Kam sa podela diskusia, pravda a slušnosť ?

Sloboda a nezávislosť médií bola vždy základným pilierom demokracie. Bez slobody tlače nemôže existovať slobodný národ ani právny štát. S veľkým vplyvom a mocou však musí ísť ruka v ruke aj veľká zodpovednosť. Čo sa však deje pokiaľ médiá zavádzajú, upravujú si pravdu, urážajú názorových oponentov ? Garantujú aj vtedy slobodu a demokraciu ? Môžu si médiá šíriť čokoľvek chcú ? Tento jav môžeme vidieť predovšetkým v zahraničí, a preto by som sa mu chcel trochu hlbšie povenovať. Vnímam ho ako veľké nebezpečenstvo a jeden z dôvodov radikalizácie mládeže sprava ale aj zľava.

Na slovenskej scéne vnímame tento problém veľmi citlivo. Vo februári tohto roka prišlo k vražde novinára, ktorý odhaľoval korupciu na najvyšších miestach slovenskej politickej scény. Túžil a bojoval za spravodlivosť na Slovensku, za čo mu patrí naša veľká vďaka a uznanie. Zaplatil za to tým najcennejším čo mal – svojím životom. Bol skutočne príkladom toho, ako sa má človek pracujúci v médiách správať – pristupovať zodpovedne ku svojej práci, byť odvážny a zároveň poskytovať informácie slušným a argumentačne presným spôsobom. Zakorenila sa však zároveň predovšetkým v zahraničí určitá tendencia nedotknuteľnosti názorov ľudí pracujúcich v médiách. Akoby iba to, že pracujú v médiách, bolo ochranou pred akoukoľvek kritikou. Najviac môžeme tento jav vnímať v USA. Donald Trump a Republikánska strana sú pod neustálou paľbou liberálnych a ľavicových médií. Na tom samozrejme nie je nič zlé, pretože jednou z úloh médií je nastavovať politikom zrkadlo a kritizovať ich prácu. Niektoré správy však už prekračujú hranicu slušnosti a blížia sa k absurdite. Novinári akoby nechápali, aký vplyv majú na spoločnosť. V poslednom čase zarezonovala hlavne správa na CNN, kedy moderátor Don Lemon povedal: „We have to stop demonizing people and realize that the biggest terror threat in this country is white men, most of them radicalized to the right, and we have to start doing something about them“. V priamom prenose predviedol príklad rasizmu, proti ktorému sa dnes tak tvrdo bojuje.  Odsúdil skupinu ľudí iba na základe farby pleti a pohlavia. Neskôr síce pod tlakom svoj výrok upravil (povedal, že bol kritický iba voči pravicovým radikálom), ale nenávistný, nezodpovedný výrok už bol na svete. Na americkej mediálnej scéne je však tento trend čoraz častejší(niekedy s menšími a niekedy s väčšími následkami). Vnímam to predovšetkým na ľavicovo – liberálnej scéne - akési ostrakizovanie názorov, vylučovanie z verejnej diskusie, neschopnosť argumentovať, nedostatok sebareflexie, radikálne názory. Už nejde o pravdu alebo slušný dialóg, ide o urážanie a označenie názorových oponentov za rôznych - fóbov alebo – istov a tým ich odstrašiť od nesúhlasu. Trump je častokrát kritizovaný zo všetkých strán – píšu o ňom ako o rasistovi, sexistovi atď.. Samozrejme kritika je častokrát na mieste, pretože Trump sa mnohokrát správa veľmi nevyberavo. Ale takisto ako Republikánska strana nie je zodpovedný za všetko zlo na svete. Zastupuje iba iný názor, ktorý je v protiklade k názoru týchto médií. Akonáhle však Trump vráti úder, nazýva tieto liberálne a ľavicové médiá „fake news“, všetci začnú kričať o pošliapaní slobody prejavu a tlače. Trump je teda odsudzovaný za rasizmus (niekedy oprávnene ale aj neoprávnene), ale moderátor CNN môže byť rasistický koľko chce. Malo by to byť neakceptovateľné pre oboch. Sloboda neexistuje bez zodpovednosti. Médiá nesú za svoje výroky rovnakú zodpovednosť ako politici. Ako povedal John Adams: „Freedom of the press is no proof of liberty. When a people are corrupted , the press may be made an engine to complete their ruin“. Samotná sloboda prejavu a tlače nie je zárukou slobody ľudí. Až keď je spojená so zodpovednosťou voči ľuďom, až vtedy je zárukou slobody.

 Myslím, že sme predovšetkým v diskusii klesli príliš nízko. Sloboda tlače a prejavu by nemala byť nikdy obmedzovaná. Na druhej strane by však tí, ktorí využívajú moc týchto dvoch pilierov demokracie, mali poznať svoju zodpovednosť voči druhým. Myslím, že je potrebné nájsť určitú rovnováhu. Namiesto urážok či odsúdenia sa viac zamerať na fakty. Dnes sa táto situácia postupne prenáša aj na Slovensko. Mňa ako veriaceho katolíka a konzervatívca veľmi urazil článok Michala Havrana. Dehonestoval moju vieru, dehonestoval kňaza a ľudí, ktorí majú iný názor ako on. Mal však právo vyjadriť názor na témy, ktorým sa venuje otec Kuffa. Ale mohol to spraviť slušným spôsobom poskytnutím relevantných argumentov. Možno by nám bol poskytol nový pohľad na vec, rozprúdila by sa diskusia, vypočuli by sme si nové zaujímavé pohľady. Takto bola diskusia zredukovaná na pár urážok, boli sme o ňu ochudobnení. Môžeme samozrejme polemizovať o irónii, ktorá je legitímnou súčasťou verejnej diskusie. Avšak opäť treba poznať hranicu – kedy je niečo urážlivé a kedy je to ešte v norme. Je to nikdy nekončiaci sa proces učenia.

 Možno aj toto je jeden z dôvodov, prečo dnes toľko ľudí verí viac alternatívnym médiám ako mainstreamu. Viaceré názory totiž v týchto médiách nemajú priestor a sú vytláčané na okraj – mainstream v mnohých prípadoch nie je otvorený diskusii alebo dáva priestor iba  jednému ideologickému názoru. Ľudia potom hľadajú iné alternatívy, kde ich názory priestor dostávajú a tieto alternatívy ich potom radikalizujú. Dúfam, že sa opäť budeme viac zameriavať na pravdu a na poctivú diskusiu a že budeme schopní prestať sa urážať a navzájom odsudzovať. Potom bude možno aj záujem o veci verejné oveľa väčší a predovšetkým civilizovanejší.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora