku nebol jeho zoštátnením, ale formou nútenej správy, ktorá ho v revolučnej povojnovej dobe chránila pred rozkrádaním aj odvážaním do Maďarska. Spravovali ho komisie, ktorým predsedal člen episkopátu príslušného územia. Od r. 1935 to bol napr. biskup Dr. P. Jantausch. apoštolský administrátor v Trnave. Zátvor skončil keď Svätá Stolica ratifikovala zmluvu s ČSR z r. 1928.

Andrej Hlinka a ČSR

Jednou z najvýraznejších slovenských osobností 20. storočia bol kňaz a politik Andrej Hlinka. Niektoré jeho akcie, spôsoby a vyjadrenia boli kontroverzné, ale v politike na rozdiel od niektorých „zakladateľov slovenskej štátnosti“ v r. 1992 - 93 naozaj usiloval iba o dobro Slovenska a nie o osobný prospech. Vieme, že k politike Č-S vlády a vývoju po roku 1918 bol viac krát silno kritický.

Vo svojom „Odkaze slovenskému národu“, ktorý predniesol v Ružomberku 28.9.1934 po 16 rokoch existencie demokratickej ČSR napriek všetkej kritike Hlinka jasne povedal a napísal: „Štátny prevrat v r. 1918 bol najradostnejším okamžikom môjho života. Vznikom Československej republiky splnila sa moja túžba a ožili nádeje národa. Československý štát vznikol spoločnou zahraničnou a domácou prácou Čechov a Slovákov, preto želám si úprimne, aby bol trvalou vlasťou slovenského národa....“. (uverejnil Slovák 30.9.34) Štát o ktorom to povedal a spolu s inými kňazmi zakladal dobrý katolícky kňaz Hlinka bol protikatolícky?

V nasledujúcom dokončení tohto textu bude o tom, kto sa skrýva za značkou „Nadácia Slovakia Christiana“, ako útočí na koncil a pápežov, a kam smeruje Slovensko.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo